Hranice vo vzťahoch. Potrebujeme ich, aj keď bolia?

Keď rebrík týchto úvah oprieme o kánonické evanjeliá, nájdeme tam viacero príbehov, ktoré hovoria o význame hraníc. V jednom z nich vidíme vyčerpaného Ježiša, ako sa tretíkrát v krátkom čase snaží ukryť pred davom ľudí. (Mt 15, 21-28) Aby si oddýchol, prekračuje hranicu do Sýrie. A v tejto situácii ho vysliedi žena s problémom.

Keď ako žena pohanka osloví muža Žida na verejnosti, ostro prekračuje dobové hranice. Má na to pádny dôvod: chorú dcéru. Jej prosba o uzdravenie chorej dcéry však tvrdo naráža na múr Ježišových slov: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám. Prišiel som hlavne k ovciam strateným z domu Izraela.“

A ako reaguje táto žena? Veľkolepo. Podíde k Ježišovi a pokloní sa. Týmto gestom sa vlastne sklonila pred Božím plánom. Ježiš neprišiel v prvom rade k pohanom, ale k Izraelu. Žena nenadáva, nesťažuje si, ona sa skloní. Akoby tým vravela: „Áno, Pane, máš pravdu.“

Na tomto mieste doslova kričí skutočnosť, aké je náročné skloniť sa pred vôľou Boha v životných situáciách. Najmä, ak je to spojené s neporozumením, aký význam má daný problém v celistvej mozaike života. Takmer denne sa kresťania pri prosbe o chlieb modlíme: „buď vôľa tvoja…“, no hneď netrpezlivo pridávame: „Ale pekne mi to celé vysvetli, Bože!“

Hranica, ktorá uzdravuje

Je preto inšpirujúce, ako sa so svojou hranicou popasovala žena z príbehu evanjelia. Skloní sa pred hranicou určenou Ježišom, no predsa urobí ešte jeden dôležitý krôčik vpred: „Áno Pane, ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Čo vlastne robí táto žena? Pokorne sa zastaví pri hranici Božej vôle a posledným dychom apeluje na jeho lásku.

Toto je jeden z dôležitých záverov celého príbehu: Táto žena potrebovala pocítiť hranicu; potrebovala počuť: Stop! Ďalej nie! A tvrdá Ježišova reakcia ju uzdravila – nie jej dcéru, ale ju! Toto uzdravenie odráža práve jej veta: „Aj šteňatá jedia odrobiny, čo padajú zo stola ich pánov.“ Žena síce narazila na hranicu, ale rešpektovala ju. A v tomto rámci hľadá tie „posledné odrobinky“ svojich možností.

Zaujímavé na celom príbehu je, čo Ježiš nerobí: on nerobí pacientku z dcéry; nepovie: „No poďme k vám za tvojou dcérou a tam to vyriešime.“ To rozhodujúce sa deje tu, v tomto stretnutí Pána Ježiša a matky. Dôležitá je zmena matky: aby sa naučila rešpektovať hranice vo vzťahoch – a očividne aj vo vzťahu k svojej dcére. Ako znak uzdravenia dostáva na záver vytúženú odpoveď: „Nech sa ti stane, ako chceš.“

Stačilo tak málo

Takúto odpoveď však o štyri kapitoly neskôr už nedostal bohatý mladý muž. (Mt 19,16-26) Aj on vyhľadal Ježiša s prosbou, ktorá znela veľmi zbožne: Ako sa dá dostať do neba? Prvá Ježišova odpoveď ho potešila. Má dodržiavať prikázania a to on celý život predsa robil. Nebo má teda na dosah ruky. Napriek tomu však cíti, že ešte nie je v cieli. Čo mu ešte chýba?

A potom to prišlo. Aj jemu Ježiš narysoval hranicu, na ktorú mladý narazil: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Táto bolestná hranica mala mladého muža uzdraviť, veď to, čo zabolelo, bola iba jeho pyšná sebestačnosť.

Na rozdiel od ženy (pohanky) však táto hranica mladého muža (Žida) otočila. Odišiel od Ježiša smutný, lebo mal veľký majetok. A pritom stačilo, aby si vzal príklad od ženy, ktorá bola pri Ježišovi pár kapitol pred ním. Stačilo chvíľu zostať, pokorne uznať hranicu svojich možností a s rovnakou pokorou apelovať na možnosti Boha.

Podobných príkladov by sme v Biblii našli viacero. Omnoho dôležitejšie však je, či ich nájdeme aj vo vlastnom živote. Znie to možno paradoxne, ale až rešpektovaním hraníc môžeme skutočnú slobodu nielen darovať, ale aj získať. Hranice nás môžu naučiť, že nie sme bohmi, ale „len“ Božími deťmi.