Kríza stredného veku alebo „poludňajší démon?“

Niektorí sme si krízou stredného veku prešli, na iných ešte len čaká. Existuje mnoho jej príznakov i zaručených rád, ako jej čeliť. Prichádza v zrelom veku, teda obvykle medzi 35. až 50. rokom života. Niektorých  privádza k vážnej bilancii doterajšieho života, pričom ho nezriedka aj radikálne mení.

Následkom tejto krízy niekto mení partnera, iný prácu, ďalší bývanie a poniektorí aj všetko naraz. Ako vhodné východisko sa nám totiž javí zmena vonkajších kulís, akoby sme od toho (pod)vedome čakali aj reštart vnútorného sveta.

Môže za to „poludňajší démon“?

Čo psychológia intenzívnejšie skúma zhruba posledné storočie, s tým autori duchovných spisov zápasia o „pár“ storočí dlhšie. Už v Starom zákone sa v 90. žalme (podľa Septuaginty) spravodlivý človek nemusí báť „nákazy, ktorá pustoší napoludnie“, lebo ho ochraňuje Boh. Pri svätom krste sa zasa modlíme exorcizmy, v ktorých je doslova prosba o ochranu krstenca „pred démonom, ktorý útočí napoludnie“.

Viacerí „púštni otcovia“ hovoria o tzv. poludňajšom démonovi. Je zaujímavé, že práve jeho považovali za najväčšieho nepriateľa duchovného rastu. Lebo poludňajší démon útočí – na rozdiel od ostatných démonov – takmer na všetky oblasti našej duše. Vieme to odčítať aj na svojom psychickom rozpoložení. Po prvotnom nadšení prichádza ochabnutie. Modlitba ma postupne prestáva baviť, čítanie Svätého písma ma nudí, slávenie eucharistie už nemá takú iskru ako kedysi.  

Overené riešenie: Kríž

Možno aj to je dôvod, prečo východní kresťania slávia presne uprostred Veľkého pôstu nedeľu, ktorú nazývajú Krížupoklonná. Nebude to náhoda, ale skôr tu prehovorila duchovná skúsenosť s vyčíňaním „poludňajšieho démona“. Začiatok je za nami, koniec v hmlistom nedohľadne. Vynárajú sa pochybnosti. Aký to má celé zmysel? Poďme radšej robiť „užitočnejšie“ a „šľachetnejšie“ veci.

Poludňajší démon často prichádza oblečený do „nevinných“ či dokonca „dobročinných“ šiat. Preto nám prichádza na pomoc náš Boh. Uprostred duchovného zápasu nám pred oči kladie miesto víťazstva: Kríž Ježiša Krista. Ako nám toto môže pomôcť?

Dva uhly pohľadu na kríž: terapia dôkazom

Vieme, že kresťanský Východ pri pohľade na Kristov kríž používa minimálne dva uhly. Ten prvý uhol pohľadu je demonštratívny. Kríž Pána Ježiša mi niečo ukazuje. Ukazuje mi, že Ježiš Kristus, Boží Syn mohol ako človek zomrieť hroznou smrťou, ale pre svoj osobný vzťah s Otcom nezostal v smrti. Kríž Ježiša Krista mi teda ukazuje, že ak vstúpim do osobného vzťahu s Bohom, nič ma nezničí.  Kríž mi demonštruje, že podľa ľudských kritérií môžem vyzerať ako porazený. Ale v skutočnosti som v tandeme Víťaza. Keď sa teda východní kresťania klaňajú uprostred Veľkého pôstu Kristovmu Krížu, jedným dychom si všímajú aj jeho víťazný koniec. Vyjadrujú to viacnásobným opakovaním starobylej modlitby: „Tvojmu Krížu klaniame sa, Vládca, a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme.“

A potom je tu aj druhý pohľad, ktorý úzko súvisí s tým prvým. Je to terapeutický pohľad, ktorý nás postupne vedie k vnútornému uzdraveniu. Tento pohľad totiž na Kristovom Kríži vidí, že Boh sa naklonil k človeku, aby ho zdvihol k sebe. Preto sa Pán Ježiš necháva vyzdvihnúť na kríž, aby podľa svojich vlastných slov všetkých pritiahol (porov. Jn 12,32). Spoznávame v tom jeden z hlavných významov slova obeta: Zdvihnúť hore to, čo predtým ležalo dole.

Obeta Pána Ježiša na kríži teda nie je uzmierením urazeného Boha Otca, ako skôr pozdvihnutím človeka. Toto je zdroj môjho uzdravenia. Je to uzdravenie môjho synovstva, pretože práve na toto útočí aj „poludňajší démon.“ Na Božie synovstvo, ktoré sme dostali ako dar vo svätom krste. Stačí, ak si spomenieme, že práve naň útočí démon aj u samotného Ježiša Krista krátko po tom, ako nad ním pri krste v Jordáne zaznel Otcov hlas: „Toto je môj milovaný Syn,…“ (Mt 3,17) Dve z troch následných pokušení na púšti začína démon slovami: „Ak si Boží Syn…“ (Mt 4,3nn)

Hĺbka baptistéria je obrazom hĺbky duše

Kríza stredného veku nemusí postihnúť každého. Ale „poludňajší démon“ nás môže otravovať často. A môže vytiahnuť osvedčenú kartu. Napadne Božie synovstvo, ktoré sme dostali ako dar vďaka Ježišovi Kristovi. Je to vlastné vnútorné spochybnenie môjho krstu: „Aha, Boh ťa nemá rád. Boh na teba zabudol. Boh ťa nepočuje, nefunguje…“ Existuje však účinná obrana!

Kedysi som nechápal hĺbku starobylého symbolu krstných bazénov, dnes mu však začínam pomaly rozumieť. Po schodíkoch dole schádzal krstenec do vôd, z ktorých vyrastal kríž. Po krste potom krstenec vystúpil po schodoch nahor. V tejto symbolike je vyjadrená hĺbka obrátenia a pokánia. Človek zostúpil až na dno svojho vnútra, k jadru svojho bytia. Tento zostup nemusí byť vždy príjemný, ale Kríž Ježiša Krista ukazuje, že práve tam je nám Boh najbližšie. Na poludnie teda neprichádza iba démon. Na poludnie Veľkého pôstu prichádza v prvom rade Boh s tou najsilnejšou zbraňou i liekom zároveň. Zbraňou proti Zlému a liekom pre naše zranené duše je Kríž Ježiša Krista.