Uhol pohľadu. Pár krokov od reality

Ako prechádza krajinou, zbadá človeka, ktorý sedí na nejakej stoličke a okopáva pole. Novinár si povie, že toto bude vhodný príklad lenivého človeka: kto to kedy videl posediačky okopávať pole?! Keď sa pohol ďalej, z iného uhla zrazu zbadal niečo, čo si predtým nevšimol: ten farmár nesedel na stoličke, ale na invalidnom vozíku. A keď zaostril zrak, zistil, že ten človek má amputované časti nôh.

Zrazu sa z príkladu lenivosti človeka stal príklad veľkého odhodlania a húževnatosti – bolo len potrebné zmeniť uhol pohľadu a pozrieť sa lepšie. Tento príklad mi zakaždým pripomenie dôležitý jav: na veci sa pozeráme z rôznych uhlov pohľadu.

Maliar vníma svet vo farbách a pestrosti, sochár vo formách, hudobník si všíma zvuky, ekonóm ho možno vníma cez optiku čísel, financií či komodít, právnik cez zákony, lekár cez diagnózy či liečebné postupy.

Niekedy zvykneme hovorievať až o profesionálnej deformácii, napríklad keď IT špecialista a zároveň otec rodiny nevie, či večer má deti uložiť, alebo uložiť ako. Jednoducho sa na veci, osoby či udalosti pozeráme cez optiku toho, čím najviac žijeme.

Umelecké dielo alebo zrkadlo?

Preto neprekvapuje, že aj kresťanstvo operuje s týmto faktom. Už jeho zakladateľ vyjadril túto myšlienku jednou kľúčovou vetou, ktorú zapísal svätý Matúš: „Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle.“ (Mt 6, 22) A za touto vetou nasledujú cenné rady, aby sme „neslúžili dvom pánom“ a nerobili si prehnané starosti o životne dôležité veci. Začína sa to ale vetou o očiach, ktoré zvykneme nazývať oknami do duše. Prečo asi? Nehľadíme totiž na veci podľa toho, aké sú, ale skôr tak, akí sme my sami.

V časoch Ježiša Krista bol všeobecne rozšírený „vedecký“ názor, že ľudské oči vyžarujú svetlo, ktoré umožňujú vidieť svet okolo seba. Žena sa pri návšteve umeleckej galérie rozhorčuje pred jedným exponátom: „Tomu vy hovoríte umelecké dielo?!“ Dostane odpoveď: „Nie, pani, tomu hovoríme zrkadlo.“

Aj otcovia púšte sa zhodujú na tom, že čo nie je v nás, to nás nevyvedie z miery. Skúsenosť ich privádza k záveru, že väčšinou nás na tých druhých vytáča to, čo sme sami v sebe celkom nevyriešili a nespracovali.

Biblické vyšetrenie zraku

Dôležitým dôsledkom teda je, že na správny pohľad sa musíme správne pripraviť. Ak chceme vidieť veci či osoby v ich pravej realite, musíme si „vyčistiť“ zrak. Aj kresťanstvo ponúka na tento účel časom overené „čistiace procedúry“. Pre diagnostické vyšetrenie zraku sa stačí pozrieť s odstupom na život Ježiša Krista v evanjeliách a výsledkom bude otázka: ako je to možné?

Jedna skupina ľudí Ježiša videla ako Krista, iná ako zločinca. Ako je možné, že len mudrci z východu videli pri jeho narodení hviezdu a vysvetlili si ju správne? Ako je tiež možné, že keď štyridsať dní po narodení prinášajú malého Ježiša do chrámu, spoznajú ho v dave ľudí iba starec Simeon a akási prorokyňa Anna v podobnom dôchodcovskom veku?

A keď urobíme krok do svojej súčasnosti, táto otázka nestráca platnosť. Očividne to súvisí s našimi očami. Preto Pán Ježiš v evanjeliu hovorí o čistom oku, ktoré celé telo ponára do svetla. Dobrý človek hľadá v druhom človeku dobro a človek naplnený zlom hľadá v druhom to isté. Potom bude platiť, že človek naplnený Bohom hľadá v druhom človeku Boha.  

Netradičná technika: vyčistenie zraku otvoreným sluchom

Je zaujímavé, že v kresťanstve ide kvalita zraku ruka v ruke s dobrým sluchom. Pri jeho zrode totiž stojí slovo. „Viera je z počúvania,“ napíše apoštol národov do Ríma. (porov. Rim 10,17) A čo je viera, ak nie spôsob nazerania na všetko?

To isté slovo, ktoré diagnostikuje chybu zraku, náš zrak zároveň uzdravuje. Preto pápež Benedikt XVI. hovoril o „performatívnom slove“. Biblia je plná slov, ktoré majú moc nás pretvoriť. Hermeneutickým kľúčom k pochopeniu evanjelií je samotný preklad ich názvu. Sú „dobrou správou“. Nie sú len zbierkou dobrých rád a návodov, čo treba robiť v problémoch každého druhu, ale sú v prvom rade dobrou správou o prítomnosti Boha v nich. Otvoreným sluchom pre túto dobrú správu sa krok za krokom dostávam k čistému pohľadu, ktorým jasne vidím, že nie je možné „slúžiť aj Bohu, aj mamone“. Týmto zrakom hľadám „najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť…“ (Mt 6, 24 – 33)

Ak môj pohľad nie je zahmlený egoizmom, potom jasne vidím osoby a veci také, aké v skutočnosti sú. Vidím, že nemá zmysel postaviť ich na miesto, ktoré patrí Bohu. Na to však niekedy treba urobiť zopár krokov.