Ruskí kozáci v službách Moskvy sú spoľahlivá, no dvojsečná zbraň

Kozáci sú v predstavách väčšiny Európanov tieňmi z ďalekej minulosti: slobodymilovnými rebelmi s pankáčskými účesmi obývajúcimi „divoké polia“, ale aj uniformovanými elitnými jazdcami a poslušnými služobníkmi cára.

V skutočnosti však aj napriek prenasledovaniu zo strany boľševikov nezmizli, prečkali komunizmus a po páde Sovietskeho zväzu sa začali znova vracať zo zabudnutia. Dnešní kozáci, tak ako aj ich predkovia, plnia rozporuplnú úlohu nástrojov Moskvy a zároveň sebavedomého živla, ktorý sa vie veľmi ľahko zorganizovať a obrátiť sa proti štátnej moci.

Kto sú kozáci?

Pojem kozák má pravdepodobne turkický pôvod, pričom etymologicky sa môže odvodzovať od slov túlať sa, slobodný muž, alebo kôň [1]. Hoci nevieme s určitosťou povedať, ktoré z týchto slov stálo pri zrode pojmu kozák, v zásade to nevadí. Každé z nich totiž kozákov ako slobodymilovných jazdcov obývajúcich divoké polia na juh od tradičnej Rusi vystihuje dobre.

Rovnaké nezhody panujú aj v otázke prapôvodu kozákov, ktorí sú dnes takmer všetci pravoslávni Slovania a považujú sa prevažne za Rusov alebo Ukrajincov. Podľa tézy ruského historika S. M. Solovjeva boli prví kozáci služobná čeľaď vysielaná pánmi na rybolov a lov do okrajových oblastí starej Rusi k Bielemu moru a dolnému Donu. Tí z vyslaných služobných, ktorí sa rozhodli nevrátiť sa k pánom a ostať v divočine, začali vytvárať prvé kozácke tlupy [2]. Naopak, podľa názoru V. E. Šambarova a L. M. Gumiljeva nie je pôvod kozáctva v slovanskom obyvateľstve prchajúcom od centrálnej moci, ale v splynutí adygejského kmeňa Kasogov žijúceho na území severnej Kubáne a slovansko-turkicko-sarmatských Brodnikov.

Hoci kozáctvo pôvodne reflektovalo skôr spôsob života než jasnú etnickú identitu, už na začiatku novoveku bola väčšina kozáckych skupín a tlúp slovanská a pravoslávna. Prispel k tomu paradoxne rastúci útlak bežného slovanského obyvateľstva zo strany poľských magnátov a moskovských kniežat. K pôvodným spontánne vznikajúcim kozáckym skupinám začali v tomto období totiž prúdiť zástupy mladých sedliakov, ktorí dávali pred panskou knutou prednosť násilnému, ťažkému, potenciálne krátkemu, no slobodnému životu na divokom poli.

Bez ohľadu na to, ktorá teória o ich pôvode je správna, kozáci sú väčšinou miešancami Slovanov a miestneho obyvateľstva. Ak už pre nič iné, tak preto, že prvé vlny kozákov predstavovali vždy prevažne čisto mužské ozbrojené družiny bez žien. Na severnom Kaukaze si preto kozáci prvé ženy zabezpečovali nájazdami na tábory nomádskych Nogajcov alebo na dediny horalov, kde si nevesty unášali násilím.

Kozáci žili v tomto rannom období v stave akejsi „vojenskej demokracie“. Kozácke spoločenstvá podliehajúce danému systému boli riadené dvoma orgánmi, a to kozáckym kruhom a atamanom (ukr. hetman). Kozácky kruh bol zhromaždením (formu proto-parlamentu), ktoré predstavovalo najvyššiu mocenskú inštanciu kozáckej občiny. Riešil otázky vojny a mieru, rozdelenia koristi, voľbu starešinov a atamana. Zúčastňovali sa ho volení zástupcovia všetkých kozáckych oddielov. Kozácky kruh však nebol stálym orgánom, ale zasadal v určitých časových intervaloch, pričom mimo dané obdobia vládol už spomínaný volený ataman, riadiaci každodenný chod občiny. V prípade vojen potom mohol byť menovaný tzv. úradujúci ataman.

Kozácke spoločnosti sa však postupne zákonite dostávali pod menší alebo väčší vplyv centralizovaných štátov, na periférii ktorých prežívali, až nimi boli postupne absorbované a prešli na štátnu službu. Hoci bola väčšina najväčších povstaní v dejinách Ruska a Poľsko-Litovského štátu iniciovaná práve kozákmi bojujúcimi či už za svoje slobody, alebo vieru, táto buričská sila sa po neúspešných, avšak pre ruský štát tej doby životu nebezpečných povstaniach Razina a Pugačeva, dostala definitívne pod priamu kontrolu cárskeho trónu. Atamani začali byť dosadzovaní a kozácka politická autonómia likvidovaná.

Odbojní kozáci sa tak postupne výmenou za pôdu a osobné slobody stávali od 18. storočia v stále väčšej miere nástrojom štátneho útlaku ostatných cárskych poddaných, ako aj vojenskými kolonistami, ktorí zásadným spôsobom posúvali hranice Ruska smerom na juh a východ.

Lojalita cárovi sa im neskôr stala osudnou. Počas ruskej občianskej vojny sa prevažná väčšina kozákov postavila proti boľševikom, pričom na severnom Kaukaze dokonca vyhlásili Kubánsku ľudovú republiku. Boľševici tak po svojom víťazstve spustili politiku „odkozáčťovania“, ktorá bola charakteristická priamou fyzickou likvidáciou kozákov, ich presídľovaním alebo morením hladom.

Návrat Kozákov

Paralelne s príchodom politiky glasnosti sa začali koncom 80. a začiatkom 90. rokov kozáci aj napriek desaťročiam útlaku znova mobilizovať.

Už v roku 1990 sa v meste Novočerkask na Done uskutočnilo prvé masové zhromaždenie kozákov. Donskí kozáci osmelení politikou glasnosti sa vtedy poobliekali do starých zaprášených uniforiem schovávaných často vyše 50 rokov v pivniciach a podkroviach, aby sa mohli opätovne prihlásiť k slovu a začať zasahovať do rozbiehajúcej sa celospoločenskej diskusie.

Ešte toho roku sa v Moskve konal prvý veľký kruh, na ktorom boli zástupcovia väčšiny novovzniknutých kozáckych kruhov v Ruskej Federácii. Výsledkom zjazdu bol vznik Zväzu kozákov Ruska, prijatie jeho ústavy, vznik rady atamanov a atamanskej vlády, ako aj hlavných orgánov zväzu. Ešte v decembri 1991 bola zástupcami Zväzu kozákov Ruska prijatá „Deklarácia ruského kozáctva“, ktorá presne upravovala podobu znakov, vlajok a uniforiem jednotlivých kozáckych občín.

V roku 1991 začali byť následne v prostredí všeobecného chaosu a rozkladu centrálnej moci spontánne vyhlasované kozácke autonómne republiky. Tie síce nemali separatistický charakter vo vzťahu k Rusku, avšak rozhodne sa nestretávali v Moskve s nadšením. Napriek tomu boli vyhlásené Donská kozácka republika, Terecká kozácka republika, Hornokubánska kozácka republika a Armavirská kozácka republika.

Kozáci, najmä na juhu Ruska, začali čoskoro po prvom veľkom kruhu spontánne a bez vedomia štátnych orgánov formovať „policajné jednotky“, úlohu ktorých bolo v stave celospoločenského rozkladu Sovietskeho zväzu dohliadať na poriadok na uliciach. Odhliadnuc od skutočnosti, že šlo o dobrovoľnú a neplatenú službu spoločnosti, často nevyberané až brutálne metódy boja s kriminalitou dostávali miestnych kozákov do konfliktu s lokálnou políciou a orgánmi štátnej moci. Na dennom poriadku boli taktiež neoprávnené previerky občanov s kaukazským výzorom.

Opäť v službách Kremľa

Ruský štát nemal v tejto situácii na výber a musel zasiahnuť. Moskva sa hneď od začiatku rozhodla kozákov radšej integrovať a využiť pre svoje potreby, než ich násilím potlačiť. Výsledkom tohto úsilia sa v roku 2005 stal zákon „O štátnej službe ruského kozáctva“, ktorý zaviedol koncept registrovaných kozákov v službách ruského štátu. Registrovaní kozáci majú podľa daného ustanovenia pôsobiť v kozáckych jednotkách s vlastnými insígniami a znakmi.

Registrovaní kozáci pôsobia v rámci ministerstva vnútra a ministerstva obrany, pričom ich úlohy v období mieru zahŕňajú najmä ochranu štátnych hraníc, ochranu lesov, patriotickú výchovu mládeže a ochranu verejného poriadku a majetku. V prípade ohrozenia štátu je ich úlohou aktívne sa podieľať na jeho obrane.

Rusko má tak momentálne jedenásť kozáckych vojsk – Povolžské, Sibírske, Zabajkalské, Terecké, Usurijské, Donské, Jenisejské, Orenburgské, Kubánske, Irkutské a Centrálne. Kozáci majú na rozdiel od armády pôvodné tradičné hodnosti, ako sú napríklad sotnik, jesaul, vojskový starešina, alebo kozácky plukovník.

Dnes tak už v uliciach severokaukazských miest a letovísk nehliadkuje samozvaná kozácka domobrana, ale platené kozácke hliadky s vlastnými uniformami, ktoré boli po prvý raz masovo nasadené počas Olympijských hier v Soči v roku 2014. Tie majú nateraz právomoc páchateľa len napomenúť, pripadne zafixovať a privolať políciu. Najmä na juhu Ruska sa však už dlhšie objavujú hlasy volajúce po novom zákone O kozáckych milíciách, ktorý by im umožnil hliadkovať a zadržiavať páchateľov samostatne.