Dávať, či nedávať: Žobrajúci patria (?) ku koloritu mesta

V Košiciach, v tomto grandióznom amfiteátri pod otvoreným nebom, kde sa bežná expedícia za polovičkou chleba a kartónom mlieka premení na epickú odyseu plnú zvratov hodných Homéra, sa ocitáme v role nedobrovoľných hrdinov v absurdnom divadle života.

Tu, na parkoviskách našich supermarketov, sa odohráva predstavenie, kde žobráci sú viac než len vedľajšie postavy; sú to mágovia manipulácie, ktorí vás privítajú s takým rozsahom požehnaní, že by sa vedľa nich aj samotný pápež cítil ako amatér.

Sotva vystúpite z auta, už na vás číha prvý herec v otrhaných a špinavých handrách, s prosebným výrazom a otvorenou dlaňou. Jeho pozdrav je taký úctivý, že je nemožné ho ignorovať. Ešte predtým, ako stihnete povedať Ponáhľam sa, alebo Nemám hotovosť, vás zavalí lavína jeho „srdcervúcich“ požehnaní, ktoré majú pookriať vašej peňaženke skôr, než stihnete zatvoriť dvere svojho auta.

Tieto želania zdravia pre vás, vašu rodinu, susedov, kamarátov, známych, ba dokonca aj pre toho zlostného psa od susedov, nemajú konca. A jeho rekvizity? Časopis v jednej ruke, cigareta v druhej a z jeho dychu by sa dala destilovať esencia lokálneho baru. To je náš Hamlet žobráckeho kráľovstva, tragický hrdina, ktorého dilema spočíva v otázke: Piť, či nepiť?

Ak sa vám podarí uniknúť tomuto majstrovi slova, nenechajte sa zmiasť, to najlepšie ešte len príde. Na scéne sa zrazu objaví mamička s dieťaťom na rukách, ideálny príklad toho, že v umení žobrania sa talent odovzdáva z pokolenia na pokolenie. Jej prosba znejúca ako nárek z opery vás postaví pred morálnu dilemu hodnú antických tragédií: otvoriť peňaženku, či vari riskovať poriadne drsnú kliatbu, ktorá sa vraj tiež prenáša z generácie na generáciu?

Ach, a nesmieme zabudnúť na terasové predstavenia v letnom období, kde sa žobráci s eleganciou baletného tanečníka preplietajú pomedzi stolíky, aby vám pokazili chuť do jedla, či aspoň napľuli do kávy. Stretnúť ich možno aj na železničnej stanici, kde každý vlak prináša nové publikum do ich nekonečnej hry.

Kruh nám uzatvárajú nádejní herci, ktorí v snahe privlastniť si vaše poctivo zarobené imanie predstierajú, že sú hluchonemí. Títo špecialisti na tichú komunikáciu premenia každé náhodné stretko s vami na pantomímu plnú napätia. Keď ich odhalíte, okamžite vás schladí spŕška všakovakých vulgarizmov.

A čo na to kompetentní? Zdá sa, že tí majú permanentky na toto nekonečné predstavenie a pozorujú ho s popkornom v ruke, možno dúfajúc, že ide o nejaký nový druh verejného umenia, ktoré si nezaslúži byť rušené.

A vlastne, starostovia majú teraz svoje „starosti“. Už celé mesiace totiž nerobia nič iné, len žobronia na sociálnych sieťach, aby si od mesta vypýtali svoju almužnu. Mesto má však po vyplatených odmenách prázdne vrecká. A koniec koncov, na ich „almužny“ si do vreciek budeme musieť nakoniec siahnuť my. A to poriadne hlboko.

A kým sa teda snažíme predstierať, že sme na ceste k modernej európskej identite, naše návštevy supermarketu sa menia na avantgardné divadelné predstavenia, ktorých sme nechcenými účastníkmi, kde hranica medzi realitou a divadlom sa stiera rýchlejšie ako morálka našich žobrákov. Dokedy teda budeme túto situáciu tolerovať a ignorovať?

Pretože sa zdá, že sme si týchto žobrákov adoptovali ako nechcené, ale nevyhnutné maskoty našich nákupných rajónov. Áno, bez ich tragikomických predstavení by naše púte k obchodným centrám boli až podozrivo sterilné, rovnako prázdne ako politické sľuby pred voľbami.