Majestátny Triglav či obyčajný kostolík? Tak vyzerá bitka o najkrajšie miesto v Slovinsku

Práve v Slovinsku sa nachádzajú najvýchodnejšie masívy Álp, ktoré sa odtiaľ začínajú poloblúkom tiahnuť cez Rakúsko, Švajčiarsko či Taliansko až na juhovýchod Francúzska.

Domáci obyvatelia to pritom majú vynikajúco vymyslené – počas dňa sa môžu vyštverať na niektorý z alpských končiarov a večer si môžu dopriať relax pri mori. Od Júlskych Álp, ktoré Slovinsku dominujú, je to totiž len na skok k Jadranskému moru. Okrem týchto veľhôr, ktorých časť zasahuje aj do susedného Talianska, sa nad krajinou týčia ešte dva významné horské masívy – Kamnicko-Savinjské Alpy a Karavanky, ktoré spolu na severe vytvárajú prirodzenú hranicu s Rakúskom.

Zatiaľ sa mi pošťastilo vyliezť na najvyššie štíty dvoch zo spomínaných pohorí. Napriek eufórii po ich zdolaní musím skonštatovať, že ich v súťaži krásy o vlások pokoril obyčajný kostolík.

Grintovec

Najvyšší vrch Kamnicko-Savinjských Álp sa týči do výšky 2 558 metrov nad morom. Ak by sa Grintovec nachádzal na Slovensku, bol by to najvyšší vrchol, na ktorý je možné vystúpiť po klasickej značenej trase a bez horského sprievodcu či horolezeckého preukazu a vybavenia (slovenský vrchol Rysov má 2 501 m n. m.). V Slovinsku sa však Grintovec nezmestí ani do prvej desiatky najvyšších vrcholov krajiny.

Ak by niekto uvažoval o výstupe na tento kopec, odporúčam. Treba sa však kondične pripraviť, nie je to žiadna prechádzka. Charakterom trasy má asi najbližšie k nášmu Slavkovskému štítu. Zdola nahor je to však z pravdepodobne najlepšieho štartovacieho bodu, na mapách označovaného ako parkovisko V Koncu, takmer 1 700 výškových metrov (asi o 250 viac než na Slavkovský štít) na iba 5,2 kilometra dlhej trase (trasa na Slavkovský štít meria zo stanice Starého Smokovca cez 7 kilometrov). To znamená jediné – riadny „stupák“.

Cesta nahor bola od začiatku do konca príjemným utrpením. Počasie bolo vynikajúce – svietilo slnko, no teplota mohla dosahovať maximálne dvadsať stupňov. Výhľady sa začali objavovať už v prvej tretine cesty, ktorá je po celý čas mimoriadne strmá, no nie je technicky náročná. Zrejme v polovici trasy sa nachádza malebné Kokrské sedlo (Kokrsko sedlo), kde je postavená aj pomerne veľká chata, ktorá počas sezóny (približne od júna do septembra) ponúka ubytovanie a aj niečo teplé do žalúdka.

Z vrcholu je krásny kruhový výhľad na celý horský masív, na blízke Karavanky a aj na nižšie okolité pohoria. V diaľke bolo vidieť majestátny Triglav, ktorý o hlavu prevyšuje všetky okolité končiare Júlskych Álp. Pri dobrom zraku a viditeľnosti je vraj možné dovidieť až na Jadran, ktorý je vzdialený vzdušnou čiarou asi sto kilometrov.

Triglav

Vrchol Grintovca bol v podstate najvyššie položeným miestom, kde som sa dovtedy ocitol. Športovej duši to však nestačilo. Chcela vyliezť najvyššie, ako sa v Slovinsku dá – na Triglav, ktorý sa vypína do výšky 2 864 metrov nad morom a je o suverénnych vyše sto metrov najvyšším tunajším končiarom (pre porovnanie, Gerlachovský štít, najvyšší slovenský vrch, dosahuje 2 655 m n. m.).

Triglav získal svoje meno vďaka svojmu výzoru, keďže mohutná hora z niektorých uhlov a s dávkou predstavivosti vyzerá, akoby mala tri hlavy. Istá historická súvislosť tu zrejme je aj so staroslovanským trojhlavým bohom Triglavom, aj keď ten bol skôr údajne uctievaný v okolí Pobaltia. Končiar sa zároveň nachádza v rovnomennom národnom parku a okrem prvenstva v Slovinsku je aj najvyšším vrcholom Júlskych Álp.

A presne taký náročný je aj výstup naň.

Daň za možnosť dýchať vzduch na vrchole tejto majestátnej hory je ešte vyššia ako v prípade spomínaného súkmeňovca. A to pritom bola pravdepodobne technicky najjednoduchšia a najrýchlejšia trasa začínajúca na parkovisku v malebnej doline Krma, ktoré je na mape možné nájsť pod názvom „pri lesi“.

Rovnako ako v prípade Grintovca sa treba pripraviť na fyzicky náročný výstup. Trasa má totiž niečo vyše 9 kilometrov a prevýšenie takmer 2 000 metrov. Do batoha si však v tomto prípade treba pribaliť aj prilbu a okrem mesiacov, keď sú najlepšie podmienky na výstup (od konca júna do polovice septembra) si treba zaobstarať určite aj mačky, prípadne protišmykové návleky. Pre menej zdatných lezcov je pre výstup na vrchol nutný aj základný feratový set.

Na internete nájdete väčšinou odporúčanie rozložiť si trasu na dva dni. Z vlastnej skúsenosti viem, že to vôbec nie je nutné. Naozaj však záleží aj na tom, ktorou cestou sa na vrchol vydáte. Vopred však treba plánovať aspoň so šiestimi hodinami smerom nahor a štyrmi až piatimi smerom nadol. Keďže som výstup absolvoval sám a podmienky boli dobré, vrchol som zdolal za menej ako štyri hodiny. Cesta späť mi trvala asi o hodinu kratšie.

Približne tri štvrtiny trasy sú technicky nenáročné, pričom sa striedajú miernejšie aj strmé úseky. Po chatu Planika (Dom Planika pod Triglavom) vo výške 2 401 metrov nad morom sa preto dá vyjsť aj s deťmi. Samozrejme, ak sú na turistiku aspoň trochu zvyknuté. Úsmevné a povzbudivé bolo aj stretnutie so skupinou zrejme čerstvých dôchodcov, ktorí s pomocou turistických paličiek a vzájomného povzbudzovania sa smerovali práve tam.

Od chaty na vrchol je to však trochu iná káva. Posledný približne kilometer sa ide cez samotný hrebeň Triglavu. Určite to nie je nič pre niekoho, kto sa bojí výšok, alebo pre citlivejšie povahy. A to aj napriek tomu, že na väčšine úsekov sa dá pripnúť na oceľové lano a trasa je veľmi slušne zaistená. Je však nebezpečná, jeden zlý krok môže mať na hrebeni katastrofálne následky, najmä pokiaľ je zlé počasie, šmykľavo, prípadne je na vrchole snehová pokrývka.

Tento adrenalínový úsek bol však tým najlepším, čo ma v slovinských horách stretlo. Je to tiež zrejme najkrajšia časť cesty a už počas nej sa dá opatrne kochať a obzerať navôkol. Zo samotného vrcholu je impozantný výhľad. Celé Júlske Alpy vidieť ako na dlani. Akýmsi symbolom Triglavu je tiež prístrešok, respektíve malá veža s názvom Aljažev stolp, ktorá je pomenovaná po miestnom farárovi a ktorú tam v roku 1895 po častiach vynieslo šesť nosičov.

Pre skúsených lezcov či adrenalínových nadšencov odporúčam ísť skôr z doliny Vrata, prípadne podniknúť viacdňový výstup z Doliny siedmich jazier s prespávaním v horských chatách.

Lazový kostolík

Paradoxne najúchvatnejšou pastvou pre oči bol však obyčajný kostolík.

Počas ciest po Slovinsku som si všimol, že tunajší ľudia majú dobrý zmysel pre to, kde umiestniť svoje chrámy. Neďaleko Mariboru sa napríklad týči kostol sv. Urbana na rovnomennom vŕšku, ktorý je vidieť dokonca aj z centra mesta, aj keď to je k nemu vzdušnou čiarou bezmála desať kilometrov a je to neveľký kopček. A takýchto miest tu je viacero.

Najmalebnejším bol kostol sv. Primoža a sv. Felicijana. Teda ani nie tak samotný kostol ako celý charakter a ráz toho miesta, keďže sa nachádza v kopcoch v blízkosti akýchsi lazových obydlí niekde medzi Ľubľanou a turisticky známym mestečkom Bled. Pre neskúseného šoféra je to aj celkom výzva dostať sa tam po miestnych úzkych cestách. Kostolík navyše nie je až takou známou atrakciou a aj kvôli ťažšej dostupnosti a polohe bolo jeho objavenie viac-menej náhodné. A o to väčšia vďaka za tento ponúknutý pohľad.