Prihlásiť sa

Nemecko za 9 eur alebo Woodstock vo verejnej doprave

lístok Foto lístka: Bundesregierung.de

Európska reportáž Martina Leidenfrosta a jeho osobná skúsenosť s populárnym protiinflačným opatrením nemeckého kabinetu.

9-Euro-Ticket, 9-eurový lístok, je letnou akciou nemeckej vlády, kto­rá má v časoch inflácie a rekordne drahého benzínu lanáriť ľudí do verejnej dopravy. Umožní celý mesiac využívať všetky druhy MHD a regionálnych vlakov v celom Nemecku – za, pochopiteľne, deväť eur. Hlavný ko­nateľ Združenia podnikov verejnej dopravy Nemec­ka opísal oh­las na zavedenie 9-eurového lístku takto: „Je to skutočný Wood­stock vo ve­rejnej doprave!“ Keby som tento ne­mec­ký Wood­stock (s rúš­kovou povinnosťou) vynechal, nikdy by som si to neodpustil.

Sám som použil lístok na pracovné cesty do jednej destinácie v Porýní-Falc­ku a do dvoch destinácií v Holandsku. Počas troch dní som strávil 25 hodín v deviatich nemeckých regionálnych vlakoch a dvoch autobusoch. Zhrnutie: 1. Cez víkend som urobil dobre, že som si predĺžil časovú rezervu na prestup na hodinu, inak by som uviazol. 2. Počas 25 hodín som nepočul ani jeden rozhovor vo vlaku na spoločensky relevantné témy. 3. Zdalo sa mi, že som bol jediný za­hra­ničný 9-eurový turista. Jedinou výnimkou bol mladý Ho­lanďan, ktorého nemecká sprievodkyňa ihneď prinútila nasadiť si rúško: Wir sind in Deutschland hier, alebo „tu sme v Nemecku“.

Opíšem iba svoj prvý deň s 9-eurovým lístkom.

Cestujúci v Berlíne. Foto: TASR/AP

04.51 Aachen – 05:44 Kolín nad Rýnom. Elegantný dvojposchodový vlak Nationalexpress, ktorý bol na rozdiel od všetkých ostatných ob­darený wifinou. Začalo sa to znepokojivo, už na úsvite vlak „ne­ča­kane“ zastavil. Nahrávka oznámila v byrokratickej nemčine: Un­ser Zug hat wegen eines haltzeigenden Signals angehalten. „Naš vlak sa pre jeden signál ukazujúc zastavenie zastavil.” Bál som sa, že zmeškám hneď svoj prvý spoj. Na nástupišti kolínskej stanice sa nachádzala elek­tronická tabuľa preškrtnutá s nápisom „ne­plat­né“, stál tu ale vlak pripravený na odchod. Bol som podľa všetkého na správ­nom ná­stu­piš­ti, vlak mal správne číslo a správny čas odchodu, ibaže cie­ľová stanica nebola správna. Jednou nohou na ná­stu­pišti, druhou vo vlaku, mal som niekoľko sekúnd na rozhodnu­tie. Do vla­ku som napokon naskočil.

05:56 Kolín nad Rýnom – 08:33 Gau-Algesheim. Ráno v tento pracovný deň bolo v osobáku ticho, klebetili si iba dvaja skúsení pend­leri. „On zakopol pri natieraní plota a teraz musí osem týždňov chodiť s dlahou,“ započul som. Ďalšie oznamy v pochmúrno abstraktnom jazyku vo mne posilnili stav úzkosti. Deutsche Bahn: Sehr ge­ehrte Da­men und Her­ren! Wir sind aus be­trieb­li­chen Gründen zum Hal­ten ge­kom­men.„Dá­my a páni! Z prevádzkových dôvodov sme zastavili.” V Re­ma­gene som prestúpil do iného vozňa, teraz som bol pre­uká­za­teľ­ne v správnom vlaku, trošku som sa uvoľnil. Teraz to už bol hlas živého člo­veka, ktorý oznámil: „Tu vo Wei­ssen­thur­me nás ča­ká údržba, takže naša ďalšia ces­ta sa oneskorí.” Krát­ko na­to sa ozvalo hlasné kovové vibrovanie – jasná vec, „vlak z pre­vádz­kových dôvodov zastavil“. Zrelí členovia spol­ku, ktorí nosili tričká s potlačou me­na a priezviska, si užívali pivká v plechovke. Nahrávky varovali cestujúcich zakaždým, aby si „na tejto zastávke“ všimli, „že scho­dy nie sú vysunuté“ alebo „že vzdi­a­lenosť medzi schodom a ná­stupišťom je väčšia ako zvyčajne“. Keď­že aj môj prípojný vlak mal päť minút meškanie, stihol som si ko­nečne kúpiť raňajky v sta­nič­nom bistre Gau-Algesheim.

08:44 Gau-Algesheim – 09:58 Idar-Oberstein. Dvaja feši uči­te­lia, ktorí zrejme vyučujú náboženstvo a etiku, hovorili školskou čín­š­ti­nou, ktorej som ani ja ako nemeckojazyčný autor ne­ro­zu­mel: Mehr­be­darf gemeldet an drei wei­te­ren Abordnungsstunden, „nahlásená do­dodatočná potreba na ďalšie tri ho­di­ny vyslania“. Až te­raz, počas svo­jej štvrtej hodiny s 9-eurovým lístkom, nahrávka prvýkrát upo­zor­nila na rúškovú povinnosť. Táto decentnosť ma prí­jemne prek­va­pi­la. Na porovnanie: V ra­kús­kych vlakoch bolo donedávna bežné, že hlásenie legislatívnej po­vin­nosti nosenia respirátora opa­ko­vali približ­ne kaž­dú tretiu minútu – a ten te­ror ma priviedol niekoľkokrát na okraj psychického zrútenia.

Gau-Algesheim. Foto: Rheinhessen.de

17:07 Idar-Oberstein – 18:16 Gau-Algesheim. Spiatočná cesta sa zase za­ča­la veľmi zle. Vlak meškal desať minút, podľa staničnej úradníčky mohol do­hnať iba „2-4 minúty“, čo bolo na môj prípoj prí­liš málo. Korpulentná úradníčka mi vy­tla­čila alternatívnu trasu so štyr­mi pre­stup­mi, niekde na papieri bo­lo na­pí­sa­né: „Odvoz nemôže byť za­ru­če­ný.” Keď si myslela, že som už vyšiel z miestnosti, unik­la jej nadávka. Môj vlak prišiel so svetelným nápisom „Ne­na­stu­povať“. Vystúpili stov­ky ľudí, nastúpilo len niekoľko drzích sop­liakov a turecké chalaniská s riedkymi fúzami na nástupišti tvrdi­li: „Vlak tu končí.” Jednou nohou som opäť stál na ná­stu­piš­ti, druhou opäť vo vlaku, naskočil som a neľutoval som. Vlak dobehol šesť minút, prí­pojný spoj meškal päť minút, na nemeckých železniciach sa to zrej­me väč­šinou akosi vyrovnáva.

18:24 Gau-Algesheim – 21:02 Kolín nad Rýnom. Večer vyšlo slnko, vo vlaku cestovalo viac ľudí, atmosféra začala byť dovolenková. Nemecká blon­dínka sa rozvalila s dvoma mladíkmi blízkovýchodného pô­vodu v le­žérnych čierno-sivých kom­bi­ná­ci­ách obleku s tričkom. Boli na 9-eu­rovom výlete a boli z toho unavení. Spomenul som si na parížskeho ka­mo­ša, ktorý mal vo svojich sorbonských časoch na začiatku 90. rokov ma­da­gas­karskú frajerku. Kamoš ma vtedy upozor­nil na zaujímavý fenomén: Kým medzirasové vzťahy boli vo Fran­cúz­s­ku vnímané ako niečo bežné, v Nemecku boli extremne zriedkavé. O tridsať rokov neskôr som nadobudol dojem, že Nemecko sa v tom vý­raz­ne zme­nilo – klasická nemecká blondínka, ktorá sa poflakovala s dvoma nemecky ho­voriacimi Arabmi, už vlastne pozornosť nepriťahovala. „F*ck, aké je to tu krásne!“ zvolala pri pohľade na vi­ni­ce nad Rý­nom, „moja mama vždy hovorievala, sprav si raz do­volenku na Mo­se­le!“

Vo vlaku sa prechádzal mladý prisťahovalec, ktorý tichým ne­ná­pad­ným hlasom šíril islam. S dvomi ležérnymi Arabmi si vymenil len bez­slovný signál porozumenia, ja som ho mlčky s odkazom na svoj ru­že­nec po­s­lal ďalej, no v okolí boli aspoň dvaja preňho zau­jí­maví kandidáti: za mnou sedel seriózny nemecký päť­de­siat­nik v ze­leno-sivej vzorovanej oblekovej veste, predo mnou zas mo­derne ob­lečená slečna východoázijského pôvodu. Obaja cestovali samostat­ne. Ked misionár os­lo­vil Nemca v oblekovej veste, ten mu pohotovo odvetil: „Už sa to stalo, ja moslimom som.” Ako dôkaz predniesol zaskočenému chalanovi niekoľko viet v arabčine. Niečo podobné sa dialo s modernou slečnou predo mnou, aj ona ho uistila, že ve­ria­ciou moslimkou, samozrejme, je. Mladý moslimský misionár musel mať výnimočne skvelý deň – ešte ani nezačal kazať, ale Nemecko už aj bez ne­ho ve­ri­lo v Alaha.

Rušňovodič to mal ťažšie, neskúsení cestujúci mu robili nervy. Nie­koľkokrát vy­zval „sto­jacich vo dverách, aby nechali zavrieť sve­tel­né závory“. V jed­nej chvíli im dokonca vynadal: „Ja mô­žem aj stáť na mie­s­te. Mám čas. Je to môj pracovný čas.” Ked sa však v Remagene skon­čila jeho šichta, ofi­ciálne sa s nami všetkými rozlúčil. Ne­mec­ký rušňovodič, ktorý želá cestujúcim „pekný večer“ so slo­vami „pre­páčte ten drzý tón“ a „idem do­mov“ – to bol Wood­stock at its best.

V Kolíne som mal neobvykle veľa času, posledný spoj tohto dňa vý­razne meškal. Kolínska stanica je špecifická tým, že sa nachád­za v bezprostrednom susedstve nádherného kolínskeho dómu. Toto mies­to sa smutne preslávilo tým, že tu na Silvestra 2015/2016 stov­ky mig­ran­tov sexuálne zneužili nemecké dievčatá. O šesť a pol ro­ka neskôr som získal tie­to dojmy: 1. Sú tu už aj malí bratia tých mig­ran­tov. 2. Nad roz­siahlym staveniskom medzi dómom a stanicou veje uk­rajinská vlaj­ka. 3. Pred priľahlou filharmóniou je veľké ná­mes­tie s drážkovanou dlažbou. Aby tu kolínski skejteri nemohli hlukom rušiť pôžitok z hudby, strážia gastarbajtri počas koncertov ce­lé námestie. Se­dem po­starších gast­ar­baj­trov, ktorí počas celého kon­cer­tu len po­stávajú v žltých ve­s­tách – aká krásna naplň práce!

Železničná stanica v Kolíne nad Rýnom. V pozadí sa pnie Kolínsky dóm. Foto: Pixabay.com

21:21 Kolín nad Rýnom – 23:22 Münster. V skutočnosti to bolo oveľa ne­skôr, ale posledný osobák tohto dňa vyžaroval sex­ ap­peal, na mo­jej nočnej ceste cez priemyseľnú ob­lasť Po­rú­ria ma sprevádzal mla­dý pôvabný party crowd. Bolo nám síce oznámené, že „úsek trate pred nami je obsadený iným vlakom“ a že „pre ob­sa­de­nú koľaj za­tiaľ nemôžeme vchádzať do stanice“, ale v tejto chvíli mi to už bo­lo úplne jed­no. Človek sa môže s 9-eurovým lístkom dostať z bodu A do bo­du B. Som to­ho živým dôkazom.


Martin Leidenfrost