Chýba im optimizmus a trpia depresiami. Čo trápi naše deti?

Jeden z výstižných názvov dneška je pomenovanie postoptimistická doba.

Opúšťa nás nadšenie z veľkého, najmä technického pokroku, rúcajú sa nám mnohé istoty. To, čo platilo včera, neplatí dnes, to, čo včera niečo znamenalo, dnes neznamená veľa. To, čo sme včera pokladali za moderné a pokrokové, nám dnes prináša vážne problémy. To, čo bolo včera vyhlásené za zastaralé a nemoderné, dnes znovu objavujeme ako niečo veľmi dôležité. Obzvlášť citlivo tieto paradoxy doby vnímame v živote detí.

Na jednej strane je spoločnosť na deti a k deťom veľmi citlivá. Deklaráciu práv dieťaťa prijalo VZ OSN v roku 1989, Slovenská republika ho ratifikovala v roku 2016. Deklarácia priniesla do sveta detí veľa posunov k lepšiemu. V súčasnosti majú podstatne lepšiu zdravotnú starostlivosť, kvalitnejšie školstvo, možnosti rozvoja, materiálny dostatok a výživu lepšiu ako v minulosti. Napriek tomu však posledné správy UNICEF-u prinášajú znepokojujúcejšie informácie, akoby dosiahnuté úspechy ničili nové hrozby.

Ostaňme na Slovensku. Aj u nás sa deťom žije podstatne lepšie ako v minulosti. Majú veci, o ktorých generácie pred nimi snívali. Optimizmus nás však prechádza, keď sa na ich situáciu pozrieme zblízka. Najmä keď začneme sledovať ich duševné zdravie. Preplnené čakárne u psychológov, psychiatrov, výrazný nárast štatistík duševných porúch a problémov, najmä po neúmerne dlhej izolácii počas pandémie, v nás vzbudzujú čoraz väčšie obavy. Osobitne výrazne rastú všetky typy závislostí, úzkosti, depresie, počty pokusov i reálnych samovrážd detí. Je neúnosné, že podľa posledných štatistík trpí dnes nejakou formou depresie každé piate dieťa.

Núti nás to k otázke: Čo je potom najlepšou a najdôležitejšou pomocou deťom?

Čo najlepšie vzdelanie, kvalitná zdravá strava, materiálne vybavenie či moderné technológie, vrátane najnovších smartfónov?

Osobne si túto otázku kladiem už od mojej prvej návštevy detského domova v roku 1988. Celý príbeh Spoločnosti priateľov detí z detských domovov – Úsmev ako dar, v ktorej som až do zvolenia za komisára pôsobil (a tento rok slávi svoje 40. výročie), je tiež príbehom hľadania. A z toho treba čerpať.

Spomínam si na odpoveď, ktorá nasmerovala aktivity Úsmevu ako dar, ktorú som dostal od riaditeľky detského domova v Tornali, pani Magdy Szobonyiovej. V domove pracovala vyše 40 rokov, povedala mi: „Za všetky tie roky som sprevádzala životom tisíce detí. V túžbe pomôcť im som vyskúšala všetko. Dnes viem, že najlepšia a najdôležitejšia pomoc deťom je pomoc ich rodine. Inými slovami – pomoc deťom bez toho, aby sme pomohli ich rodine, má veľmi malý účinok.“

Vieme, že pozitívne alebo naopak, negatívne prežité detstvo, osobitne ranné detstvo, výrazne ovplyvňuje budúci život človeka. Základom plnohodnotného detstva je komplexné naplnenie telesných, duševných a duchovných potrieb dieťaťa. Celá história ľudstva dokazuje, že rodina je ideálne a najlepšie miesto pre ich naplnenie. Je veľmi dobré, že táto filozofia bola doplnená do článku 3 poslednej novely nášho zákona o rodine: „Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny, tvorenej otcom a matkou dieťaťa.“

Tento prístup presadzoval aj John Bowlby, zakladateľ teórie vzťahovej väzby, ktorý formuloval dve revolučné zistenia:

• dieťa potrebuje rodiča rovnako ako jedlo
• oddelenie dieťaťa od rodiča spôsobuje jeho psychické zranenie

Zdá sa vám to banálne? Tak sa pozrite okolo.

Žiaľ, jeho zistenia si svet nevzal k srdcu, pretože spoločnosť dopustila najväčšiu krízu rodiny v histórii. Dnes iba málo rodín poskytuje deťom to, čo najviac potrebujú, istotu vo vzťahoch. Ako povedal jeden z najvýznamnejších českých psychológov Zdeněk Matějček – istota vo vzťahoch je to najdôležitejšie, čo dieťa potrebuje.

Dnešnú nedobrú situáciu detí v čase vrcholiacej krízy rodiny vystihol aj český psychiater Max Kašparů: „Deti majú hrozné zážitky. Majú doma teplo z radiátorov, ale studeno vo vzťahoch. Majú svetlo z výborných lustrov, ale tmu vo vzťahoch. Materiálne sú zabezpečené, ale sú nešťastné. O ich budúcnosť mám obavu.“

Na Slovensku nie sme na tom najhoršie. Nádej dáva, že občania Slovenska chcú napriek všetkým problémom dať deťom najlepšiu pomoc, potvrdzuje to zistenie z Výskumu európskych hodnôt, ktorý realizovala Slovenská akadémia vied. Výskum hovorí, že dlhodobo je pre viac ako 90 percent Slovákov najdôležitejšou hodnotou rodina.

Teší ma, že stretávam stále väčší počet otcov aj matiek, odborníkov aj dobrovoľníkov, politikov aj jednoduchých ľudí, ktorí si túto situáciu uvedomujú a chcú ju zmeniť. Pokladám preto za svoju najväčšiu a najdôležitejšiu úlohu počas môjho pôsobenia vo funkcii komisára pre deti – pomôcť slovenským deťom hlavne tým, že pomôžeme ich rodinám, aby mohli naplno dávať deťom to, čo najviac potrebujú – lásku a bezpodmienečné prijatie.

Tak nech nám v tom Pán Boh pomáha!