Zánik Náhorného Karabachu sa stáva realitou. Čo to môže prinesť?

Konečná porážka visela nad miestnym arménskym obyvateľstvom ako Damoklov meč už od skončenia vojny v roku 2020. Posledné dni tejto neuznanej republiky sa do dejín, okrem iného, môžu zapísať aj ako začiatok konca ruského vplyvu v Arménsku, alebo ako silná dezilúzia zo Západu a jeho hodnôt. 

Aktuálne vydali svetové agentúry správu, že líder separatistického Náhorného Karabachu Samvel Šahramanjan vo štvrtok nariadil rozpustiť do konca tohto roka všetky štátne inštitúcie. Vyhlásil tiež, že republika Náhorný Karabach od 1. januára 2024 „prestáva existovať“.

Šahramanjan podpísal výnos o ďalších krokoch vyplývajúcich zo situácie vzniknutej po 19. septembri, keď azerbajdžanské jednotky pristúpili v Karabachu k „lokálnym protiteroristickým opatreniam“ proti arménskym formáciám. Obyvatelia i úrady v Karabachu informovali o masívnom ostreľovaní. Arménsko oznámilo, že v Karabachu nie je žiadny arménsky vojenský personál.

Obyvateľom Náhorného Karabachu, vrátane tých, ktorí sa nachádzajú mimo republiky, sa po nadobudnutí účinnosti tohto dekrétu nariaďuje, aby sa oboznámili s podmienkami reintegrácie predloženými Azerbajdžanom, aby sa potom mohli slobodne rozhodnúť, či zostanú žiť v regióne.

Čo tomu predchádzalo

Dňa 19. septembra spustila azerbajdžanská armáda posledné ťaženie proti všetkými opustenej, vyhladovanej a obkľúčenej separatistickej enkláve. Vláda v Baku sa tak rozhodla uspieť v tom, čo nedokázala dosiahnuť počas posledných deviatich mesiacov blokádou, odrezaním od zdrojov energií, chladom a hladom – modernými zbraňami. 

Zámienkou pre útok sa stal incident, pri ktorom vozidlo Kamaz s príslušníkmi azerbajdžanského ministerstva vnútra nabehlo na mínu. Tú tam podľa verzie Baku mali krátko predtým umiestniť karabaškí Arméni. Útok si vyžiadal životy šiestich príslušníkov azerbajdžanských bezpečnostných síl.

Rýchlosť a efektivita ofenzívy však naznačujú, že operácia bola plánovaná dlhodobo a starostlivo. Tak ako aj v minulosti, predchádzala jej pravdepodobná dodávka nových zbraní z Izraela.

Približne o 13. hodine miestneho času azerbajdžanské ministerstvo obrany oznámilo spustenie „lokálnych protiteroristických operácií zameraných na obnovenie ústavného poriadku“ v Karabachu. Po necelých 24 hodinách frontálneho a masívneho útoku azerbajdžanských síl prakticky po celom obvode de facto hraníc Náhorného Karabachu, sily miestnych Arménov bezpodmienečne kapitulovali. 

Podľa de facto karabaškých úradov si jednodňová vojna vyžiadala na strane Arménov najmenej 200 mŕtvych a 400 zranených. Medzi obeťami malo byť aj najmenej desať civilistov z toho päť detí. Hoci Baku počty mŕtvych spočiatku nezverejňovalo, v stredu priznalo 192 mŕtvych a 511 zranených. Tieto čísla ukazujú, že aj napriek technologickej prevahe Azerbajdžanu boli boje mimoriadne intenzívne. 

Ruskí mierotvorcovia, ktorí mali v regióne dohliadať na dodržiavanie prímeria z roku 2020, medzitým do diania nijako nezasiahli aj napriek tomu, že niekoľko ich členov zahynulo pri útoku azerbajdžanskej armády. 

Nemôcť a nechcieť nie je to isté

Obsadenie Náhorného Karabachu, kde boli od roku 2020 ako garanti prímeria nasadení ruskí mierotvorci, pomerne často interpretujú ako ďalší prejav ruskej slabosti v kontexte vojny na Ukrajine. Minimálne dva faktory však naznačujú, že za pasivitou Moskvy nemusela byť absencia kapacity konať v prospech Arménov, ale skôr absencia vôle zasiahnuť. 

Je pravda, že ruské sily sú v prevažnej miere viazané v bojoch na Ukrajine. Avšak hlavným nástrojom hrubej sily, ktorým Moskva disponuje vo vzťahu k Azerbajdžanu, nie je pozemná armáda a hrozba invázie. Je ňou skôr ruská kaspická flotila a hrozba odrezania Baku od hlavného zdroja príjmov – nerastného bohatstva v Kaspickom mori.

Až 87 percent azerbajdžanského exportu tvoria ropa (59,1 percenta), zemný plyn (25,1 percenta) a rafinované ropné produkty (2,81 percenta). Najvýznamnejšie náleziská ropy (Azeri–Chirag–Gunashli) aj zemného plynu (Shah-Deniz) sa pritom nachádzajú práve v Kaspickom mori. Ide o ekonomickú Achillovu pätu tohto juhokaukazského štátu. 

Rozsiahle investície Azerbajdžanu do rozvoja a rozšírenia svojho námorníctva v Kaspickom mori jasne ukazujú, že Baku si túto svoju slabinu dobre uvedomuje. Pri súčasnom tempe rozvoja sa Azerbajdžan v Kaspickom mori môže v dohľadnej budúcnosti stať hlavnou námornou silou. V súčasnosti tam však ešte nie je. Ruská operácia smerovaná proti azerbajdžanským ropným a plynovým plošinám by Moskve prinášala mnoho vojenských aj politických rizík, avšak neporovnateľne menších než Baku.

Režim azerbajdžanského prezidenta Ilhama Aliyeva by si vzhľadom na túto skutočnosť pravdepodobne nedovolil prekročiť červenú líniu stanovenú Ruskom. Jeho útok na Náhorný Karabahch preto naznačuje, že žiadna ani nebola. 

Indikuje to aj komunikačná stratégia Ruska, ktorá pri spätnom pohľade už dlhšie pripravovala pôdu pre ospravedlnenie azerbajdžanského zabratia Náhorného Karabachu vojenskou silou. Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Marija Zacharovová už niekoľko mesiacov opakovala argument, podľa ktorého osud Náhorného Karabachu spečatil arménsky premiér Nikol Pašinjan tým, že verejne priznal územnú celistvosť Azerbajdžanu v rámci rokovaní sprostredkovaných Západom.

Podstatou tohto naratívu je tvrdenie, že Rusko sa dlhodobo snažilo sprostredkovať kompromis, ktorý by garantoval práva a bezpečnosť miestneho arménskeho obyvateľstva, prozápadne orientovaný Pašinjan sa však nechal zmanipulovať západnými štátmi a Karabašských Arménov vymenil za víziu integrácie Arménska do západných štruktúr. Treba poznamenať, že jedným z faktorov, ktoré viedli Pašinjana k zdanlivému zlomeniu sa pred nátlakom Aliyeva boli opakované prieniky azerbajdžanskej armády na územie de iure Arménska v roku 2022. Tie pritom ostali aj napriek členstvu Arménska v ODKB bez akejkoľvek reakcie Moskvy. 

Dvakrát do tej istej rieky

Nikol Pašinjan, pôvodným zamestnaním novinár a aktivista, sa k moci v Arménsku dostal v roku 2018 po revolúcii, ktorá zvrhla skorumpovaný a na Moskvu napojený takzvaný Karabašský klan. Ten reprezentovali bývalí prezidenti Arménska, rodom z Karabachu – Robert Kočarjan a Serž Sarkisijan. Pašinjan mal po nástupe k moci víziu moderného, opatrne prozápadného a neskorumpovaného Arménska. 

Danú politiku však presadzoval neopatrne a z pohľadu Moskvy arogantne a to aj napriek absencii akýchkoľvek záruk, alebo záujmu zo strany Západu. Už krátko po nástupe Pašinjana došlo k trestnému stíhaniu Juriho Chatčaturova, ktorý stál v tom čase na čele ODKB [Organizácia Dohody o kolektívnej bezpečnosti, pozn. redakcie]. Nový premiér tiež spustil vyšetrovanie spoločnosti Gazprom Armenia pre údajné daňové úniky a z pohľadu Kremľa až príliš flirtoval so Spojenými štátmi.

Keď ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov v roku 2018 vyjadril znepokojenie nad vývojom v Jerevane slovami „Situácia v Arménsku sa stáva horúcou“, Pašinjan mu s úškľabkom odkázal: „Áno [počasie] je dnes pomerne horúce.“

Útok Azerbajdžanu na Náhorný Karabach v roku 2020 bol do značnej miery pravdepodobne dôsledkom tejto politiky. Existuje opodstatnený predpoklad, že Moskva dala Baku zelenú v snahe skrotiť si Pašinjana a ukázať mu, kde je jeho miesto.

Po porážke vo vojne, v ktorej Arménsko opustil nielen Západ, ale aj spojenecké Rusko [ruské garancie sa nikdy nevzťahovali na Náhorný Karabach, pozn. red.], Pašinjan skutočne vo vzťahu ku Kremľu skrotol. Začal pritom vystupovať až demonštratívne lojálne.

Ďalší prístup Moskvy naznačuje, že ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi to nestačilo a chcel, aby Pašinjan vypil pohár trpkosti až do dna. Tento postoj najlepšie ilustrovala cynická pasivita Ruska, ako garanta územnej celistvosti Arménska, počas agresívnych výpadov azerbajdžanskej armády na arménske územie v roku 2022. 

Po týchto incidentoch Pašinjan, ktorého poháňal pravdepodobne viac pocit osobnej dôstojnosti než politický inštinkt, začal Kremľu opätovne otvorene vzdorovať. Ruskú vládu začal arménsky premiér za jej pasivitu otvorene kritizovať.

Pašinjan svoju kritiku Ruska pre zahraničné médiá zintenzívnil ešte viac na začiatku septembra tohto roku. V rovnakom čase stiahol arménskeho predstaviteľa z ODKB a ohlásil spoločné vojenské cvičenie s americkou armádou. Karabach bol silami Aliyevovho režimu dobytý skôr, než sa toto cvičenie stihlo skončiť. 

Zdá sa, že Pašinjan sa aj napriek dobrým úmyslom a skutočnosti, že cestu k porážke Karabachu vydláždil svojou korupciou ešte Karabašský klan, dvakrát dopustil naivne tej istej chyby. Odmietol realitu závislosti od Ruska a pokúsil sa o obrat smerom k Západu, hoci ten mu nič negarantoval a prejavoval len vlažný záujem. 

Putin – slepým taktizovaním preč z Južného Kaukazu

Ak by platilo, že Rusko dalo Azerbajdžanu zelenú aj na definitívne obsadenie Náhorného Karabachu, znamenalo by to, že Putin sa rozhodol v kontexte vzniknutej situácie vymeniť vplyv na Náhornom Karabachu za vplyv v Arménsku. Prostriedkom by v takom prípade bolo zvrhnutie Pašinjana za pomoci rozzúrených Arménov. Naznačuje to aj prebiehajúca ruská informačná kampaň, ktorá zdôrazňuje, že porážku Arménov spôsobil Pašinjan, ktorý nielen flirtoval so Západom, ale začal aj načúvať jeho „zhubným“ radám. 

Ešte v deň porážky vypukli v Jerevane masové a násilné demonštrácie s cieľom dosiahnuť odstúpenie Pašinjana. Počas prvého dňa nepokojov utrpelo zranenia 34 osôb – 18 demonštrantov a 16 príslušníkov bezpečnostných zložiek. Polícia údajne napadla a zbila aj viacerých opozičných politikov. Už na druhý deň sa na protestoch objavili aj ruské médiá a populárni ruskí provládni blogeri vrátane Semjona Pegova. 

Mobilizácia ulice

Ak Putin predpokladal rýchly pád Pašinjana, podcenil jeden faktor. Pád Náhorného Karabachu v kombinácii s ruskou informačnou kampaňou dokázal zmobilizovať aktívnych podporovateľov arménskej proruskej opozície. Veľkú časť k Rusku historicky priateľsky naladenej arménskej spoločnosti však presvedčil o tom, že Rusi neboli nikdy priateľmi Arménov, ale len ich cynickými koloniálnymi pánmi. Táto konečná dezilúzia je faktorom, ktorý momentálne znemožňuje dostatočnú mobilizáciu ulice na zvrhnutie Pašinjana.

Veľká časť Arménskej populácie namiesto podpory proruskej opozície upadla do zúfalstva a letargie. Ak Pašinjan demonštrácie ustojí, nedá sa vylúčiť, že Putin svojím taktizovaním už v krátkom čase dosiahne nielen zásadné oslabenie ruského vplyvu v niekdajšom Náhornom Karabachu, ale aj v samotnom Arménsku – tam, kde sa to ešte pred pár rokmi zdalo nemožné. 

Proti Pašinjanovi môžu potenciálne hrať dva faktory. Prvým z nich je skutočnosť, že Arméni do značnej miery nepociťujú zradu len zo strany Ruska, ale aj zo strany Západu, ktorý podľa mnohých predal svoje hodnoty výmenou za azerbajdžanský plyn a ropu. Naznačujú to reakcie arménskych aktivistov na prebiehajúcu návštevu riaditeľky USAID Samanthy Powerovej v Jerevane. Tú viacerí obvinili z „ronenia krokodílích sĺz“ a falošného takzvaného virtue signalingu. Ak by sa Pašinjan aj napriek celému radu pretrvávajúcich závislostí od Ruska predsa len rozhodol o obrat smerom na Západ, nemusel by u obyvateľstva získať dostatočnú podporu. 

Pašinjan – hlavný vinník zániku republiky?

Druhým faktorom je skutočnosť, že aj napriek pocitu zrady od Rusov je Pašinjan pre väčšinu karabašských Arménov hlavným vinníkom zániku ich de facto republiky a zradcom. Premiér zároveň spôsobom vyplývajúcim z jeho absencie politickej predvídavosti urobil všetko pre to, aby karabašských Arménov voči sebe ešte viac popudil. Médiá blízke premiérovi spustili podľa viacerých miestnych novinárov v čase vrcholiacich emócií voči karabašským Arménom agresívnu, nenávistnú kampaň. Demonštranti boli napríklad opisovaní ako „vandali z Karabachu“. Prebiehajúci masový útek tisícov zúfalých karabašských Arménov do Arménska by potenciálne mohol v tomto kontexte prevážiť váhy na stranu demonštrantov. 

Bez ohľadu na to, či Pašinjan padne alebo nie, Putin svojím taktizovaním Rusom Arménsko pravdepodobne prehral. Ak by sa aj k moci dostala proruská opozícia, veľká časť Arménov bude prvýkrát v dejinách vnímať Rusov nie ako bratov, ale ako zradcov. Moskva tak vo vzťahu k Arménsku príde o veľkú časť svojej mäkkej sily a pre udržanie svojho vplyvu v krajine sa bude musieť viac spoliehať na tú hrubú.

To by nemusel byť dlhodobo udržateľný stav. Podobným spôsobom ani Západ nedokázal využiť jedinečnú historickú príležitosť získať si srdcia Arménov. Jedna generácia obyvateľov tejto juhokaukazskej krajiny tak bude pravdepodobne žiť život v presvedčení, že boli len postrádateľnou figúrkou na šachovnici mocností.