O čom dnes (ne)rozhoduje KDH. Pohľad mladého konzervatívca

Dovoľte, aby som si položil otázku, čo vlastne chceme od konzervatívnej politiky a či už na to náhodou nie je neskoro. Píše František Smolík.

V sobotu sa na Rade KDH rozhoduje o tom, či uvidíme na jednej kandidátke ľudí z KDH a KÚ. Martin Hanus a Jozef Majchrák v Postoji napísali, že takáto koalícia by vyzerala ako autentická kresťanská demokracia, ktorá by mala šancu dostať sa do parlamentu a dodala by hnutiu nový dych.

Verím, že nie som jediný potenciálny volič KDH, ktorý si to nemyslí.

Fádnosť KDH

Spravme si malé cvičenie. Odpovedzme si každý na otázku, čo v KDH chýba. Mne ako prvé napadnú emócia, zápal, témy. Milan Majerský vo mne vyvoláva déjà vu z obdobia, keď bol predsedom KDH Ján Figeľ. Vytvára veľmi podobné emócie – žiadne. Túto jeho vlastnosť sa snaží prezentovať ako výhodu. Dnes sme už všetci unavení zo sulíkov a matovičov. Existuje tak dopyt po normálnej politike, kde platia dohody a nerieši sa všetko cez facebookové statusy. S termínom normálnosť už v kampani pracuje PS aj Sme rodina.                     

KDH tak dúfa, že konečne majú príležitosť osloviť voliča ich najsilnejšou vlastnosťou – fádnosťou. Vidíme to v každej diskusii či rozhovore s predsedom KDH. Akcentuje dve veci dookola. Voličom odkazuje, že dobrá politika má byť nudná a tiež, že oni sú jedinou jasnou voľbou pre konzervatívneho voliča. Jednoduché posolstvo, ktoré bude opakovať až do volieb a modliť sa, aby únava z tejto vládnej garnitúry bola dostatočne silná, aby to KDH stačilo na päť percent.

Čo chceme od kresťanskej demokracie?

Nehodnotím, či táto stávka na nudu bude KDH stačiť. Dlhodobo platí, že táto nuda KDH pomáha medzi voľbami (preferencie sa zvýšia nad 5 percent) a doplatia na ňu vo voľbách (získajú 4,9 percenta). Ale ktovie, možno je na to dnes naozaj vhodná doba. Určite je namieste obava, že príbeh sa zopakuje a hlasy kresťanských voličov opäť prepadnú. Voliči sa často rozhodujú na poslednú chvíľu, nedá sa spoliehať, že nuda presvedčí nerozhodnutých voličov. Práve preto KDH dopadne vo voľbách vždy horšie, ako v prieskumoch verejnej mienky.

Nechcem riešiť parlamentnú matematiku, to je až dôsledok. Viac ma trápi otázka, čo robilo KDH osem rokov mimo parlamentu.

Vyzerá to tak, akoby osem rokov rozmýšľali, ako sa dostať nad päť percent. Nepriniesli ale za ten čas jedinú výraznejšiu tému a neverím, že sa vôbec zamysleli nad tým, kde je dnes miesto kresťanskej politiky. Lenže prečo má byť subjekt, ktorý sa osem rokov zaoberá len sám sebou, jasnou voľbou pre kresťanského demokrata? Prečo? Nevymysleli predsa nič a teraz niektorí v KDH čakajú, že dych, zápal a energiu im v sobotu môže dodať KÚ na čele s pani Záborskou. A konečne to vyjde a budú nás zastupovať autentickí kresťanskí demokrati, ktorí majú byť jedinou jasnou voľbou pre konzervatívneho voliča.

Lenže, čo ak je to inak?

Čo závidím kamarátom

Výsledkom politiky KDH je, že mnohí kresťanskí demokrati nemajú jasnú voľbu a nezáleží na tom, koľkokrát to ešte Milan Majerský v kampani zopakuje. Vstup KÚ na kandidátku to pre časť potenciálnych voličov ešte zhorší. Veď ľudia z KÚ štyri roky podporovali Matovičove nápady. Nevymedzili sa nikdy, Matovič bol pre nich najviac pro-life politikom po Jánovi Čarnogurskom.      

Veľa mojich priateľov má jasnú voľbu a ja im závidím. Vedia, že budú voliť Progresívne Slovensko. Nesúhlasím s nimi, musí byť ale príjemné ísť k urnám s pocitom, že niekto zastupuje moje hodnoty a vy mu veríte.

Keby boli kresťanskí demokrati hodní svojho mena, ako je PS stelesnením progresívneho liberalizmu, tak by to dnes možno vyzeralo inak.