Zrušenie spovedného tajomstva. Pomoc obetiam zneužívania alebo len symbolická politika?

Dôvodom má byť utajovanie trestných činov zo strany duchovných v druhom a poskytovanie „zdravotnej starostlivosti“ v prvom prípade. Uvedené dôvody sú podľa progresívcov dosť „pokrokové“ na to, aby sa kvôli nim otvorila Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z roku 2000/2001.

Jej ôsmy článok vyhlasuje spovedné tajomstvo za nedotknuteľné, čo v praxi znamená „právo odmietnuť vypovedať pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky.“ Keďže jednostranné zrušenie či úprava medzinárodných zmlúv je podľa viacerých odborných názorov nereálna, tie isté názory radia takúto rétoriku do oblasti takzvanej symbolickej politiky a fantómových diskusií s viac-menej jasným politickým zámerom.

Povzbudení „úspechom“

Politické pokusy o obmedzenie spovedného tajomstva sú roztrúsené takmer po celom svete. Ako ich iniciátor, aj pohonný motor sa navonok prezentuje „pomoc obetiam sexuálneho zneužívania, ako aj prevencia opakovanej trestnej činnosti.“ Medializované boli pokusy v Juhoafrickej republike, Indii, Írsku, Švajčiarsku, Nemecku, Čile i vo viacerých štátoch USA.

Dosiaľ najznámejší „úspech“ zaznamenali v Austrálii, kde napríklad v roku 2019 prijali zákon v štáte Viktória so stanovením trestnej sadzby až do 3 rokov odňatia slobody v prípade, ak spovedník nenahlási skutočnosti zo spovede poukazujúce čo i len na „podozrenie zo sexuálneho zneužívania detí a mladistvých.“

Reakcie predstaviteľov katolíckej cirkvi na tieto snahy by sa dali zhrnúť do jedného slova: odmietnutie. Líšili sa len v „stanovení ceny“, ktorú by boli ochotní zaplatiť pri dodržaní cirkevného zákona a súčasnom porušení toho civilného. Kým katolícka cirkev zostáva vo svojom postoji k spovednému fóru neoblomná, predstavitelia Anglikánskej cirkvi v Austrálii schválili návrh na obmedzenie spovedného tajomstva v prípade sexuálneho zneužívania už v roku 2014.

Kňaz môže prisahať, že „nevie“ o obsahu spovede

Na šíriace sa pokusy o narušenie spovedného fóra zareagoval Vatikán v roku 2019 Nótou Apoštolskej penitenciárie o význame vnútorného fóra a neporušiteľnosti spovedného tajomstva. Dokument vychádza zo „znepokojivej zaujatosti voči Katolíckej cirkvi“ spôsobenej škandálmi a inými negatívnymi skúsenosťami, ktoré zatienili jej prevažujúci pozitívny prínos pre spoločnosť i jednotlivca.

Tento predsudok ústi do neopodstatneného očakávania, že cirkev prispôsobí svoj právny poriadok poriadkom štátov, v ktorých pôsobí. Proti týmto neprijateľným tendenciám uvádza Nóta jasné stanovisko pápeža Františka, ktorým zdôrazňuje nevyhnutnosť spovedného tajomstva.

„Samotné zmierenie je dobrom, ktoré cirkev vždy chránila celou svojou morálnou a právnou silou – spovedným tajomstvom. Aj keď moderná mentalita ho často nechápe, ono je nevyhnutné pre svätosť sviatosti a pre slobodu svedomia penitenta. Preto si penitent musí byť v každom momente istý, že sviatostný rozhovor ostane tajomstvom spovede, medzi vlastným svedomím, ktoré sa otvára Božej milosti, a nevyhnutným kňazovým prostredníctvom. Spovedné tajomstvo je nevyhnutné a nijaká ľudská moc nemá nad ním právomoc ani sa jej nemôže dožadovať.“

Citujúc sv. Tomáša Akvinského sa Nóta pri zachovávaní spovedného tajomstva odvoláva na legitímnu nevedomosť kňaza: „Kňaz sa totiž dozvedá o hriechoch veriaceho non ut homo, sed ut Deus – nie ako človek, ale ako Boh“, a teda on jednoducho „nevie“, čo mu bolo povedané v spovednici, pretože nepočúval ako človek, ale práveže v Božom mene. Spovedník by teda mohol bez akejkoľvek ujmy vo svojom svedomí aj „prisahať“, že „nevie“, čo vie iba ako Boží služobník.“

Spovedné tajomstvo v predpisoch cirkvi

Téme spovedného tajomstva sa v roku 1215 venoval 4. Lateránsky koncil, ktorý uviedol pozbavenie kňazského úradu a následné umiestnenie v kláštore ako trest pre spovedníka v prípade vyzradenia obsahu svätej spovede. Postupom času sa tresty za porušenie spovedného tajomstva sprísňovali až do podoby súčasnej legislatívy vyjadrenej kánonmi 983, 984 a 1388 § 1 CIC a kánonmi 1456 CCEO, ako aj v bode 1467 Katechizmu Katolíckej cirkvi.

Spovedník nesmie nikdy „slovami ani nijakým iným spôsobom, ani z nijakého dôvodu, ani len čiastočne prezradiť kajúcnika“ (kán. 983, § 1 CIC), a tiež je spovedníkovi zakázané „použitie poznatku získaného zo spovede, ktorý priťaží kajúcnikovi, aj keď je vylúčené akékoľvek nebezpečenstvo odhalenia“ (kán. 984, § 1 CIC).

Obsah spovedného tajomstva zahŕňa „všetky hriechy penitenta, ako aj iné známe hriechy zo spovede penitenta, či už ťažké alebo ľahké, skryté alebo verejné, keďže boli vyjavené v poriadku rozhrešenia, a teda spovedník sa o nich dozvedel z moci sviatostného poznania.“

Dokonca ani samotný penitent nemá právomoc zbaviť spovedníka povinnosti zachovať tajomstvo. Cirkevné právo stanovuje prísny trest za priame porušenie spovedného tajomstva, ktorým je v kánonickom práve latinskej cirkvi CIC automatická exkomunikácia (takzvaná exkomunikácia latae sententiae), ktorej sňatie je vyhradené pápežovi.

Spovedné tajomstvo spovedníka zaväzuje aj „vnútorne“ v tom zmysle, že má zakázané dobrovoľne si pripomínať spoveď a má potláčať akékoľvek nedobrovoľné spomienky na ňu. Na zachovávanie tajomstva pochádzajúceho zo spovede je viazaný aj ten, kto sa akýmkoľvek spôsobom dozvedel hriechy zo spovede.“ (kán. 983, § 2 CIC).

Rozhrešenie s podmienkou sebaudania

Zásah do spovedného tajomstva by podľa názoru zainteresovaných znížil možnosť kňaza ovplyvňovať sexuálneho delikventa. Profesor cirkevného práva Dr. Rüdiger Althaus zastáva rozšírený názor, že „na to, aby prebehol v prvom rade dôverný rozhovor a mohli sme ľuďom pomáhať, potrebujeme ochranný priestor. V opačnom prípade zablokujeme možnosť vyjadriť sa. Ako spovedník môžem láskavými slovami pôsobiť na ľudí len vtedy, ak sa cítia bezpečne a chránení a môžu sa mi vďaka tomu otvoriť,“ hovorí Althaus.

Kanonický právnik zároveň zdôrazňuje, že ochrana obetí má vždy prednosť pred ochranou páchateľov: „Ako spovedník mám možnosť presvedčiť páchateľa, aby sa sám prihlásil orgánom činným v trestnom konaní. Ak neprejaví ľútosť a odmietne vec predložiť štátnym orgánom, môže byť odmietnuté aj rozhrešenie.“

Na druhej strane, Vatikánska Nóta zdôrazňuje, že je zakázané stanoviť kajúcnikovi priznanie ako podmienku platného rozhrešenia, a to na základe prirodzeného princípu „nemo tenetur se detegere“ (od nikoho nemožno žiadať sebaudanie).

Politické snahy o zrušenie či narušenie spovedného tajomstva okrem prekročenia vlastných kompetencií väčšinou strácajú zo zreteľa praktickú stránku celej záležitosti. V zdravej spovednej praxi totiž nejde o retušovanie, ale o skutočné uzdravujúce pokánie, ktorého súčasťou je úprimná snaha o nápravu spôsobených škôd a zmenu života.