Pár návrhov pre ministerku kultúry na ďalšie možné systémové zmeny

Neveril som svojim očiam a ušiam, keď som videl akýsi improvizovaný brífing ministra obrany Naďa a ministerky kultúry Milanovej, na ktorom až s detskou radosťou oznamovali spoločné rozhodnutie presunúť jednu z významných pamäťových inštitúcií Múzeum SNP z rezortu kultúry pod rezort obrany.

O dôvodoch sme sa na brífingu, kde bola táto novinka oznámená, veľa nedozvedeli, ak nebudeme brať vážne ministrovu nadšeneckú poznámku, že na jeho ministerstve im viac tlčie srdce pre vojenstvo. Prítomná hŕstka novinárov sa od ministerky kultúry nedozvedela ani len to, koľko je ročný rozpočet inštitúcie, ktorej sa s takou ľahkosťou rozhodla zbaviť, pretože ona predsa, ako sa vyjadrila, nemôže nosiť v hlave všetky takéto čísla. Iste, prečo by mala niečo vedieť o inštitúcii, ktorá už aj tak bude onedlho patriť pod iné ministerstvo.

Z toho, čo títo dvaja členovia najlepšej ponovembrovej vlády ešte na danú tému boli schopní povedať, som si domyslel, že argumentácia pôjde líniou – SNP bola vojenská operácia, takže jeho múzeum logicky má patriť pod rezort, ktorý má k vojne a vojakom najbližšie a týmto činom sa vlastne napráva ďalšia nenormálna situácia, ktorá, kto vie prečo, tu v minulosti vznikla. Dokonca z úst ministra obrany padla zmienka aj o systémovej zmene a ministerka kultúry mu horlivo prikývla.

V prípade takýchto systémových zmien by som pani ministerku kultúry rád upozornil aj na ďalšie možnosti blysnúť sa systémovými zmenami. Slovenské technické múzeum a Slovenské centrum dizajnu by z povahy svojho zamerania mali nepochybne patriť skôr pod rezort hospodárstva, kde im iste viac tlčú srdcia pre techniku a priemysel a knižnice ako tá Univerzitná, národná, už nehovoriac o všetkých troch vedeckých knižniciach by podľa tejto logiky mali byť urýchlene presunuté do rezortu školstva. A za úvahu by stálo aj to, či naše ústavy ako Divadelný ústav a Filmový ústav nepatria tiež skôr na ministerstvo, ktoré má na starosti vedu.

Ale dosť bolo žartov. Na ministerstve kultúry už asi zabudli, čo im určuje kompetenčný zákon, že je to práve tento rezort, od ktorého štát očakáva, že má zriaďovať pamäťové a fondové inštitúcie celoštátneho významu a aj prostredníctvom nich sa starať o naše kultúrne dedičstvo, jeho ochranu a prezentáciu. Na obrane im môže tĺcť srdce pre SNP akokoľvek, minister obrany sa dokonca môže pokúšať organizovať druhé SNP v podobe celoplošného testovania, môže sa aj s láskou starať o svoje rezortné ústavy a pamiatky, ale Múzeum SNP by mal nechať tam, kde je. A pani ministerka kultúry, keď už nevie z hlavy, aké sú náklady spojené so zriaďovaním a činnosťou Múzea SNP, by si mala prečítať aspoň prvé články jeho zriaďovacej listiny, ktorými by mohla zdvorilo odmietnuť majetnícku ambíciu ministra Naďa. V tomto základnom zriaďovateľskom dokumente sa píše, že je to celoštátne špecializované múzeum, ktorého základným poslaním je zhromažďovať, vedeckými metódami zhodnocovať, ochraňovať, odborne spracúvať, využívať a sprístupňovať zbierkové predmety a dokumentárne a archívne materiály viažuce sa k dejinám slovenskej spoločnosti v rokoch 1938 – 1945 s dôrazom na dokumentáciu protifašistického a národnooslobodzovacieho boja a Slovenského národného povstania ako významnej súčasti európskej antifašistickej rezistencie v rokoch druhej svetovej vojny, dokumentovať povojnové súdne procesy, rehabilitácie povstalcov a súčasné prejavy neofašizmu, rasovej neznášanlivosti a intolerancie.

Takže zďaleka nejde len o múzeum samotného Povstania. A potom je tu ešte aj zdravý rozum a obyčajná ľudská slušnosť. Zdravý rozum by velil pred takýmto vážnym rozhodnutím sa poradiť s odborníkmi, ktorí sú mimochodom aj v samotnom Múzeu SNP. A slušnosť by kázala, informovať o zámere aspoň vedenie tejto inštitúcie, aby sa o tom, že už nie sú kultúrnou, ale sú vojenskou inštitúciou, nedozvedeli z improvizovaného brífingu po zasadnutí vlády.

Mimochodom, na tomto brífingu sa pani ministerka elegantne vyhla otázke smerujúcej k pochybnému výberovému konaniu na riaditeľa divadla Nová scéna. A to sme sa ešte nedávno napočúvali, že nový, transparentný výber riaditeľov inštitúcií, ktorý tu, samozrejme, doteraz neexistoval, je priam vlajkovou loďou súčasného ministerstva kultúry. Je to naozaj pozoruhodná transparentnosť a férovosť, keď víťaz výberového konania nie je napokon menovaný za riaditeľa.

Alebo to máme brať tak, že toto je konečne tá skutočná systémová zmena?

Článok vyjadruje osobný názor autora.