Kňaz Peter Gombita: Na dno môže padnúť každý – murári, učitelia aj architekti

Vianoce sú symbolom pokoja a rodinnej pohody. Lenže nie každý má to šťastie, aby ich prežil v rodinnom kruhu. Tí, ktorí padli na dno, sú radi, že majú posteľ, teplo a strechu nad hlavou. Kňaz Peter Gombita im v zariadení Oáza – nádej pre nový život dáva druhú šancu. Tvrdí, že si ju zaslúži každý. No zároveň je podľa neho dôležité, aby Oázu vnímali len ako prestupnú stanicu pre návrat do normálneho života.

Peter Gombita dáva šancu ľuďom, ktorých už iní odpísali. Foto: Boris Macko

Čo bolo pre vás prvotným impulzom k tomu, aby ste začali pomáhať bezdomovcom a núdznym?

„Viaže sa k tomu jeden príbeh. Na fare mi zopár dní pred sviatkami zazvonil dlhovlasý bezdomovec. Spával pod mostom, mnohí ho tam poznali. Prišiel za mnou s prosbou, či by som nevedel o nejakom núdzovom ubytovaní. Vtedy boli silnejšie mrazy, takže naozaj mrzol na ulici. Ešte sme nemali azylový dom. Povedal som mu, že ho nemám kde ubytovať, no že mu skúsim niečo nájsť. Nech príde zajtra. Takto to bolo dva dni. Nakoniec prišiel aj 23. decembra. Tak som sa mu priznal, že som na neho zabudol. Prosil ma ešte raz, či sa skutočne niečo nenájde. Odpovedal som, že mu skutočne neviem pomôcť. Nato on zdvihol ruky a povedal, že keď ani farár nepomôže, tak už ani Boh nechce. Bral to ako znamenie, že už asi nemá žiť, lebo ďalšiu noc už zrejme neprežije. Potom sa otočil a odchádzal so zdvihnutými rukami. Akoby sa úplne vzdal. Zaskočilo ma to, ale mal som pred Vianocami v hlave aj iné veci. No potom mi napadlo, že ja budem pekne v teple, a on niekde na ulici. Do rána som nevedel zaspať. V noci som postrehol modrý maják. Napadlo mi, či neprišla sanitka pre toho bezdomovca. Ráno o pol siedmej som volal na príjem do nemocnice. Tam mi potvrdili, že skutočne skončil u nich. Našťastie prežil s omrzlinami a povedali, že ho dajú dokopy. Večer som mal polnočnú omšu. Pôvodne som sa chcel pochváliť, čo všetko sme na farnosti urobili. No povedal som, že Ježiš chcel byť s nami, prišiel ku mne na faru a ja som ho neprijal. Spomenul som ľuďom príbeh o bezdomovcovi, v ktorom som poznal Ježiša. A dodal, že cez sviatky nemám čo kázať. Lebo som takto zlyhal. Aj to bol podnet k tomu, aby sme začali robiť azylový dom vo Svidníku. V Košiciach potom o dva, tri roky neskôr.“

Aké boli začiatky v metropole východu?

„Zariadenie pre ľudí bez domova sme už mali aj vo Svidníku. Bolo ich okolo 15 až 20. Odkúpili sme tam jeden domček, ktorý sme prerábali. Preto som už vedel, ako to funguje a čo treba robiť. V Košiciach ma oslovila sestrička Veronika, že k nim chodí plno bezdomovcov a nevedia si rady. Či by som nevedel pomôcť. Odpovedal som, že veľmi rád. Tak som začal pravidelne chodiť do Košíc. Mojou požiadavkou bolo, že potrebujem nejakú budovu. Pokojne aj starú, ktorú treba prerobiť. Lebo na ulici nemôžeme nič urobiť. Preto sme sa stretli s vtedajším primátorom Františkom Knapíkom, ktorému som vysvetlil situáciu. Sľúbil som mu, že po piatich rokoch už budú viditeľné výsledky našej práce. Tak sme nakoniec získali schátraný areál bývalej záhrady Bernátovce. Bolo to tu opustené, zarastené, na budovách rozbité okná... Pravda, najprv sme boli vo Všešportovom areáli, neskôr v bývalých kasárňach, a nakoniec sme prišli sem. Medzitým sme areál prerábali. A priebežne tu na vylepšení pracujeme vyše 15 rokov.“

Mohlo by Vás zaujímať Historik: Napoleon bol romantik, ktorý na začiatku nebol presvedčený, že je vyvolený

Určite tu badať veľký posun nielen čo sa zázemia týka.

„Vznikla malá dedina, je tu zhruba 350 ľudí. Sú tu bežní ľudia, deti, aj tí najbiednejší, ktorí sú v hangároch. Sú závislí od alkoholu, poznačení chorobami, na vozíčkoch, ležiaci... Niekedy k nám príde v noci sanitka a dovezie k nám človeka s prosbou, že ho nemajú kam dať. Lebo nemá vlastný príjem a niet ho kam umiestniť. Prijali sme toto poslanie, hoci ideme ako amatéri. Lebo máme tu takých ľudí, ktorých treba čistiť, majú vývody... No máme aj spoluprácu s nemocnicami, ktoré vedia pomôcť, keď si nevieme rady a nevládzeme.“

Klienti Oázy dostali druhú šancu. Sú radi, že majú posteľ, teplo a strechu nad hlavou. Foto: Boris Macko

Ako sa k vám ľudia dostanú? Čo ich u vás čaká?

„Máme autá, ktoré chodia do terénu. To znamená, že naši pracovníci chodia na stanicu, na sídliská... Niekedy volajú policajti, môžu aj obyčajní ľudia. Na našej stránke je číslo. Urobíme výjazd a vieme takého človeka odviezť k nám, ak chce. Ak odmietne, nevieme s tým nič robiť. Ľudia u nás majú raňajky, obed aj večeru. Tí, ktorí vládzu, musia pracovať. Ležiaci, samozrejme, nie. Inak, máme tu malú farmu. Chováme sliepky, kozy, máme kravy, zajace aj prasatá. Takže robíme aj zabíjačky. Máme vajíčka i mäso. Dopestujeme si paradajky, papriku či zemiaky. Niekedy nám z obchodov zavolajú, že majú zvyšný chlieb, rožky. Občas nám dovezú jedlo aj sami, keď zvýši z rôznych osláv či firemných večierkov. Alebo nás zavolajú a sami si odvezieme.“

Mohlo by Vás zaujímať Na vianočné varenie sviatočného menu pre osamelých seniorov prišiel aj primátor so synom

Koľko je v Košiciach bezdomovcov? Pribúda ich?

„Je ich stále viac. Máme poradovník, kde máme zapísaných ľudí. Niekedy celé rodiny. A nevieme ich prijať, lebo unimobunky, ktoré máme k dispozícii, využijú skôr jednotlivci. Tí dokážu nejaký časť prespávať hoci aj na posteli na chodbe. No s rodinou je to ťažšie. Potrebujú iný typ bývania. V hale, kde sú ľudia aj teraz, ešte vieme zväčšiť kapacitu. Možno o 20 ľudí viac. Ak by bola kritická situácia, máme ešte jeden hangár, kde by sa vošlo ďalších 30 ľudí. Vieme tam dať pec na vykurovanie. Sú tam jedno WC pre ženy, jedno pre mužov a sprcha. No vždy je to lepšie, ako keby mali tí ľudia zamrznúť vonku. Inak, horšie je skôr studené a vlhké počasie než mrazy. Lebo vtedy človeka oziaba, má mokré topánky, no v podstate to necíti. A topánky nemajú ako uschnúť. Viacerí kvôli tomu už prišli o nohy. Preto sú teploty okolo nuly horšie ako 20-stupňový mráz. Máme i takých, ktorí sú u nás zatiaľ niekoľko nocí. Osprchujú sa, dostanú nové šaty. Spoznávajú, ako sa tu žije, niektorí si nájdu aj kamarátov. No stáva sa, že odídu. Často i bez ohlásenia. My ich čakáme dva dni a ak sa nevrátia, tak ich vyškrtneme zo zoznamu. Je to ich slobodné rozhodnutie.“

Tí, ktorí môžu, priložia v Oáze ruku k dielu. Foto: Boris Macko

Ako je to s ľuďmi, ktorí sa u vás ocitnú? Dokážu sa znovu postaviť na vlastné nohy?

„Treba povedať, že trvá dva, tri roky, kým sa človek spamätá zo zlých udalostí. Lebo príde o prácu, bývanie, rodinu, či o manželku alebo priateľku. Do toho môžu pribudnúť choroba, alkohol, prípadne exekúcie. A v takom stave sa nedá hnať niekoho do roboty. Človek je zdeptaný, musí prejsť procesom uzdravenia, postupne začne aj sám u nás pomáhať a pracovať. Časom vidíme, že rozmýšľa triezvejšie, pomáhame mu hľadať prácu. Potom mu nastavíme pravidlá, aby sa osamostatnil vonku. Niektorým sa podarí vrátiť sa do normálneho života. Dokonca si založia novú rodinu, alebo sa vrátia do pôvodnej. No stáva sa aj to, že po dvoch, troch rokoch je opäť u nás. Keď už má peniaze, začne piť. Ale máme aj takých, ktorí robia, majú prácu, ale nechcú od nás odísť. Akoby si u nás našli domov. Máme jedného pána, ktorý má 80 rokov. Príde poňho manželka, pobudne s rodinou, no po niekoľkých dňoch sa pýta sem. Už si zvykol, je mu tu lepšie. Je zaujímavé, že ľudia tu hrajú dámu, šachy aj karty. Sú tu rôzni ľudia. Takí, ktorí stále padnú na dno, aj takí, ktorí sú ležiaci a už tu len dožívajú. Keď je kritický stav, idú do nemocnice. Pre iných hľadáme zariadenie, kde by mohli dôstojne dožiť.“

Mohlo by Vás zaujímať Primárka detskej onkológie: Vo svete napredujú, my sa boríme s banálnymi problémami

Máte medzi klientmi aj ľudí, ktorí boli predtým úspešní?

„Sú tu podnikatelia, ktorí boli úspešní. No prišiel problém, či už v podnikaní, alebo v rodine, a on išiel dole. Plus chybné rozhodnutia, keď chyby riešili alkoholom, alebo s nesprávnymi ľuďmi. Máme tu aj projektantov, učiteľov matematiky či telocviku. A už sú dôchodcovia. Nechýbajú ani murári, zámočníci, šikovní ľudia. O niektorých sme až po dvoch rokoch zistili, že sú špičkoví remeselníci. Sami nám to nepovedali. Teraz im vieme pomôcť s prácou. No máme tu aj takzvané biele kone, na nich pobrali miliónové úvery. Tí ľudia sú z toho psychicky na dne. Sú tu, žiaľ, aj ľudia, ktorí boli riadne zamestnaní, no výplaty im niekoľko mesiacov chodili neskoro, prípadne vôbec. Nemali zaplatené odvody, ani sociálne poistenie. Firmy, kde pracovali zanikli a oni sa nevedeli dovolať pravdy. No je to aj chyba štátu. Mala by byť dostupnosť bývania, práce aj vzdelávania. Prečo sa štát neoživí výstavbu štátnych alebo nájomných bytov? Keď sa dá vrátiť sa k niektorým dobrým veciam, tak sa k nim vráťme.“

Vianoce v Oáze pripomína aj tento betlehem. Foto: Boris Macko

Pomáhajú vám viacerí zamestnanci, bez nich by Oáza ťažko mohla fungovať. Ako vnímate ich pôsobenie?

„U nás sa podceňuje práca sociálneho pracovníka. No ja im hovorím, že musia byť viac hrdí na svoju prácu. Lebo sú ako lekári. Keď príde bezdomovec, musia vedieť určiť jeho diagnózu. Nielen zdravotnú. Treba vedieť vybaviť kartičku poistenca, riešiť prípadné exekúcie. Možno hľadať aj cestu k jeho rodine, aby ho prijala naspäť. Prípadne, či nemá problém s alkoholom. Mnohí berú ľudí na okraji spoločnosti ako odpad. No ak ho vieme vrátiť do života, vrátiť mu dôstojnosť, ešte z neho dokážeme urobiť dobrého človeka. A ten ešte môže niečo urobiť pre spoločnosť.“

Mohlo by Vás zaujímať Rudolf Schuster o predaji oceliarní: Prvoradý bude rozvoj, nie likvidačný program

Určite aj vy badáte za roky od vzniku Oázy určitý posun vpred.

„Oáza sa zmenila na nepoznanie. Máme tu určitý systém a poriadok. Vedieme klientov k samostatnosti. Majú individuálne plány, rozhovory a vízie. Hľadáme, kde by sa ešte mohli uplatniť. Potešilo ma, keď som sa v hangári spýtal jedného muža, ktorý je bez nôh na vozíčku, ako sa má. A on odvetil, že dobre. Lebo mu stačí málo, má svoju posteľ a strechu nad hlavou. Mnohí, ktorí majú veľa, sa sťažujú, že im nie je dobre. Keď je v srdci a v duši dobre, tak mi je dobre aj bez nôh, bez okuliarov. Podľa odpovede klienta na otázku, ako sa má, viem, ako sme s ním pokročili. Aká je jeho osobnosť, či už duchovne vyrástol.“

Klientom Oázy pomáhajú jednotlivci aj firmy. Foto: Boris Macko

Nájdu sa ľudia, ktorí chcú pomáhať, a aj reálne pomáhajú?

„Áno, napríklad aj firmy. Chodia sem dobrovoľníci. Dokonca sem chodia niektoré rodiny a napečú zákusky. A ponúknu našich klientov. Niektorí prídu aj cez sviatky, či na Štedrú večeru. Niektorí podnikatelia nám dajú veľké zľavy, či dokonca poskytnú alebo urobia veci zadarmo. Napríklad nám bezplatne doviezli cement. To je pre nás viac, ako peniaze. Mnoho našich klientov vie, aj chce robiť. Našou úlohou je upozorňovať verejnosť, aby boli ľudia solidárni. Lebo radosť, šťastie či rodina sa nedajú kúpiť.“

Peter Gombita, kňaz Košickej arcidiecézy. Narodil sa 9. decembra 1956 vo Vranove nad Topľou, vyrastal v Pakostove v okrese Humenné. Po skončení štúdia teológie na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave ho banskobystrický biskup Jozef Feranec vysvätil 19. júna 1988 v Rožňave za kňaza. Bol kaplánom vo farnosti Košice-Juh, v roku 1989 v Snine. Neskôr pôsobil vo Svidníku, od r. 2006 ako farár v Nižnej Šebastovej. Založil zariadenie Oáza – nádej pre nový život, ktoré prichýlilo stovky ľudí v ťažkej životnej situácii.