Riaditeľka gymnázia: Vyrastá nám generácia neurotikov, deti sú úzkostné, trápia ich depresie a majú nulovú motiváciu

Keď sme išli na lyžiarsky výcvik, žiaci museli do informovaného súhlasu napísať, aké lieky pravidelne užívajú. Chcem zdôrazniť, že si uvedomujeme a rešpektujeme právo rodičov ponechať si tieto citlivé informácie. O deťoch z lyžiarskeho výcviku to vieme, hoci to nepovedia. Máme ďalších viac ako dvadsať žiakov, ktorí priznali, že sa liečia, užívajú lieky a navštevujú psychológov. Duševný stav detí je alarmujúci a my musíme niečo urobiť.

Prečo rodičia neoznámia, že ich dieťa užíva antidepresíva?   

Lebo sa to stále považuje za zlyhanie a hendikep. Keď to rodič neprizná nám, ale uzná to aspoň svojmu dieťaťu, považujem to za ten lepší prípad. Neraz som priamo zo školy volala sanitku a dieťa odviezli s psychickými problémami. Vlastný rodič mu to neveril a povedal mi, že to má z toho, že si doma stále kreslí čierne postavy. Rodič nie je schopný obrátiť to a uvedomiť si, že dieťa si kreslí čierne postavy, lebo sa cíti zle. Máme kluby anonymných alkoholikov pre dospelých, ale pre deti, ktoré potrebujú podpornú liečbu, nemáme žiaden klub. Deti sa potrebujú stretnúť a porozprávať s niekým, kto im rozumie. Internetová poradňa IPčko nedokáže pokryť celé Slovensko.

Ministerstvo školstva reagovalo, že vníma dopyt po zvýšení počtu školských psychológov, ale mnohé sa zmení po reformách z Plánu obnovy.        

Lenže tie trpiace deti sú tu teraz. Tento rok ich máme šesť a budúci rok ich bude dvanásť. A to sa bavíme o inteligentných deťoch – gymnazistoch, ktorí to dokážu pomenovať a priznať sa. Viete, koľko detí ani nevie, čo sa im deje?

Na Slovensku je 46 detských psychiatrov a máme 79 okresov. Gro psychiatrov pôsobí v štyroch najväčších mestách a pacienti na periférii sú stratení. Dieťa čaká štyri až päť mesiacov, aby sa dostalo na vyšetrenie k nejakému lekárovi. Toľko by so zlomenou nohou čakať nemohlo. Prečo si myslíme, že so zlomenou dušou môže?

Školských psychológov máme na Slovensku šesťsto. To je nič. Deti čakajú mesiace nevediac, čo robiť, a zdravotný stav ich prevalcuje natoľko, že nastanú nezvratné zmeny. Nemôžem sa na to pozerať. Na prípady, keď mi ráno volá mama, že jej dcéra si v posteli drží paplón cez polovicu tváre, plače, treba jej cikať, ale nevstane z postele, lebo sa bojí, že keď sa odokryje, bude musieť fungovať. Počuli ste to už niekedy? Je to absolútny des. Alebo príde ráno do školy matka, že jej dcéra – inak vynikajúca žiačka – sa zrútila v aute, lebo mešká tri minúty na vyučovanie a myslí si, že tam už nemôže prísť. Nikto im pritom za meškanie nenadáva, ale nemôžeme sa tváriť, že pravidlá neexistujú a môžu chodiť neskoro do školy len preto, aby z toho nemali stres. Nemôžeme sa však správať ani tak, že nám ostanú pravidlá, ale neostanú nám deti. Nechcem si zatvárať oči pred problémami.

A nezatvárajú si ich v prvom rade rodičia, ak nedokážu interpretovať duševný stav svojich potomkov a neveria im psychické problémy?

Celá spoločnosť je zameraná len na seba. Prosím, všímajme si ľudí naokolo. Ak ste jeho najbližší, musíte cítiť, že trpí. Jeden zo závažných dôvodov je, že deti vyrastajú v rozbitých rodinách. Pre niekoho môže byť striedavá starostlivosť výhodná, ale ďalšie kvantum detí celú nedeľu preplače, lebo musí ísť k druhému rodičovi. Nechcem kritizovať rozhodnutia súdov, lebo tomu nerozumiem. Ale rozumiem detskej duši, lebo s ňou pracujem vyše tridsať rokov.

Kde hľadať korene tohto problému?

Školský systém zdrevenel. Rozprávame sa o tom, že deti majú byť kreatívne, ale celý čas tlačíme na výkon. Po dvoch rokoch dištančného vzdelávania rôznej kvality sa na koncoročných cieľových požiadavkách nezmenilo vôbec nič. To nie je správne. Deti sú pod obrovským tlakom. Najvýraznejšie to cítiť na gymnazistoch. Ich intelekt im bude celý život na osoh, ale dnes je im skôr príťažou. Nežijú zo dňa na deň, ale plánujú si budúcnosť. Veľmi dobre vedia, koľko toho zmeškali a musia dohnať. Je toho veľa a niečo sa s tým musí robiť.

Rozvite vaše tvrdenie, že pod zhoršujúci sa psychický stav detí sa podpísala najmä pandémia.

Skláňam sa pred deťmi, lebo mňa by dištančné vzdelávanie položilo. Mojím manželom aj bratom by to ani nehlo. Každé ráno by vstali a urobili si všetky úlohy. Ja by som si napríklad matematiku nepustila prvé tri týždne, potom by som sa začala učiť, lebo by som videla, že musím, ale všetko by išlo úplne pomimo mňa. Štvrtý mesiac by som sa zrútila, lebo by som mala nedobehnuteľné medzery v učive.

Deti museli takto fungovať takmer dva roky. Viete si to predstaviť? Vstať každé ráno a z pohodlia svojej izby si bez cudzej kontroly pustiť notebook a písať online písomku? My sa tvárime, že je to normálne, ale my sme tie deti pridusili a oni nemajú síl znova naštartovať. Nie je to o tom, že sa im nechce. Skrátka im chýba sila a my to odbijeme tvrdením, že sa neučili, lebo sa im nechcelo. A čo keď sa niekomu cez koronu naozaj nedalo? Kto to vie povedať?

Súhlasili ste so zrušením ústnej maturity?

Áno, inak by sme ju museli žiakom dávať zadarmo. Niektorí bývajú na dedine, kde jednoducho nemali signál. Budeme ho porovnávať s niekým z mesta, kde signál nevypadával? Nebola rovnosť príležitostí, tak ako chceme klásť všetkým rovnaké kritériá na úspech? Čo viacpočetné rodiny, ktorým chýbal notebook, a preto sa nemohli učiť? Rozprávame sa stále o tých istých deťoch, ktorým sa to nabalilo a teraz to nemôžu uniesť. Ak chce ísť niekto za lekára a uvedomuje si, že z chémie vie polovicu oproti maturantom pred ním, čo má robiť? Tie deti to nemôžu zvládnuť.

V školstve pracujete dokopy 32 rokov. Čo sa za ten čas zmenilo?

Všetko je iné a to nie za tridsať rokov, ale aj za posledné štyri roky. Čo fungovalo pred pandémiou desiatky rokov, dnes už nebude mať úspech. Byť dva roky doma je absolútne bezprecedentná záležitosť. Nie som odporkyňou lockdownov, lebo si myslím, že nás museli nechať doma pre nezvládnuteľný tlak na zdravotnícke zariadenia. Ale teraz musíme riešiť následky. Hospodárstvo sa bude sanovať sedem-osem rokov, tak prečo si myslíme, že človek sa dá dokopy za sedem-osem dní? Nedá. Potrebujeme okamžite niečo urobiť.

Máme Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie a nepochybujem o tom, že odborníci na niečom robia, ale od vynájdenia riešenia do jeho nariadenia do praxe prejde nejaký čas. My nemôžeme čakať. Ani liek na rakovinu neexistuje, ale zato sa snažíme ľudí liečiť tým, čo je dostupné.

Vy ste sa rozhodli dať žiakom na budúci týždeň tri dni dištančné vzdelávanie.

Neviem, či je to správne riešenie, a navyše nepripadá do úvahy dlhodobo. Skôr je to signál pre deti, že niekoho zaujímajú ich pocity. Chceli sme vyprovokovať spoločenskú debatu. Mohla som im udeliť riaditeľské voľno a deti by ostali doma. Neboli by však robili nič a touto cestou sa nechceme uberať. Nechceme deti vyňať z procesu, zjednodušovať im vyučovanie či učiť ich nepracovať. To je len následok. Chceme vyslať deťom signál, že s nimi cítime.

Čo budú robiť vaši žiaci počas tých troch dní dištančného vzdelávania?

Nenechala som ich doma nepracovať, budú sa učiť. Kolegov som však poprosila, aby nepísali písomky a aby vyučovali tak, že deti pocítia poľavenie tlaku. Mentálne a kondične zdravý žiak zvládne tri dni dištančného vyučovania ľavou-zadnou. Nejde o výučbu ako počas pandémie, keď boli deti vylúčené z kolektívu. Doobeda urobia pár úloh a poobede môžu robiť, čo chcú. Deti sa necítia dobre, sú úzkostné, trápia ich depresie a majú nulovú motiváciu na plnenie si vlastných snov.

Čím to je, že deti strácajú chuť plniť si sny, keď majú ešte viac možností než generácie pred nimi?  

Voľakedy bola chuť niečo vedieť, dnes musíte deti tlačiť. Aj v našej škole máme dvadsať percent žiakov, ktorým pomaly nestačíme, tridsať percent tých, ktorí sa snažia a chcú, a zvyšok tých, ktorí tu skrátka sú. Mení sa svet a hodnoty, ale my sme na to nezareagovali. Školopovinné dieťa v Amerike nemá nič povinné, len si vyberá samo predmety a nie je pravda, že tie deti sú oproti našim hlúpejšie. Keď dôjde na meranie, vždy sme na konci. Nemôžeme ako voľakedy učiť všetkých všetko. Tá doba je preč. Ľudia nie sú rovnakí ako pred tridsiatimi rokmi.

V tlačovej správe píšete, že pod zhoršujúci sa psychický stav sa podpísal aj aktuálny vývoj v spoločnosti.

Áno, spoločenská klíma sa absolútne zmenila. Dospelí ľudia – ak sa vôbec medzi sebou rozprávajú – tak spravidla príšerne. Komunikácia viazne od najvyšších sfér po rodiny. Ľudia nekomunikujú alebo sa rozprávajú o hlúpostiach. Je nezmyselné váľať problémy detí napríklad na to, že sú často na telefóne. Pre nich je to bežná súčasť života, ktorá sa nedá eliminovať. Tomu treba prispôsobiť všetky ostatné veci. Na sociálnych sieťach sa medzi sebou ľudia rozprávajú dehonestujúco, vulgárne a neosobne. Nemôže to dopadnúť ináč než psychickými problémami detí. Ľudia by si mali dávali pozor, ako komunikujú, lebo naše deti sa nebudú rozprávať už vôbec a budú sa rovno fackať.

Čiže sa vytráca schopnosť diskutovať?

Lenže diskutovať môžu len tí, ktorí majú zhruba rovnaké množstvo informácií. To u nás nie je. Univerzitný profesor, ktorý sa do hĺbky štyridsať rokov venuje nejakému problému, má ako oponenta 27-ročného elektrikára. Neznevažujem elektrikárov, uvádzam to ako príklad. Je pre mňa nepochopiteľné, ak sa ten elektrikár vôbec odváži polemizovať s renomovaným profesorom. Ľudia sú schopní prijať to ako dva rovnocenné názory. Buď deti do konca strednej školy naučíme, že existujú autority, alebo ich to nenaučíme vôbec a potom nám pánboh pomáhaj.

Oveľa dôležitejšie, než poznať každý chemický prvok sústavy, je, aby vedeli rozlíšiť cenu od hodnoty. To deti nevedia, lebo v škole sa stále ženieme za výsledkom testu. Na stužkovej im potom vedieme múdre reči o tom, že život nemôžu naplniť výkonom, ale vzťahmi, pričom celý život ich tlačíme do výkonu.            

Nie je skrátka mládež dnes menej psychicky odolná?

Myslím si, že nie. Veľký vplyv mal na to práve covid, ale aj spoločenské nastavenie rodičov. Na všetko hneď frfleme. Nie sme schopní priznať si vlastný podiel na neúspechu, lebo sa to nenosí. Vždy je na vine niekto iný a keď sme to zrazu my, nevieme to prijať. Veľmi slabo podporujeme šport ako jeden z fenoménov, ktorý proti tomu výrazne bojuje. Keď si v športe zle hral, tak si prehral a keď si hral dobre, tak si vyhral. Záležalo len na tom, ako si hral, a nie koho si obabral. Takýchto príkladov je veľmi veľa.

Nie som odborníčka, môžem to len empiricky pomenovať na základe vlastnej praxe. Rozprávam sa so žiakmi pravidelne a majú pocit, že tlak, ktorý sa na nich vyvíja, nie je hodný výsledku. Tieto problémy nemajú štvorkári, ale žiaci s dobrými známkami. Stojí ich to príliš veľa síl. Treba prekopať školské osnovy a nechať v nich oveľa viac flexibilnosti. Štúdium na strednej škole treba oveľa viac zamerať na to, čo deti zaujíma a ide im.             

Ale gymnázium potrebuje mať všeobecný základ.     

Ale ten stačí prvé dva roky a potom už máme diferencovať.

To sa aj deje, žiaci si v treťom ročníku volia semináre.

To je málo. V treťom ročníku si naši gymnazisti vyberajú tri predmety a v maturitnom dvanásť. Aj základný kurz má byť však základný, ale učitelia nie sú schopní ubrať z nárokov.

Dokáže si pedagóg všimnúť, že s dieťaťom niečo nie je v poriadku?

Áno, hoci sme tiež pod obrovským tlakom na prebratie množstva učiva, skúšame možno viac, ako treba, a niekedy nemáme čas. Ja hovorím, že dobrý učiteľ vojde do triedy a vidí problém. Ak nie je natoľko vyhorený, že nemá chuť sa pozrieť.

Okrem toho, že psychickými problémami trpia najmä dobrí žiaci, je ešte nejaká črta, ktorú majú rovnakú?

Je to veľmi podobné ako s užívaním drog. Sociálny profil nehrá žiadnu rolu. Postihuje to deti z kompletných aj rozvedených rodín, zdravých aj chorých, bohatých aj chudobných. Je to o citlivosti duše.

Ponúkate aj nejaké vlastné riešenia, alebo len pomenúvate problém?

Pripravuje sa projekt s psychiatrickým oddelením Nemocnice v Bojniciach a Strednou zdravotníckou školou Prievidza. Cieľom bude vytvoriť kluby pre deti s psychickými problémami. Máme byť pilotnou školou v tomto projekte.

Sú podľa vás takéto podporné skupiny riešením aj pre ostatné školy, ktoré vnímajú psychické problémy u žiakov?

Áno. Deťom treba vyčleniť priestor, čas a človeka, ktorý ich chápe. Vytvoriť systém, v ktorom budú môcť trebárs v utorok po 14. hodine prísť do školskej klubovne všetci tí, ktorí sa necítia dobre. Možno tam prídu aj tí, ktorí nevedia pomenovať svoj problém, lebo konečne budú hovoriť s odborníkom. Mnohí sa len cítia zle, ale nevedia, čo robiť, a takéto sedenia ich môžu navigovať. Odborník ich upozorní, že môže ísť o zárodok budúceho problému, a preto by mal vyhľadať odbornú pomoc. Informovanosť o tom, kedy a na koho sa obrátiť, je u detí s psychickými problémami prabiedna. To musíme zmeniť.