Rozhovor s Arménom z Karabachu: Horšie ako počasie je hlad

Najväčšími hrdinami na Náhornom Karabachu nie sú vojaci, ale matky, ktoré sa uprostred všeobecného zúfalstva naďalej svedomito starajú o svoje deti, verí David Simonyan. Veterán dvoch vojen na Náhornom Karabachu, ktorý sa v období mieru snažil nájsť spoločnú reč s Azerbajdžancami, pre denník Štandard porozprával o tom, ako karabašskí Arméni prežívajú v sedem mesiacov trvajúcej blokáde, ako nechápu, prečo Rusi neudržali kľúčový most a prečo neveria novej ponuke zo strany Azerbajdžanu.   

Predtým, než prejdeme k rozhovoru, najskôr krátky kontext. Jedinú spojnicu medzi de facto Náhorným Karabachom a Arménskom, takzvaný Lačinský koridor, zablokovali ešte v decembri minulého roka azerbajdžanskí „ekologickí aktivisti“ z organizácie „Zvýšenie transparentnosti ťažobného priemyslu v Azerbajdžane“. Skupinky mladých ľudí požadovali pre údajné obavy z negatívnych ekologických dosahov ukončenia ťažby v baniach na zlato a meď, ktoré aj po vojne ostali pod kontrolou de facto karabašských autorít. Podľa väčšiny odborníkov a médií išlo o protest organizovaný vládou v Baku, s cieľom zavŕšiť absolútnu blokádu približne 120 000 etnických Arménov žijúcich na Karabachu.

Predpoklad, že za blokádou nestáli environmentálne obavy, ale politické ciele, podporuje aj paralelný vývoj v azerbajdžanskej obci Söyüdlü, kde ekologický protest miestnych obyvateľov policajné zložky rozohnali hrubou silou a dedinu na niekoľko týždňov zablokovali. Dedinčania pritom protestovali, rovnako ako ich štátom platené náprotivky na Karabachu, proti mimoriadne negatívnym ekologickým dosahom ťažby v neďalekej bani na zlato. Rovnaký postup zvolil režim azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva v marci tohto roku aj voči zúfalým farmárom z okresu Saatli. Tí protestovali proti dlhoročnému vysychaniu rieky Mtkvari, ktoré podľa nich spôsobili neekologická politika vlády a korupcia.

Skutočné zámery vlády v Baku sa začali potvrdzovať po tom, ako Azerbajdžan 23. apríla 2023 zriadil na moste v Lačinskom koridore kontrolné stanovište. Post na ceste vznikol v rozpore s dohodou o prímerí, ktorú v roku 2020 po skončení druhej vojny o Náhorný Karabach podpísali Arménsko, Azerbajdžan a Rusko. „Aj naďalej je nejasné, ako [ruskí] mierotvorci, ktorí mali na moste opevnené stanovište, dovolili Azerbajdžancom zrealizovať túto operáciu,“ povedal v tejto súvislosti arménsky analytik Tigran Grigoryan. Formou rečníckej otázky tak vystihol presvedčenie mnohých Arménov o tom, že Rusko s Azerbajdžanom na blokáde obyvateľov Náhorného Karabachu tajne spolupracuje. Cieľom Kremľa má byť dotlačiť Jerevan k súhlasu s otvorením tzv. Zangezurkého koridoru pod kontrolou ruských ozbrojených síl. Ten by mal spájať Azerbajdžan s jeho exklávou Nachičevanom.

Keďže Náhorný Karabach bol z Arménska denne zásobovaný až 400 tonami jedla a iných tovarov, blokáda sa prejavila okamžite. Už od 20. januára 2023 si miestni obyvatelia mohli na základe nariadenia de facto vlády Náhorného Karabachu mesačne kúpiť len jeden kilogram cestovín, pohánky a ryže, a taktiež jeden liter rastlinného oleja. V čase vytvorenia kontrolného stanovišťa bolo obyvateľstvo Karabachu zásobované už niekoľko mesiacov len za pomoci vozidiel ruských mierotvorcov a Červeného kríža.

Po 15. júli tohto roku však azerbajdžanská armáda zakázala cez Lačinský koridor prechod aj im. Miestne arménske obyvateľstvo tak ostalo úplne odrazené od zvyšku sveta. Nedostatok benzínu pritom nezastavil len verejnú dopravu, ale znemožnil aj zásobovanie Stepanakertu (po azerbajdžansky Chankendi) potravinami z vidieka. Stalo sa tak krátko po tom, ako dal prezident Alijev etnickým Arménom ultimátum – buď sa bezpodmienečne a bez akýchkoľvek ústavných záruk podriadia nadvláde Azerbajdžanu, alebo ich čaká ďalšia vojna. „Buď sami [Arméni] prídu s pokorou k nám, alebo sa veci vyvinú inak. Máme všetky prostriedky na to, aby sme v regióne zrealizovali operáciu,“ vyhlásil Alijev, pričom zdôraznil, že Karabach je pre Azerbajdžancov „zemou ich predkov, ktorá im po práve patrí“.

Cukor nad zlato

Podľa Davida sa v decembri celý Karabach vrátil späť v čase o 30 rokov – do doby, keď sa jeho obyvatelia počas prvej vojny ocitli pod rovnakou blokádou. „Všetci sme tu roky varili a kúrili plynom z Arménska. Keď nám plyn zavreli, išiel som do pivnice a našiel som tam toto…,“ David ukázal na starú elektrickú jednoplatničku. „Pred 30 rokmi sme varili len na nej. Myslel som si, že už ju nikdy nepoužijem. Stalo sa však to, čo sa stalo. Očistil som ju a slúži nám znova,“ povedal so smutným úsmevom veterán dvoch vojen.

Blokáda, počas ktorej boli pretrhnuté všetky prirodzené ekonomické väzby, vydala karabašských Arménov napospas prírode a jej rozmarom. „V zime sme tu bez plynu mrzli. Kúpil som síce piecku na drevo, ale čím v nej kúriť? Musel som obsekať ovocné stromy zo sadu a spáliť starý nábytok“. Hoci je Karabach, ktorého názov v preklade znamená „čierny sad“, oázou zelene a hlbokých lesov vkliesnenou medzi neúrodnými náhornými plošinami Arménska a suchými pláňami Azerbajdžanu, jeho lesy sú po vojne nepoužiteľné. „Naše lesy boli do takej miery bombardované, že prakticky všetky stromy sú plné oceľových črepín. Okamžite sa nám začali lámať zuby na pílach. Tie lesy sú, a ešte dlho budú, nepoužiteľné“.

Trh v Stepanakerte, krátko po začatí blokády. Autor: David Simonyan

Neobvykle horúce leto nie je podľa jeho slov lepšie. Po tom, ako pre nedostatok paliva prestala jazdiť verejná doprava aj taxíky, musia aj starí ľudia prekonávať neraz veľké vzdialenosti pešo pod pečúcim slnkom. Pre mnohých z nich bola takáto vychádzka, alebo niekoľko hodín trvajúce čakanie v rade na chlieb, posledné.

Hlad je však podľa Davida ešte horší než to, že sú vystavení na milosť a nemilosť rozmarom počasia. „Momentálne nám ostáva už len chlieb. Sú naň však obrovské rady. Ja chodím na chlieb do pekárne o druhej v noci. Vtedy sú rady trocha menšie. Cez deň musí človek tráviť hodiny pod horúcim slnkom.“

To, čo mnohým Arménom momentálne chýba najviac, je zdanlivo obyčajný cukor. „Tak ako všetci tu na Kaukaze, aj my si nevieme svoj život predstaviť bez sladkého čierneho čaju. Avšak nejde len o chuť. Sladký čaj nám pomáhal zaháňať pocit hladu. Dáš si suchý chlieb so sladkým čajom a hneď máš pocit, že si sa dobre najedol. Síce klameš telo, ale je to lepšie než si hlad uvedomovať. Nedávno mi zavolal kamarát, že zohnal dve kilá cukru a jedno mi chce dať. Cestou od neho som ja stretol iného starého kamaráta a pol kila som mu daroval. Ostalo mi len pol kila, čo mi stačilo na pár dní. Pomáhať si ale musíme.“

Obyvatelia Karabachu pred obchodom, kde údajne začali znova predávať cigarety. Autor: David Simonyan

Najhoršia je bezmocnosť, keď neviete ochrániť ani nenarodené deti

Kombinácia podvýživy, vystavenia prírodným živlom a stresu začína vážne podkopávať zdravie miestneho obyvateľstva.  „Ja sám som invalid tretieho stupňa. Počas prvej vojny mi nohu prestrelili pištoľou a v druhej som stúpil na mínu. Takých ako ja je tu po dvoch vojnách veľa. Bez transportu sme nahratí. Na mojom aute si už vtáky urobili hniezdo,“ povedal David a smutne sa zasmial.

Ľudom však rovnako škodia aj psychický tlak a stres. „Včera umrel môj sused. Relatívne mladý človek. Dvadsať rokov vozil turistov – nevedel žiť bez cesty. Zavri takého človeka na dva-tri mesiace doma a začne psychicky upadať. Zavri ho na šesť a možno od nervov aj umrie.“

V najťažšej situácii sa podľa slov Davida popri starých ľuďoch ocitli rodičia malých detí. „Ak tvoje dieťa trpí a pýta sa ťa, čo s vami bude a ty mu nevieš odpovedať… Taká situácia človeka ničí na duši aj na tele. To, že miestne deti nedostali žiadne darčeky na Nový rok bolo podľa neho pre rodičov ťažké, ale bolo to nič v porovnaní so súčasnosťou, keď už im pomaly nemajú dať čo jesť. „Nedávno som stretol starého známeho a trocha sme začali besedovať. V tej chvíli okolo prešla mladá mamička s kočíkom. Povedal som mu, že toto sú najväčší hrdinovia a hrdinky Karabachu – ľudia, ktorí aj v týchto podmienkach dokážu mobilizovať vnútorné sily a svedomito sa starať o svoje deti. Povedal mi, že aj on je potom hrdinom, pretože sa mu pred mesiacom narodilo vnúča a všetci mu dávajú to, čo môžu.“

Snaha a obetavosť však nie vždy stačia. Spontánne potraty karabašských žien žijúcich v obkľúčení azerbajdžanskej armády za posledné mesiace pre podvýživu stúpli až trojnásobne. Takéto prípady sú podľa Davida jedným z najdeprimujúcejších a najtragickejších dôsledkov blokády.

Stepanakert, apríl 2023. Autor: David Simonyan

Keď milosrdenstvo nedostane šancu

Po tom, ako Arméni v roku 1994 vyhrali prvú vojnu o Náhorný Karabach a obsadili nielen sporné územie, ale aj sedem s ním hraničiacich okresov Azerbajdžanu, neukázali porazeným žiadne milosrdenstvo. Všetko etnicky azerbajdžanské obyvateľstvo vyhnali a zmenili na vnútorných utečencov, bez možnosti navštíviť čo i len hroby svojich predkov.

Arméni boli pri tomto rozhodnutí väčšinou sami poháňaní strachom. Kolektívnu pamäť karabašských Arménov neformovala len genocída spáchaná Osmanskou ríšou ale aj  šušinský masaker z marca 1920, pri ktorom Azerbajdžanci vyvraždili alebo vyhnali všetko arménske obyvateľstvo mesta Šuša (po arménsky Šuši). Medzi oboma národmi tak vzniklo presvedčenie, že vzájomné spory možno riešiť len silou, pričom víťazstvo jednej strany sa musí nutne rovnať úplnej porážke tej druhej.

Hoci David bojoval v oboch vojnách, v medzivojnovom období sa zúčastňoval na projektoch občianskej diplomacie, s cieľom obnoviť komunikáciu s Azerbajdžancami a hľadať spoločné riešenia pre budúcnosť  Karabachu.

Prístup víťazných Arménov voči miestnym Azerbajdžancom považoval vždy nielen na nesprávny, ale aj nebezpečný. „Mohli sme tento problém raz a navždy vyriešiť, ale naši politici boli krátkozrakí. Mysleli, ako vždy, len na seba a nie na budúcnosť.“ Riešenie pre región pritom podľa jeho názoru vždy existovalo vo forme nezávislého a neutrálneho Karabachu, kde by mohli žiť Arméni aj Azerbajdžanci. To, že oba národy môžu žiť vedľa seba, potvrdzuje podľa jeho názoru nie len ich bezproblémové súžitie v Gruzínsku, ale aj „hrdinstvo“ mnohých bežných Azerbajdžancov, ktorí v roku 1988 počas Sumgaitského pogromu nezištne zachránili pred rozbesneným vraždiacim a znásilňujúcim davom svojich arménskych susedov.

David však neverí, že niečo také bude pri Alijevovi možné. Arménov podľa neho čaká buď etnická čistka, alebo ekvivalent režimu čečenského lídra Kadyrova. „Alijev si nájde nejakého miestneho kolaboranta, prostredníctvom ktorého nás bude ovládať terorom a strachom.“

Demonštrácia solidarity v Stepanakerte. Autor: David Simonyan

Zlo treba zastaviť v zárodku

„Keď nás Alijev v roku 2020 bombardoval kazetovou muníciou, svet sa len prizeral. Teraz bombarduje kazetovou muníciou Putin Ukrajinu, Ukrajincom ju dodávajú Američania a všetci sú v šoku. Koľko tam už umrelo ľudí? Viac než je obyvateľstvo Karabachu. Medzinárodné spoločenstvo vtedy Alijeva nezastavilo. Putin si preto povedal, že ak môže Alijev, prečo by nemohol aj on. Ak by Alijeva vtedy zastavili, nemusela dnes byť ani vojna na Ukrajine,“ myslí si David.

Hoci Alijevov režim ponúka Karabachu alternatívne zásobovanie zo severu cez mesto Aghdam, podľa Davida ide o neprijateľnú ponuku. Nejde pritom o otázku hrdosti. „Ako môžeme veriť človeku, ktorý nás prirovnáva k hmyzu, bombardoval nás kazetovými bombami a teraz nás morí hladom? Nikto rozumný nezoberie chlieb z rúk nepriateľa, ktorý ho nenávidí.“ Miestni obyvatelia sa boja, že azerbajdžanský režim by mohol dovezené potraviny a tovary otráviť.

Foto: David Simonyan/FB

To, či medzinárodné spoločenstvo dovolí alebo nedovolí Alijevovi v 21. storočí umoriť 120 000 ľudí hladom, môže podľa Davida rozhodnúť o tom, ako bude zvyšok storočia vyzerať. „My tu na Karabachu žartujeme, že hladujúci z Afriky vyjadrili solidárnosť národu Arcacha [arménsky názov pre Náhodný Karabach]. Hladný hladného chápe, avšak sýty často nie. Preto neviem, či sa Západ a Rusko k niečomu odhodlajú. Ak však dovolíte, aby nás tu teraz umorili umelo vyvolaným hladom, nečudujte sa, ak podobné nešťastie nabudúce príde aj k vám. Diktátorov treba zastaviť ešte v rozbehu.“