Duša v Lužnikách

Tribúny plné väčšinou mladých ľudí, vraj na koncert povinne nahnali študentov, ale časť sa ich dobre bavila (réžia prenosu si takých iste vyberala), bol to celkom farebný dav, oblečený do rôznych pastelových modelov, nad ním vo vetre množstvo ruských trikolór. Nezodpovedalo to predstave unavenej sivej Rusi, tej jej ťaživosti. Toto Rusko na obrazovke vyzeralo ľahko, možno preto, že je prázdne, schováva to za vrstvu líčidiel a pod dizajnové kabátiky.

Tklivá Kukuška

To všetko sa dalo čakať, aj tak som ale tú bojovnícku šou, ten rituál na uctenie agresie, sledoval s vytrešteným údivom. Bol by som aj pobavený, nebyť si vedomý toho, že sa týmto spôsobom oslavuje bombardovanie Mariupolu a množstvo ďalších zločinov. Útočná tuposť predvádzaného „umenia“ vlastne zodpovedala takémuto účelu.

V jednom okamihu sa ale ten údiv zmenil na zlosť, možno až nenávisť. Na pódium nastúpila speváčka Polina Gagarinová (to meno som si nevymyslel), reprezentantka Ruska v jednom ročníku Eurovízie. Spustila tklivú pieseň, ktorá sa potom predvídateľným spôsobom zlomila do strojovo patetického náletu sláčikov a bombastického vokálu, len nech si Lužniki zaslzia.

Tú pesničku poznám. Volá sa Kukuška (Kukučka), v deväťdesiatom roku ju nahrala kapela Kino, spočiatku to bola polooficiálna skupina z leningradského undergroundu, na konci osemdesiatych rokov sa z nich ale stali hviezdy. Pre mnohých rovesníkov bol frontman Viktor Coj hlasom aj ich túžby po slobode. Nezostal mu čas zostarnúť a zovšednieť, v auguste 1990 zomrel pri autonehode.

O piesni Kukuška sa hovorí, že v nej ten koniec predpovedal (rokenrol si potrpí na také chmúrne predtuchy), bola natočená na album, ktorý vyšiel až po Cojovej smrti. Oslovuje v nej kukučku, ktorá podľa povery svojím hlasom odpočítava zostávajúce roky života človeka, ktorý vtáka počúva (tiež som kedysi v lese počítal tie kukania). Spevák sa ale pýta skôr na to, čo ho čaká, kam ho život zavanie, nemá veľkú dôveru v budúcnosť, aj tak ale dúfa, že v nej obstojí.

Čo ma urazilo do hĺbky duše

V texte je použitá vojenská metafora (a ak je pušný prach, daj mi oheň), s vojnou ale nemá spoločné vôbec nič. Je to jedna z tých možno mladých existenciálnych konfesií, ktoré sme vtedy počúvali. Coj ju spieval s melancholickou ľahostajnosťou, napoly deklamoval, podobne ako ďalšie idoly vtedajších spurných chlapcov a dievčat (inštinktívne odmietajúcich realitu režimu a možno tiež vydesených realitou života), nemálo z nich je už tiež dávno mŕtvych.

Pohľad na to, ako je práve táto pieseň spracovávaná mašinériou odpudivého spektáklu, ma urazil do hĺbky duše. Ako keby tam bola znásilňovaná a spolu s ňou aj túžby a ilúzie časov, keď vznikla, sloboda, ktorú človek mohol nájsť v pár tónoch a môže aj dnes, a azda aj nachádza, len nie v piatok na štadióne v Lužnikách.

Duto znejúce slová

Udalosť vyvrcholila vystúpením prezidenta. Malá postavička v zimnej bunde uprostred štadióna, desiatky metrov nikto okolo nej (tú bundu, samozrejme, niekto na internete identifikoval, stojí vraj tisíce dolárov, ako inak). „Vožď“ prehovoril o motívoch ruského útoku, o potrebe ochrániť bratov, na ktorých sa sily zla dopúšťajú genocídy. Vytiahol aj citát z Biblie: „Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.“ Lenže Putin nepovedal „život“, ale „dušu“. A skutočne, v často používanom ruskom preklade to tak – na rozdiel od väčšiny iných – naozaj je (v kralickom tiež).

„Dušu!“ zareval Putin. Ale duše sa človek nevzdáva, radšej obetuje ten život, aby ju nestratil, alebo by aspoň mal. Preto ani tí najväčší z hrdinov, ktorí sa obetujú za svojich priateľov, ani v najhoršej chvíli nestratili dušu. Počas perverzného obradu v Lužnikách sa ale duše obetovali z iných dôvodov, aspoň malú časť dušičiek tých zhromaždených bolo treba odložiť k nohám vodcu, na jeho oltár, za zvuku duto znejúcich slov o láske, vlasti a delostrelectve.

Pomyslel som si na iné podobné ceremónie, na ktoré som bol zamlada nahnaný spolu s masou rovesníkov. Možno sme netlieskali ani nespievali, kúsok duše sme tam ale možno stratili. Ale aspoň ho neodhadzovali s radosťou, ak to teda má nejaký význam.

Putin pohľadom kontroloval dav, hovoril som si, že by ho za tú svätokrádež možno mohla vyššia moc zraziť bleskom. Nestalo sa. Ale v prenose došlo ku komplikácii, veľa sa o nej potom písalo. Prezident ešte nedohovoril, keď dianie na obrazovke poskočilo dopredu do veľkého finále (asi preto, že sa vysielala o pár minút oneskorene, aby bol čas na odrušenie prípadných „nevhodných“ prejavov, a niekto v réžii stlačil zlý gombík, nechcel by som byť v jeho koži).

Do rozjareného agresívneho šovinistického orgazmu pršali konfety. Ľahko podľahnúť a nechať sa zlákať k beznádeji. „Krása spasí svet,“ napísal kedysi ruský klasik, vložil tie slová do úst postavy chorého kniežaťa Myškina, nekompatibilného so svetom, v ktorom rozhodujúce slovo často majú idioti úplne iného razenia. Tvrdošijne tú krásu popierajú, slovom, revom, mocou, zbraňou. A môžu v tom hurhaji ľahko prepočuť, že niekde hlboko v lese kukučka odpočítava ich zostávajúci čas.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.