7 dní v kocke: Sulík to prekombinoval. A prehral

1. Skokan Sulík

Sulíkovi treba uznať, že má odvahu. Málokto sa dokáže rozbehnúť proti stene takou rýchlosťou ako on. Po náraze sa ošetrí. A ide ďalej. Občas mu to vyjde. Väčšinou zas nie.

Jeho rozbeh do odvolávania Hegerovej vlády pôsobí experimentálne, v štýle pokus/omyl. A nie veľmi premyslene. Akcia sa nemôže skončiť dobre. V oboch prípadoch Sulík opäť narazí.

Ak vláda jeho útok prežije, bude to ďalšia Sulíkova prehra v krátkom čase. V lete mu nevyšiel pokus zlomiť Matoviča a skrotiť si Hegera. SaS sa musela presťahovať do opozície, kde sa venuje rátaniu strát. Keď stroskotá aj útok na Hegerovu vládu, Sulík bude vyzerať ako poleno, ktorému v roku 2022 nič nevychádza.

Ešte horšie by mohol vyzerať, keby za odvolanie vlády nehlasoval celý klub SaS. Čo reálne hrozí, keďže „posily“, ktoré prešli do klubu SaS spolu s Kolíkovou, nemajú chuť riskovať. S výnimkou Kolíkovej nemajú isté miesta na volebnej kandidátke SaS (ukázalo sa to už pri odvolávaní Mikulca). Podobný problém majú Sulíkovi poslanci z OKS.

Ak vláda pred Vianocami padne, hra bude o niečo zaujímavejšia. No je silne otázne, či sa Sulík dočká potlesku publika. Iste, platí, že Hegerova vláda je slabá. Práve to však hrá proti Sulíkovi. Doraziť slabú vládu a nemať plán B – to bude vyzerať trápne.

Plánom B môžu byť napríklad predčasné voľby. Ak je Sulík dosť silný na to, aby ich presadil (treba na to ústavné zmeny), mohol by prebrať iniciatívu. To však nevyzerá veľmi pravdepodobne. Vyzerá to skôr na pokračovanie patu a trápenia.

Inou podobou plánu B by mohla byť nová vláda. Tam však hrozí podobný scenár ako pri pokusoch pretlačiť predčasné voľby. Treba na to silu. Sulík by mohol vyzerať úspešne len v prípade, že by SaS spolu s partnermi postavila lepšiu vládu ako je tá Hegerova. To je však utopická predstava.

Jednoducho: vo všetkých možných prípadoch zrejme Sulíkova hra narazí. Možno nie vážne ani bolestivo, ale určite nepríjemne pre autora nápadu likvidovať už druhú „vlastnú vládu“ od volieb.

Problémom SaS je, že nie je a ani nemôže byť vnímaná ako opozičná strana. SaS je strana, ktorá spolu s Matovičom zostavovala vládu. A ktorá sa potom nevedela presadiť ani v koalícii, ani mimo nej.

Otázne je, o čo vlastne Sulíkovi ide. Jeho demolačným prácam, v ktorých vyniká, zakaždým chýba pointa. V tomto prípade to platí dvojnásobne.

Odpoveď: je možné, že táto hra nie je tak celkom Sulíkova.

2. Progresívne výkresy prezidentky

Kaskadérska politika Sulíka totiž má jedného nenápadného víťaza v pozadí. Sú ním progresívci. Konkrétne prezidentka Zuzana Čaputová a jej strana Progresívne Slovensko. Vojna, v ktorej bez koncovky a bez víťaza krvácajú OĽaNO aj SaS, ich posilňuje. PS rastie a žiada predčasné voľby. Čo najskôr, aby sa nestihla skonsolidovať konkurenčná ponuka. Napríklad Dzurindova.

Už pred týždňom sme upozornili, že prvý výstrel proti vláde neprišiel z SaS, ale z Prezidentského paláca. Prezidentka vyzvala na predčasné voľby.

Hneď na to sa zmobilizovali jej ľudia. Nielen Progresívne Slovensko, ale aj poslanec Valášek, pôvodom z Kiskovej strany, dnes PS. Žiada pád vlády.

Ďalším spojencom prezidentky je Mária Kolíková. Aj ona štartovala za Kiskovu stranu. Dnes je v progresívnej skupine SaS. Práve Kolíková v rozhovore pre Denník N vysvetlila to, čo Sulíkovi veľmi nešlo. Odvolala sa na prejav prezidentky, podľa ktorej treba konať. Pomenovala dôvody návrhu odvolať vládu, medzi nimi aj to, že nepresadila posilnenie práv LGBTIQ+ komunity.

A pomenovala aj ciele. Primárne vraj chcú vláde, ktorá podľa Kolíkovej asi nepadne, nastaviť zrkadlo. Aby sa jasne ukázalo, s kým vládne. Zrejme narážala na Tarabových poslancov, ktorých médiá (neprávom) vykresľujú ako fašistov. To jej však nevyšlo, Taraba neskôr avizoval, že chce hlasovať za pád vlády.

Aj v prípade, že by vláda padla, vidí Kolíková príležitosti. Spomenula úradnícku vládu alebo novú väčšinu s novou koalíciou alebo predčasné voľby. Všetko sú to vraj lepšie možnosti ako súčasný stav.

S tým sa však dá úspešne polemizovať, keďže na nič z toho SaS nemá zabezpečených dosť hlasov. Zo stavu bez schodného plánu B by neprofitovala SaS, ale iné skupiny, napríklad tie, s ktorými je previazaná Kolíková.

Stačí si zalistovať v Ústave. V prípade odvolania vlády prezidentka poveruje odstupujúcu vládu „vykonávaním jej pôsobnosti“ až do vymenovania novej. Prezidentka má v tomto čase posilnené právomoci. Na úkor dosluhujúcej vlády.

Takisto má silné právomoci pri výbere nového premiéra a novej vlády. Po voľbách, samozrejme, musí prihliadať na parlamentnú väčšinu. Bez nej vláda rýchlo stroskotá. Dnes, keď prezidentka nalieha na predčasné voľby, si však až také veľké starosti s pevnou parlamentnou väčšinou nemusí robiť. Jednak preto, že nová parlamentná väčšina pre novú (tretiu) vládu celkom zjavne neexistuje. A potom preto, že práve touto cestou by prezidentka mohla zatlačiť na parlament. Ak poslanci šesť mesiacov nevedia podporiť novú vládu, prezidentka môže rozpustiť Národnú radu.

Samozrejme, tak ďaleko asi nechce zájsť nikto. A ani by to nebolo potrebné. Na začiatok celkom stačí, že prípadný pád Hegerovej vlády by posilnil právomoci prezidentky vrátane jej pák na parlament a predčasné voľby.

Ťažisko moci by sa presunulo z vlády na hlavu štátu. A na jej tím, ktorý má figúry v parlamente aj vo vláde (Káčer, Hirman).

To je vlastne odpoveď na otázku, o čo v tejto hre ide. A kto za ňou stojí. Aktívna bola prezidentka (výzvou na predčasné voľby). Aktívni boli jej ľudia, hlavne poslankyňa Kolíková. A aktívna chce byť aj strana Zuzany Čaputovej, ktorá na konfliktoch slušne zarába a pripravuje sa na nové voľby.

A stará Sulíkova SaS? Tá môže zohrať akurát tak úlohu kyjaka v rukách iných.

Inými slovami: najväčšia chyba, ktorú urobil tento rok Sulík, bolo prijatie Kolíkovej do strany.

3. Matovič v strese

Pokiaľ ide o Matoviča, jeho možnosti sú pomerne skromné. Čisto defenzívne. Môže hľadať 75 poslancov, ktorí budú blokovať odvolanie Hegerovej vlády. Teoreticky sa mu to môže podariť aj po otočke Tarabu. Rozhodujúci môže byť hlas Miroslava Kollára, ďalší utečenec zo strany Za ľudí, ktorý sa netlačí do predčasných volieb.

Druhý nástroj v rukách Matoviča je blokovanie zmien Ústavy, ktoré sú potrebné na hlasovanie o predčasných voľbách. OĽaNO použilo právo veta na koaličnej rade. Zmeny blokuje už dlho. Zdroje z koalície tvrdia, že je za tým jeho strach z prípadného väzobného stíhania – za politické tlaky na vyšetrovateľov a špeciálnu prokuratúru.

Matovič naznačuje, že veto stiahne len v prípade, že poslanci podržia Hegerovu vládu.

Zmenu Ústavy presadzuje Boris Kollár, ktorého už menšinová vláda unavuje. A presadzuje ju aj Mária Kolíková. Navrhuje možnosť samorozpustenia parlamentu.

S témou predčasných volieb je to už prakticky rozhodnuté. Bude sa o tom vyjednávať, lebo pokračovanie Hegerovej vlády do roku 2024 sa javí ako celkom nemožné. Platí to aj z pohľadu klubu OĽaNO, ktorý sa de facto rozpadol. Liberálna frakcia Obyčajných už nestojí za Matovičom. A dlho nebude stáť ani za Hegerom.

Bojovať sa zrejme bude len o to, či Hegerova vláda dokríva do volieb na vlastných nohách. Alebo zrazená na kolená, ako by to rada videla tieňová koalícia prezidentky Čaputovej, poslankyne Kolíkovej a progresívnych médií.

4. Ropná vojna

Vo svete boli tento týždeň hlavnou témou experimenty Západu s cenovým stropom na ruskú ropu. Obmedzenie sa má týkať ropy prepravovanej tankermi. Cieľ: znížiť príjmy Ruska.

Tento príbeh je pritom pomerne starý. Nová je len ďalšia kapitola.

Začalo sa to malou predohrou už v roku 2019. Západ a EÚ začali presadzovať klimatickú agendu a zníženie tzv. uhlíkovej stopy (zjednodušene znečistenia vzduchu). Zelená agenda, do veľkej miery umelo a politicky vyvolaná, mala tlačiť na zníženie spotreby energií – teda dopytu. A tým aj na pokles príjmov Ruska z vývozu ropy a plynu.

Výsledok bol presne opačný, ako ho naplánovali stratégovia hybridnej vojny. Spotreba sa veľmi neznížila. Zato po hlúpej energetickej politike Nemecka a EÚ skokovo rástli ceny (hlavne od konca minulého roka). A tým rástli aj príjmy Ruska.

Ďalšia kapitola prišla po ruskom útoku na Ukrajinu. Spojené štáty poradili EÚ, aby tvrdo obmedzila nákup ruskej ropy prepravovanej po zemi – ropovodmi. Výsledok: Rusko nakúpilo ďalšie tankery a Európu zásobuje po mori. S cenovou prirážkou za drahú prepravu. Nehovoriac o masívnych emisiách (ale to už dnes trápi málokoho, táto téma sa podobne ako pandémia náhle vypla).

Ďalším následkom obchodnej vojny je aj predraženie surovín. Plynu a ropy. Ich ceny sú násobne vyššie ako pred krízou. Vysoké ceny Rusku kompenzujú čiastočné výpadky z dovozu Európy a Západu.

Cenový strop na ruskú ropu v tankeroch je ďalším pokusom trafiť do terča. G7 s Austráliou chcú strop na úrovni 70 dolárov za barel. EÚ ešte viac pritvrdzuje, strop si dala nižší a pravidlne ho chce upravovať. Vraj aby sa stlačili príjmy Ruska na minimum.

Ak by to fungovalo, bola by to silná karta v rukách Západu. Lenže nefunguje to. Trhové ceny boli aj tak pod stropom G7. A ak vyletia hore, Rusko avizuje, že pod svetovú cenu Západu ropu nedodá. Pretože pod cenu ju môže dodať Indii, Číne a desiatkam ďalších krajín.

Výsledok bude zrejme podobný ako pri iných energetických sankciách. Rusov cenové stropy zabolia, ale Európanov v prípade výpadkov zásobovania a rastu cien zabolia ešte viac.

Problémy s prípadným rastom cien sa potom budú „riešiť“ ako v seriáli Pat a Mat. Európa bude vykupovať ázijskú ropu, aby si ju doviezla veľkým – a prepravne drahým – oblúkom tankermi. Ázia bude veľkým oblúkom dovážať tankermi ruskú ropu.

A obhajovať to bude tá istá Ursula von der Leyenová, ktorá prvú kapitolu príbehu odštartovala „zelenou energetikou“.