Otčenáš na vrchole Himalájí: Katolícki kňazi pokorili ôsmu najvyššiu horu sveta

O svojich zážitkoch a duchovných aj fyzických výzvach nám otec Bystriansky povedal viac v telefonickom rozhovore. Zastihli sme ho v dobrej a zhovorčivej nálade, v ktorej sa niesol celý rozhovor.

Na úvod by nás zaujímalo, v čom spočívala Vaša príprava na takýto náročný výstup? Mali ste nejaký špeciálny tréningový plán?

Pred výstupom bolo na našom centre a na univerzite veľmi veľa povinností. Musel som zastupovať za svojho kolegu, takže som mal veľmi veľa aktivít a úloh. Bude to znieť zvláštne, ale to bola moja najväčšia príprava na spomínaný výstup. Naladil som sa na vyčerpávajúci režim s neustálym prísunom nových úloh. To viedlo k utužovaniu charakteru a k budovaniu akejsi odolnosti voči výzvam. Vtedy som zo svojho slovníka vyškrtol spojenie „nedá sa“.

Čo sa týka fyzickej prípravy, športujem od malička. Chodieval som lyžovať, čo mi pomáhalo udržať si kondíciu. Hlavná príprava potom spočívala v tom, že sme si robili s kolegami aklimatizáciu v Alpách. Tam sme sa naučili existovať vo výškach a zároveň na takýchto nehostinných miestach spať.

Prečo práve Manasla? Má táto hora pre Vás nejaký osobný význam?

Vôbec nie. Rok a pol dozadu som o jej existencii vôbec nevedel a prišla mi bezvýznamná. Dohadovali sme sa, kam pôjdeme. Riešili sme aj Čo Oju. Kolega Peter Dubovský však neskôr vysvetlil, že na výstup na Čo Oju sa ide z Číny, čo je náročnejšie z hľadiska povolení a vybavovania. Na Manaslu sme vystupovali z Nepálu, čo bolo jednoduchšie. Až potom som si začal študovať, čo je to za kopec.

Ako vyzeral výstup? Dostali ste sa aj do krízovej situácie, kedy ste si mysleli, že to vzdáte a otočíte domov?

Keď sme prišli do základného tábora, privítali nás monzúny. Pršalo prvý deň, druhý aj tretí. Neprestávalo to ani vo výške 5-tisíc metrov. Chvíľu to vyzeralo, že sa iba poobzeráme po hore, dotkneme sa kopca a pôjdeme domov. Potom sa počasie vyjasnilo a stúpalo sa ľahšie.

Telo väčšinu výstupu zvládalo dobre, nerobili mi problém ani výšky. Mali sme taktiež aj dobrú stravu. Samozrejme, prišli nejaké krízy. Základný tábor sme opustili viacerí, na vrchol sme však stúpali už iba ja a Peter Dubovský.

Ako sme sa blížili k vrcholu, nahodili sme svižnejšie tempo. Pamätám si, že sme šli bez kyslíkových fliaš. Vtedy to bolo už ťažšie. Uvedomoval som si totiž, že som v takzvanej zóne smrti, kde nie sú pre človeka ideálne podmienky na život, a ktoré musí iba prekonať, aby vystúpil na vrchol a v bezpečí sa vrátil dolu.

Vtedy som bol už na hrane svojej kondície. Musel som svoje telo sledovať veľmi pozorne. Nebol som si istý, no s modlitbou a Božou pomocou som to zvládol. Celý čas som sa v duchu modlil a rozprával som sa s Bohom, a tak mi ubiehal čas. Mali sme tiež ku koncu výborné podmienky. Bolo jasno a fúkal slabý vietor.

Po takomto výstupe musí byť úžasné dostať sa na vrchol. Predsa len, ide o veľké psychické aj fyzické úsilie. Ako ste sa cítili?

Na vrchol sme sa dostali unavení. Teplota bola približne -10 °C. Celý výstup ma viedol k veľkej pokore. Prvý pocit bol pocitom vďačnosti Pánu Bohu, ktorú som mu v duchu vyjadril. Spolu s kolegom Dubeckým sme sa na vrchole pomodlili Otčenáš, za čo sme si vyslúžili uznanie aj od nášho šerpu.

Približne hodinu sme strávili v okolí vrcholu. Potom som sa už len tešil na to, že ideme naspäť dolu.

Miestni ľudia boli, predpokladám, budhisti, prípadne vyznávali iné náboženstvá. Hora očividne spája rôzne duchovné svety, ktoré sú si podobné, no predsa v mnohom odlišné. Ako ste vnímali stret týchto svetov?

Hoci sme tam neboli v kresťanskom prostredí, žili sme nepochybne v prostredí duchovnom. Tí ľudia boli veľmi nábožensky založení. Zo stanu nášho šerpu vychádzala ráno modlitba, samozrejme, iná, než naša. Aj na záverečný výstup nás vyslali svojimi modlitbami. My sme zas ako kňazi mali každý deň svätú omšu. Nevynechali sme ju ani raz.

Cítil som voči nim obdiv. V niektorých veciach nie sme zas tak odlišní. Vnímam, samozrejme, rozdiel medzi kresťanstvom a budhizmom.