NATO pri Turecku strká hlavu do piesku. Žiadny štát aliancie by sa tak správať nemal, vraví analytik Šmíd

Náhorný Karabach bol zamrznutým konfliktom medzi Arménskom a Azerbajdžanom už 30 rokov. Prečo?

Nenazval by som ho úplne zamrznutým. Od konca 90. rokov dochádzalo na línii kontaktu, kde sa zastavil front po prímerí z roku 1994, k čoraz častejším incidentom. Počas posledných desiatich rokov sme mohli pozorovať čoraz vážnejšie boje, v ktorých bola zapojená aj ťažká vojenská technika. Vyvrcholilo to tzv. štvordňovou vojnou v apríli 2016 a rok 2020 je v tomto ohľade úplne bezprecedentný. V júli sa ešte podarilo tieto zrážky zastaviť, ale na konci septembra vypukli v plnej sile. Súčasné boje už považujú niektorí vzhľadom na ich intenzitu za druhú vojnu o NK.

Myslíte si, že Azerbajdžan chce v tomto prípade zabrať celý Náhorný Karabach?

Radikálne krídlo také sny určite má, ale realistickejšia klika vo vedení štátu a armády má len čiastkové ciele, a to preraziť tam, kde je to jednoduchšie. Zamerajú sa na južný front, ktorý je viac rovinatý. Boje na hornatejšom severe by si vyžiadali veľké straty a nechcenú pozornosť medzinárodného spoločenstva. Je podľa mňa nereálne, aby Azerbajdžan dobyl celý NK, pretože o sever bude Arménsko tvrdo bojovať.

Azerbajdžan má oproti Arménsku väčšie územie, väčšiu ekonomiku a väčšiu populáciu. V niektorých rokoch mala azerbajdžanská armáda väčší rozpočet, ako bol celý rozpočet Arménska. Vyzerá to tak, že z dlhodobého hľadiska musí Arménsko tento konflikt prehrať.

Fyzická asymetria v konflikte ešte neznamená víťazstvo. Po psychologickej stránke je Arménsko väčšmi motivované. Azerbajdžan má prevahu v armáde, ktorá je pre obchod s nerastnými surovinami modernizovaná a dobre vyzbrojená. Vládne v nej však nepotizmus, klientelizmus, korupcia a určitá chaotickosť. Okrem toho má Azerbajdžan nedemokratický politický systém, čo sa z organizačného a bojového hľadiska odráža aj na armáde.

Kto má podľa vás väčší nárok na toto územie? Napríklad Karel Schwarzenberg povedal, že „Karabach patrí Azerbajdžanu, ak uznáme Stalinovo svinstvo“.

Zo strany Schwarzenberga ide viac o politické než analytické vyjadrenie, ale má v podstate pravdu. Pri vzniku Sovietskeho zväzu a Tureckej republiky bol Náhorný Karabach na základe zmluvy medzi Leninom a Mustafom Kemalom predaný pod správu Azerbajdžanu, aj keď 90 percent populácie tvorili etnickí Arméni.  

Arménsko je členom ruskej vojenskej aliancie Rada kolektívnej bezpečnosti (ODKB). Veľa sa hovorí o tom, že Rusko stojí v konflikte na strane Arménska. Napriek tomu dodáva zbrane obom stranám. Zastalo by sa podľa vás Rusko v krajnom prípade Arménov?

V krajnom prípade by Rusko bolo nútené eliminovať spoločnú azerbajdžansko-tureckú politiku a tým aj vzrastajúci vplyv Turecka v tomto regióne. Prístup Turecka a Ruska k ich chránencom je však odlišný. Turecko je jednoznačne proazerbajdžanské, nemá diplomatické styky s Arménskom, Erdogan má na adresu Arménov výroky, za ktoré by boli ľudia v Európe zrejme trestne stíhaní.

Rusko je v tomto smere oveľa obozretnejšie a za Arménsko by sa jednoznačne postavilo iba v prípade hrozby, že sa Ankara na južnom Kaukaze stane dominantnou mocnosťou.

Ako sa na tomto vlažnom postoji Moskvy prejavila revolúcia z roku 2018 a nástup vlády Nikola Pašinjana?

Pašinjan sa dostal k moci spôsobom, ktorý Vladimir Putin z duše nenávidí – farebnou revolúciou. Odborníci sa zhodujú na tom, že ruská zdržanlivosť súvisí s tým, že chcú Pašinjana do istej miery nechať politicky vykrvácať. No Moskva tiež vníma, že Pašinjan sa v kľúčových geopolitických otázkach v regióne neodchýlil od ruskej pozície.

Ako sa k úlohe Turecka v tomto konflikte stavia NATO?

NATO strká hlavu do piesku, ale členský štát aliancie by sa nemal správať tak, ako sa správa Turecko. Účasť na tomto konflikte však zďaleka nie je jediným problémom. Môžeme sa pozrieť na to, akým spôsobom sa Turecko správa k svojmu spojencovi a susedovi Grécku, na jeho aktivity vo východnom Stredomorí, v Sýrii udržiavalo pri živote Islamský štát. Súčasné politické a diplomatické konflikty s Francúzskom to len potvrdzujú. Alibistický postoj NATO je pre mňa do istej miery záhadou a nesúhlasím s ním ako analytik a ani ako občan členského štátu aliancie.

Do akej miery sú podľa vás pravdivé informácie o sýrskych džihádistoch, ktorých do oblasti poslalo Turecko?

Sú potvrdené z toľkých nezávislých zdrojov, že sa to už nedá popierať. Nachádzajú sa v oblasti v takom množstve, že nikto iný ako Turecko by takýto transport nezvládol.

Azerbajdžan má obrovskú armádu. prečo potrebuje sýrskych džihádistov?

Pretože džihádisti majú na rozdiel od azerbajdžanských vojakov bojové skúsenosti. Erdogan zase chce posilniť nábožensko-ideologický rozmer, ktorý v tomto konflikte nie je taký silný. Sovietski Azerbajdžanci sú pôvodne šiíti, ale od 90. rokov najmä ich proturecká časť konvertuje na sunnitský islam, ktorý vyznáva aj Turecko a džihádisti. Džihádisti by mohli byť využití aj na špinavú prácu ako napríklad etnické čistky a zločiny proti civilnému obyvateľstvu, od ktorých môže dať potom Azerbajdžan ruky preč.

Akoby celý tento konflikt popieral tézu o konflikte civilizácií založených na náboženstve. Sunnitské Turecko podporuje šiítsky Azerbajdžan v boji proti kresťanskému Arménsku, ktoré je podporované šiítskym Iránom.

Keď si prečítate knihu Stret civilizácií od Samuela Huntingtona, zistíte, že v tomto regióne uvádza faktické nezmysly. Neviem, či to bolo spôsobené tým, že pre veľký celok a veľkú myšlienku nevidel detail, a keď zistil, že to nesedí do konceptu, tak ohol fakty alebo len nemal dostatok empirického materiálu.

Je podpora zo strany Iránu viac než len rétorická?

Irán posilňuje svoju severozápadnú hranicu a protivzdušnú obranu, lebo na jeho územie dopadlo už niekoľko striel. Bojí sa vzrastajúceho vplyvu Turecka a Izraela, ktorý dodáva Azerbajdžanu zbrane. Bojí sa tiež azerbajdžanského iredentizmu. Zatiaľ však hovoríme len o diplomatickej a ekonomickej pomoci. K priamej vojenskej podpore Arménska zo strany Iránu zatiaľ nedošlo, ale do budúcnosti sa to vylúčiť nedá.

Spomenuli ste Izrael, ktorý dodáva zbrane Azerbajdžanu. Ide mu len o zisk alebo má aj iný záujem?

Primárne mu určite ide o zisk a priblíženie sa k svojmu nepriateľovi Iránu. Niektorí izraelskí politici v tom môžu vidieť aj ideologický rozmer, ktorým je boj o unikátnosť holokaustu. Otázka arménskej genocídy je napríklad zaujímavá v tom, že ju neuznáva Izrael. Je paradoxné, že štát, ktorého národ prežil obrovské utrpenie, nemá pochopenie pre iné národy, ktoré prežili pokus o ich likvidáciu. Ale je nutné dodať, že taký postoj zastáva predovšetkým izraelská pravica, nie celá spoločnosť.

Ako je možné, že sa Emmanuel Macron stal takým ochrancom Arménska? Je to pre početnú arménsku menšinu vo Francúzsku?

Určite áno, Francúzsko má zo všetkých európskych štátov najväčšiu arménsku komunitu.

… ktorá je ale zároveň vplyvná v biznise.

Samozrejme, Arméni sú skúsení lobisti. Tí z nich, ktorí prežili genocídu z roku 1915, odchádzali primárne do Spojených štátov alebo Francúzska. Táto diaspóra je stará, hlboko ukotvená a prenikla aj do politických a byrokratických elít, ale stále si drží svoju identitu.

Predstavme si situáciu, že sa proti sebe postaví Azerbajdžan, ktorý má na svojej strane Turecko, a Arménsko, ktoré je podporované Ruskom. Kto by podľa vás vyhral?

Rusko je jadrový štát..

Odmyslime si použitie jadrových zbraní.

Ale jadrovú hrozbu nemôžeme z kalkulu úplne vyňať. Vzhľadom na početnosť armády a silnejšiu motiváciu si myslím, že z dlhodobého hľadiska by nakoniec vyhralo Rusko. Znamenalo by to koniec NATO, pretože si neviem predstaviť, že by niektorý členský štát aktivoval článok 5 len preto, aby pomohol realizovať Erdoganovmu Turecku jeho veľmocenské sny niekde na južnom Kaukaze.

Z tohto pohľadu vyznieva NATO ako formálna organizácia, ktorá v skutočnosti nefunguje.

NATO je vyhorené a potrebuje veľkú reorganizáciu, aby znovu obnovilo svoj zmysel. Turecké členstvo v ňom je relikt studenej vojny. S nástupom Erdogana a jeho politiky sa situácia dramaticky zmenila a prítomnosť Turecka je diskreditáciou euroatlantických myšlienok.

Poslanci zo slovenského zahraničného výboru poslali výzvu Turecku a Rusku, aby sa neangažovali v tomto konflikte, a bolo to v čase, keď arménska a azerbajdžanská delegácia sedeli v Moskve, lebo prijali Putinovu výzvu na rokovanie a prímerie. Čo si myslíte o iniciatívach štátov ako Slovensko, kde politici posielajú takéto výzvy?

Pokiaľ štáty o veľkosti Slovenska či Česka, ktoré majú relatívne malý vojenský význam, vyzývajú mocnosti, aby sa do toho neplietli, je to do značnej miery nelogické. Bez toho, aby tieto štáty konali, nikdy netransformujete tento konflikt do neozbrojenej podoby. Títo aktéri musia byť zapojení a zároveň nútení ostatnými aktérmi, aby ich činnosť bola čo najkonštruktívnejšia. Vyzývať takéto mocnosti, aby sa to toho neplietli, je smiešne, najmä ak ide o skupinku poslancov malého štátu v Európe.

Tomáš Šmíd je český vysokoškolský pedagóg a analytik. Odborne sa zaoberá predovšetkým výskumom ozbrojených konfliktov, organizovaným zločinom a zahraničnobezpečnostnými problémami v postsovietskom priestore s osobitnou koncentráciou na kaukazský región. Je autorom alebo spoluautorom niekoľkých monografií, spolueditorom niekoľkých zborníkov a autorom odborných štúdií č článkov, rovnako ako popularizačných a publicistických textov.