Túžba večného žitia. To Boh túži po nás

Do repertoáru svadobných anekdot patrí aj vykonštruovaný príbeh, v ktorom za istým duchovným učiteľom príde mladý muž a prosí ho o radu. Už dlhšie v sebe totiž nosí neprekonateľnú túžbu žiť večne. Pýta sa teda, čo má s touto túžbou robiť. Duchovný mu poradí: „Chlapče, ožeň sa.“ Mladý muž sa začuduje: „A potom už budem žiť večne?“ Učiteľ mu vysvetlí: „To nie, ale tá túžba určite zmizne.“

Tento príbeh ma vtipným spôsobom vedie k oveľa vážnejšej otázke: Ako narábam so svojimi túžbami? Takmer každý totiž po niečom túži a niektoré túžby sa splnia, iné nie. Ale všetky majú spoločný menovateľ: v ich naplnení čakáme svoje šťastie.

Kvôli lepšiemu prehľadu je však vhodné odlíšiť aspoň dve skupiny: túžby na povrchu od tých hlbších. Tie prvé si väčšinou želajú zmyslové uspokojenie tu a teraz; sledujú hlavne slasti, chcú to, čo je príjemné… Ale tie druhé idú do hĺbky: v ich samotnom jadre je buď nejaká hodnota, alebo aspoň to, čo za hodnotu považujeme.

Vezmime si ako príklad „nudnejšiu“ verziu povolania apoštolov: Pán Ježiš sa obzerá po prvých žiakoch. (Mt 4, 18-22) Tomuto príbehu akoby chýbala šťava. Na inom mieste to svätý lekár a evanjelista Lukáš aspoň dobre okorenil zázračným rybolovom (porov. 5,1-11). Ale jeho kolega Matúš sa zmohol na záznam diétnej jednoduchej výzvy Pána Ježiša: „Poďte za mnou.“ A dvakrát po sebe prichádza reakcia ako cez kopirák: „Oni hneď zanechali siete/loď i otca a išli za ním.“

Ale prečo vlastne? Možnú odpoveď nájdeme v ich túžbe. Lenže aká túžba? Veď Pána Ježiša ani poriadne nepoznali, nič im tu ešte nesľúbil, na nič ich nenamotal, ani po vode sa neprešiel… Prečo teda všetko opustili? 

Zaujalo ma vysvetlenie, ktoré si všíma židovský výchovno-vzdelávací systém tej doby. V čase Ježiša Krista boli v Izraeli skutočnými náboženskými autoritami rabíni – učitelia. Oni poznali Písmo a rozumeli mu; boli vysoko ctení a rešpektovaní práve pre blízky, profesionálny vzťah k Svätému písmu. Z tohto dôvodu bol celý židovský výchovno-vzdelávací systém založený na centrálnej túžbe stať sa žiakom rabína!

Samozrejme, nebola to ľahká cesta. Začínalo sa už v šiestich rokoch v takzvanom bet sefer – „dome knihy“. Tu sa deti učili naspamäť Päť kníh Mojžišových. Keď dosiahli desať rokov, mali doslova ovládať celú Tóru. Najlepší z nich boli vybraní, aby pokračovali v ďalšom štúdiu v bet talmud – „dome učenia“ a počas ďalších štyroch rokov sa naspamäť naučili celý Starý zákon. Ostatní chlapci sa vrátili domov a zaúčali sa do rodinného remesla.

Tí najlepší pokračovali a keď sa naučili naspamäť celé Písmo, vrátili sa k svojim rodinám a tiež sa priúčali remeslu.

A znova len tí najlepší z najlepších mohli požiadať nejakého rabína, či by sa mohli stať jeho žiakmi a nasledovať ho v jeho bet midraš – „dome štúdia“. Keď rabín adepta preskúšal a povedal mu: „Nasleduj ma!“, bola to pre toho žiaka i celú jeho rodinu obrovská pocta: znamenalo to byť najlepší z najlepších. Rabín začínal svoju verejnú činnosť zruba vo veku tridsiatich rokov.

A teraz sa s týmito poznatkami vráťme znova na breh Galilejského mora. Pán Ježiš začína svoju verejnú činnosť, keď má asi tridsať rokov. To, že povoláva Šimona, Ondreja, Jakuba a Jána, znamená teda poctu nielen pre nich samých, ale aj pre ich rodiny. Keďže už vykonávajú prácu rybárov, zrejme neprešli sitom a nepatrili medzi elitných študentov. Možno sa aj snažili stať sa učeníkmi nejakého rabína, ale neuspeli. A predsa si ich Pán Ježiš vybral. Pán Ježiš presne trafil ich túžbu: „Poďte za mnou!“ Po tejto vete kedysi tak veľmi túžili. A vyšlo to. A zrazu je tu. Ich pochované túžby ožili.

Čo môžeme na tomto príbehu odčítať? Že takto koná Boh: nadviaže na moje túžby, aby mi v konečnom dôsledku dal oveľa viac. Až spätná reflexia štyroch rybárov z príbehu ukázala, že sa nestali žiakmi iba nejakého rabína, ale Božieho Syna. A neučili sa pri ňom len naspamäť celú Bibliu, ale učili sa, ako v Bohu vidieť svojho Otca: od Ježiša Krista sa (na)učili najzásadnejšiu vec – čo znamená byť Božím synom.

A tu sa znova dostávame k negatívnej definícii kresťana: Kresťan nie je lepší človek. Je dobré si to neustále pripomínať, lebo sme náchylní uveriť opaku. Preto môžeme byť vďační za dnešnú opravnú navigáciu Božieho slova. Sú to jednoduché, ale zároveň jasné a mocné slová Ježiša Krista: „Poďte za mnou!“ Je to pozvanie túžiť – túžiť po Bohu ako Otcovi.

Je zaujímavé, že Ježiš nepovedal: „Poďte so mnou“, ale: „Poďte za mnou!“ Prečo asi? Jeden dôvod sa môže skrývať v tom, že ak za niekým kráčam, potom objavujem, vidím a nasledujem jeho stopy. A práve toto zo mňa robí kresťana a zároveň ma odlišuje od nekresťana: túžba vidieť stopy Boha vo svojom živote; túžba vidieť ich v každej situácii – v radosti i v bolesti.

A čo robí Boh? Rozpaľuje vo mne túžbu, aby som nebol len akýmsi zaparkovaným kresťanom, ako pred tým trefne v jednom príhovore varuje pápež František; zaparkovaným vo formalizme a zvyku, takže nič ma už nedokáže prekvapiť, vo všetkom mám neznesiteľne jasno. Dôvod, pre ktorý som vlastne zaparkoval, je možno celkom prozaický: došlo mi palivo túžby. Ešteže sú k dispozícii „čerpacie stanice“. Chrámy, bohoslužby, spoločenstvá tu nie sú preto, aby som parkoval v náboženských zvykoch a tradíciách, ale aby som znova zatúžil spolu so žalmistom: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou.“ (Ž 42,2)

A čo konkrétne môžeme načerpať na každej čerpacej stanici evanjelia? Čo nás pohýna ďalej? Tým najkvalitnejším palivom je fakt, že to vlastne Boh túži po nás. Boh chce prebudiť naše túžby, aby nám mohol dať to najväčšie. Pre každého to ukryl do troch jednoduchých slov: „Poď za mnou!“