Biskup Schneider a dvojaký meter. Reakcia

Pavol Rábara z Postoja napísal reakciu na môj komentár o kauze zrušenej prezentácie biskupa Schneidera. Z textu vyplýva, že nesúhlasí najmä so záverom môjho komentára, v ktorom píšem, že „aj napriek všetkým výhradám, ktoré môžeme mať voči Nadácii Christianitas, prípadne biskupovi Schneiderovi, ťažko sa ubrániť pocitu, že v cirkvi sa používa dvojaký meter. Jeden na liberálov, ktorí odmietajú náuku cirkvi, a druhý na tradicionalistov, ktorí túto náuku ctia, pričom sa odlišujú len v niektorých pastoračných otázkach“.

Rábara tvrdí, že to, čo píšem, „vôbec nesedí“ a snaží sa to dokázať dvoma argumentmi.

Prvým je, že „vzhľadom na slovenskú realitu nemožno priložiť rovnakú váhu návšteve biskupa Schneidera a progresívnym teológom, ktorí prídu na katolícku akademickú pôdu“. Dôvodom podľa neho je to, že „na Slovensku zatiaľ neevidujeme podobnú skupinu veriacich a kňazov so svojimi médiami a nadáciami, ktoré by trebárs požehnávali homosexuálne páry napriek zákazu biskupov a Vatikánu alebo by inak tlačili na pílu v progresívnych otázkach“.

Zvláštne. Takže keby sme na Slovensku už mali kňazskú rebéliu, tak potom by bolo správne zakazovať vystúpenia liberálnych teológov, ale keďže ich ešte nemáme, tak ich zakazovať netreba. Nie je to náhodou naopak, že dokiaľ ich tu nemáme, tak by sme si mali dávať lepší pozor na to, aby sa nám tu nerozšírili? Podotýkam, že progresívni kňazi majú podstatne silnejšiu mediálnu podporu ako ktokoľvek iný.

Ale ešte sa na moment zastavme. Môj argument totiž bol, že cirkev je dosť silná, aby takéto vnútorné polemiky zvládla. Práve schopnosť cirkvi presadiť sa v polemikách je jednou z jej predností.

Poďme ďalej.

Pavol Rábara sa následne snaží podporiť svoj argument vlastnými skúsenosťami zo slovenských kostolov, kde jednotliví kňazi v rozpore s nariadením našich biskupov tvrdili, že prijať eucharistiu možno len do úst alebo že tí, ktorí prijímajú na ruku, majú menšiu vieru.

Jeho skúsenosti nepopieram. Len by som chcel dodať, že mnoho veriacich by vedelo uviesť aj opačný prípad. A to kňazov, ktorí v rozpore s nariadením biskupov odmietali (a niektorí vraj ešte aj dnes odmietajú) podávanie eucharistie do úst, respektíve potláčajú prijímanie tým, ktorí si počas prijímania kľaknú. Pričom ide o riadne akceptovaný a schválený spôsob prijímania.

Rovnako by sme vedeli uviesť rôzne iné prípady, keď kňazi pod vplyvom rôznych liberálnych teológov učia a konajú v rozpore nielen s nariadeniami našich biskupov, ale aj v rozpore s učením cirkvi, veľmi často práve v oblasti sexuálnej náuky.

Aby nedošlo k omylu, tu nepovzbudzujem, že ak sa akceptuje jedna odchýlka, treba akceptovať aj druhú. Naopak, tu nejde o debaty a verejné vystúpenia, ale o prax: a tu treba akceptovať riadne učenie cirkvi.

Druhý a zásadnejší argument Rábara formuluje, keď odmieta moje tvrdenie o tom, že tradicionalisti sa odlišujú len v niektorých pastoračných otázkach. „Lenže sú to práve tieto skupiny veriacich a ich kňazi, ktorí z toho robia novú dogmu a až obsedantne pristupujú k tejto otázke, pre ktorú sú ochotní robiť vyššie spomínané veci a vnášať nepokoj do kostolov,“ píše Rábara.

Potiaľto by sa s prižmúreným okom dalo súhlasiť, lenže môj kolega pokračuje a tvrdí, že „problémom teda nie sú len ‚pastoračné otázky‘, ale samotná disciplína, teda otázka vernosti pápežovi a jeho biskupom“.

Paradoxné na celej situácii je pritom to, že možnosť prijímania na ruku sa do cirkvi dostala v podstate ako trucpodnik voči pápežovi a biskupom. S takýmto spôsobom prijímania eucharistie totiž začali veriaci aj napriek tomu, že to vtedy nebolo dovolené a vtedajší pápež Pavol VI. aj väčšina biskupov sa vyjadrili, že sú proti podávaniu eucharistie na ruku, čo deklarovali v dokumente s názvom Memoriale Domini z roku 1969.

Zmena postoja nastala pre neposlušnosť veriacich voči hierarchii a to, čo bolo najprv myslené ako malá výnimka, sa napokon rozšírilo do mnohých ďalších krajín. Mimochodom, tradicionalisti majú v rukách dobré karty, ak tvrdia, že spolu s touto praxou došlo na západe aj k zmenšeniu úcty k eucharistii.

V pamäti určite ostalo aj to, ako pápež Benedikt XVI. na omšiach na Námestí svätého Petra tlačil na prijímanie iba do úst, mal na to silné dôvody. Aj dnes, počas pontifikátu pápeža Františka, sa aplikuje prísnejší režim ako u nás, pri kňazovi rozdávajúcom prijímanie stojí asistencia, ktorá kontroluje, aby si prijímajúci vložil eucharistiu do úst. Aj na to má pápež František dobré dôvody.

Preto ak Rábara neskôr píše, že tradicionalisti si „môžu potom rovno podať ruku s progresívnymi biskupmi, kňazmi a laikmi v Nemecku, ktorí majú rovnako ‚na háku‘ pápeža a jeho pokyny“, treba dodať, že ruku si s nimi môžu podať najmä prvotní zástancovia prijímania na ruku.

Inak povedané, problém našich tradicionalistov združených okolo Chistianitasu (ktorí zďaleka nereprezentujú všetkých našich tradicionalistov) sa skutočne týka len niektorých pastoračných otázok. No nemožno tu hovoriť o neposlušnosti pápežovi alebo biskupom v zmysle, že by sa tým vylučovali zo spoločenstva cirkvi, ako to vo svojom texte naznačuje redaktor Postoja. Ak by to tak bolo, tak prax podávania eucharistie na ruku by do cirkvi vlastne tiež zaviedli tí, ktorí sa z nej predtým sami exkomunikovali. A to by už bolo poriadne bizarné.

Skrátka, mám pocit, že Pavol Rábara len potvrdil moje obavy z pôvodného textu. A teda, že v našej cirkvi máme na liberálov a tradicionalistov dvojaký meter. Nad tými prvými sme ochotní prižmúriť oči, tých druhých prehnane kritizujeme.

A to všetko pre problém, ktorý je podstatne užší. Ľudia z Christianitasu totiž niekedy niektorými svojimi činmi a vyjadreniami robia fauly voči hierarchii aj širšiemu tradicionalistickému prostrediu, v ktorom sa v skutočnosti dá nájsť mnoho zaujímavých inšpirácií. Príkladom je nezrelý a neakceptovaný prístup, keď si nahrali súkromný rozhovor s biskupom Haľkom, ktorý následne publikovali.

Za to nech čelia kritike, a pokojne tvrdej. Nejde o učenie, ale o základnú slušnosť, voči biskupovi zvlášť.

Inak by však riešením celej tejto diskusie bolo, keby s biskupom Schneiderom, rovnako ako s arcibiskupom Marxom z Mníchova, vstúpil do diskusie niektorý zo slovenských biskupov. Práve to, domnievam sa, potrebuje naša aj európska cirkev najviac.