Život nie je fér! Ani ten večný?

Ako takmer pri všetkom, aj tu vraj rozhoduje uhol pohľadu. Internetový prehliadač ochotne prezradí, že pred pár rokmi prednášal aj náš bývalý premiér ako člen spoločenstva Dómu svätého Martina na tému: Je život fér? 

Vďaka Bohu za jeho „neférovosť“

Keď s touto otázkou vstúpime na územie Biblie, odpoveď dostáva osobné črty. A to doslova. Medzi najcitovanejšie výroky evanjelia patrí Ježišova odpoveď apoštolovi Tomášovi, ktorý sa ho pýta na cestu do neba: „Ja som cesta, pravda a život.“ (Jn 14,6) Otázka, či je život fér, získava v tomto kontexte úplne novú kvalitu. Predsa sa jej však celkom nezbavíme. Môže za to najmä jeden z Ježišových príbehov, ktorý zaznamenal iba evanjelista Matúš v prvých šestnástich veršoch dvadsiatej kapitoly. Pán Ježiš tu vykresľuje Božie kráľovstvo a používa na to príznačný obraz vinice. Takmer každý žid vtedy poznal miesta z knihy proroka Izaiáša, kde vinica poslúžila na opísanie vzťahu (neopätovanej) lásky medzi Bohom a Izraelom.

V Ježišovom príbehu vystupuje majiteľ, ktorý najíma robotníkov do svojej vinice. Vychádza ráno, dohodne sa na s robotníkmi na bežnej dennej mzde a posiela ich pracovať do vinice. Tento proces zopakuje ešte štyri razy; vždy s odstupom niekoľkých hodín. O odmene už reč nie je. Na konci dňa prichádza čas výplaty a celé sa to začne „kaziť“. Šéf najprv denárom vyplatí posledných, ktorí pracovali len jednu hodinu. To uprednostnenie by sa hádam ešte dalo zniesť. Nálada však zamrzne, keď sú nakoniec vyplatení celodenní robotníci rovnakou sumou ako tí hodinoví. Čo to má znamenať?! Kam sa podela spravodlivosť?! 

V bežnom živote je protest na mieste. Očividne však nepomôže v tom, ktorému Biblia dáva prívlastok večný. Podľa biblickej matematiky je na konci dňa odmena rovnaká: jeden denár, teda v preklade: večný život. Aj preto niektorí exegéti provokatívne tvrdia, že ani ten večný život nie je fér, lebo na konci čaká rovnaká odmena za nerovnakú prácu. Nezabudnú však mincu pekne otočiť a ukázať, že tento spôsob nám vlastne vyhovuje, aj keď nie je „férový“. Keby totiž večný život „férový“ bol, tak ho nedostane nikto. Celé nebo v konečnom dôsledku funguje na Božej milosti.   

Skúsime to na cisára?

Tieto vysvetlenia však opomínajú jednu podstatnú časť. Ak by totiž išlo len o odmenu po smrti, potom by sa oplatilo nasledovať svätého cisára Konštantína Veľkého. O tom sa tvrdí, že do konca života so sebou vodil kňaza, ktorý ho mal pokrstiť až na smrteľnej posteli, čo sa mu na koniec aj podarilo. Samozrejme, že vysvetlení Konštantínovho počinu je viacero a nesúvisia len s vypočítavosťou. Ale v spojitosti s podobenstvom o robotníkoch vo vinici môže zviesť k falošnej skratke: „Úplne stačilo odrobiť si len hodinu!“ Takéto zmýšľanie vynecháva dve podstatné „maličkosti“. 

Takmer nikto presne nevie, kedy jeho koniec príde. Druhá vec je ešte podstatnejšia a vo svojej podstate revolučná. Keď Ježiš Kristus hovorí o večnom živote, neumiestňuje jeho začiatok až do okamihu smrti človeka. Večný život sa začína podľa jeho slov už teraz a vyjadruje kvalitu našich vzťahov. A tu sa nám ponúka dôležitý kľúč k celistvému pochopeniu podobenstva o robotníkoch vo vinici. Tí prehliadli jednu zásadnú vec: Ich odmenou bola už samotná možnosť pracovať. 

Možno niekde tu nájdeme aj odpoveď na otázku, prečo sa na nás kresťanov niektorí pozerajú ako na čudákov či chudákov, ktorí musia dodržiavať nezmyselné príkazy a zákazy. „Život nie je fér“, sťažujeme si, ak sme ešte neprišli k podstate kresťanstva. V opačnom prípade by sme si namiesto ponosovania a šomrania už dávno prevzali denár, ktorý pre svojich nasledovníkov vyprosil ich Majster krátko pred smrťou a vzkriesením: „(…) aby mali v sebe moju radosť – a úplnú.“ (Jn 17,13)