Keď je už optimizmus toxický

„Všetkého veľa škodí“, povedal si zrejme newyorský psychológ Konštantín Lukin a v roku 2019 opísal fenomén tzv. toxickej pozitivity. Od zdravého optimizmu sa toxická pozitivita líši tým, že popiera akékoľvek negatívne emócie a stáva sa tak karikatúrou pozitívneho myslenia. Klasickým príkladom je, keď je sťažnosť: „Mám stres v práci!“ vybavená reakciou: „Buď rád, že nejakú prácu vôbec máš.“

Toxickú pozitivitu môže podľa odborníka odhaliť aj príliš časté používanie klišé fráz. „Čo ťa nezabije, to ťa posilní“, „to prejde“ alebo „ak nebudeme hovoriť pozitívne, radšej nehovorme nič“.

Jej príčiny vidí profesorka psychológie na univerzite v Kostnici Brita Rennerová v zmenených životných podmienkach: „Niekdajšie zdroje nebezpečenstva odpadli. Boh už neurčuje osud človeka. Človek už za svoj život primárne neviní vonkajšie okolnosti. Zodpovednosť za úspešný život spočíva predovšetkým na jednotlivcovi. Či budeme šťastní alebo nešťastní, je len na nás.“

Podľa profesorky „nemeckého Harvardu“ niekde tu pramení falošná predstava, že zbaviť sa pocitu viny sa dá permanentným úsmevom a neustálymi afirmáciami. Zdravé pozitívne myslenie má však dočinenia so spracovaním aj negatívnych emócií, čo opísal už dánsky filozof Søren Kierkegaard známou vetou: „Kto sa naučil cítiť úzkosť správnym spôsobom, ten ovláda to najpodstatnejšie.“

Optimizmus Biblie

Kto sa z tohto odrazového mostíka prehupne do duchovnej sféry, snahu o pozitívne myslenie nachádza takmer na každom kroku. Jej postupný vývoj dokumentuje Biblia.

Paušálne vnímanie atmosféry v Starom zákone vyznieva dosť negatívne. Boh je tam neraz vykreslený ako trestajúci Boh, ktorého hnev treba upokojiť a jeho priazeň si musíme zaslúžiť. Vedie k tomu jedna hlavná cesta – dodržiavaj príkazy a Boh ťa bude mať rád, bude sa ti dariť, budeš mať úspech a majetok!

Nový zákon však otvára cestu k nepoznanému optimizmu, ktorý starozákonný „pesimista“ nie vždy chápe a prijíma. A keď sa ich svety stretnú, o problém je postarané.

Božie „zadarmo“ stojí príliš veľa

Názorne to môžeme odsledovať na vzorke známeho príbehu uzdravenia, ktorý zaznamenal svätý mýtnik Matúš na začiatku deviatej kapitoly svojho evanjelia. Pán Ježiš tu uzdraví ochrnutého človeka.

Máme pred sebou situáciu, s ktorou si starozákonný pesimizmus nevedel rady. Takéto prípady posudzoval ako beznádejné. V celom Starom zákone nenájdeme jediný príklad uzdravenia kvadruplegika a rovnako aj v Talmude chýba modlitba za uzdravenie úplne ochrnutého. Jednoducho sa v takom prípade nedalo nič robiť.

Tento pesimisticky vyznievajúci prípad však osvietia optimistické slová Ježiša Krista: „Dúfaj, synu, odpúšťajú sa ti hriechy.“ (Mt 9,2)

Nevídaný optimizmus je z nášho pohľadu doslova unikátny, lebo je to prvý- a poslednýkrát v tomto evanjeliu, keď Pán Ježiš odpúšťa hriechy. Vzápätí však naráža na pesimizmus človeka Starého zákona. Prítomným Židom hneď zasvietila v hlave kontrolka: „Pozor, to predsa nejde len tak! Na to predsa potrebujeme presne predpísaný obrad. A potom, veď to len Boh môže odpúšťať hriechy!“

Tá šokujúca ľahkosť Ježiša Krista je pre starozákonného človeka neznesiteľne ťažká. To Božie „zadarmo“ zrazu stojí tak veľa. Prečo? Možno aj preto, lebo to už nie je o mne. Svoje odpustenie si už nemôžem „odpracovať“ predpísaným rituálom.

Cena za odpustenie sa zdá privysoká. Je potrebné nechať umrieť vlastnú pýchu. Lenže ak ju človek zaplatí, dostáva neporovnateľne viac. V okamihu smrti mojej pýchy sa vo mne môže narodiť Božia dcéra, Boží syn.

Ježiš Kristus objavuje v tomto dospelom človeku dieťa, ktoré dávno „ochrnulo“. Kvadruplegik dostáva možnosť nového začiatku – môže začať žiť svoj život ako Božie dieťa. Toto je centrálne uzdravenie, ktoré sa v príbehu odohralo. Je to zázrak odpustenia hriechov, ktoré daruje nový začiatok. Pán Ježiš krátko potom uzdravil ochrnutého aj fyzicky a zdôvodnil to slovami: „Aby ste vedeli, že Syn človeka má na zemi moc odpúšťať hriechy“. (Mt 9,6) Fyzické uzdravenie malo poslúžiť na to, aby sa ľudia dozvedeli o tom hlavnom – vnútornom.

Liek proti toxickému optimizmu

Z tohto pohľadu je kresťan človekom, ktorý sa necháva uzdraviť optimizmom Ježiša Krista, teda zadarmo prijíma post syna a dcéry Boha. No hoci máme vyhraté, ešte sme nevyhrali. Nenápadne nás totiž naďalej ohrozuje pýcha v novom šate.

Keďže sme odhalili a odmietame starozákonný pesimizmus, obliekla si pýcha lákavý odev toxického pozitivizmu. Žiaľ, aj medzi nami kresťanmi sa dnes úspešne šíria sekulárno-progresívne vírusy typu: „nič sa nestalo“, „všetko zvládnem sám“, alebo „hlavne, že sa máme radi“. Kresťanský optimizmus sa zmenil na toxický. Zrazu je dovolené všetko, veď Boh nás predsa miluje takých, akí sme.

Pozornému čitateľovi však neunikne, že žiaden prípad uzdravenia v kánonických evanjeliách nie je spojený s výzvou či dovolením, aby dotyční hrešili veselo ďalej. Práve naopak.

V mysli mi ešte rezonujú slová amerického biskupa slovenského pôvodu Larryho Jamesa Kulicka, ktorý v nedávnom rozhovore pre Štandard povedal, že predsa nemôžeme „iných sprevádzať na zráz útesu, aby z neho spadli… Pomáhame im, aby prišli k poznaniu pravdy a tým k objaveniu pravej nádeje a radosti“.

Tabletka pravdy evanjelia v sebe vždy spája obe zložky: objavuje v nás Božie deti, no súčasne odhaľuje aj všetko to, čo nás o túto pozíciu oberá.