Ak práve v tomto čase organizuje majstrovstvá Katar, muselo to viesť ku konfliktu. Arabi a moslimovia pred dúhovou internacionálou nepadajú na kolená (ani na zadok). Pretože je v rozpore s ich náboženstvom a s ich kultúrou.

Ďalším výbušným faktorom je zrejme fakt, že Katar sa pred pár rokmi opovážil vybočiť z prozápadnej geopolitickej línie. To anglosaské krajiny (Británia, Spojené štáty, Kanada) neodpúšťajú.

Výsledkom je hystéria, mediálna paľba a kultúrna vojna, ktorá celkom zatieňuje podstatu veci – futbal.

Je to škoda. Šport bol donedávna jednou z mála vecí, ktorá spájala rôzne krajiny a kultúry. Dnes sa mení na bojisko, na ktorom sa vedú kampane, antikampane a ideologické či geopolitické boje.

A nie, vinníkom nie je ani Katar, ani Arab, ani moslim. Vinníkom sú tí, ktorí sa podujali zaťahovať šport do novej „vedúcej ideológie“: progresívci. Ďalším vinníkom sú západné futbalové zväzy a kluby, ktoré to dovolili, keď hráčov prepichli dúhovými odznakmi (kto odmietol, toho odstavili).

Keď začne šport slúžiť pod politickými vlajkami, môže to fungovať len v jedinom prípade – že všetci prikývnu. Buď z nadšenia, alebo z donútenia. Na Západe to sociálnym inžinierom s prevýchovou spoločnosti do istej miery vychádza. Futbal (a nielen futbal) je už roky povinne inkluzívny a dúhový.

V arabskom a moslimskom svete však dúhová internacionála, pochopiteľne, narazila. A nielen politicky či mediálne.

Progresívna viera narazila na svoje vlastné limity. Zvrhla sa do vnútorných protirečení. Pokrokoví kazatelia protirečia sami sebe. A požierajú samých seba. Lebo nemôžete hlásať inkluzívny prístup, v ktorom sa vraj rešpektujú práva všetkých sexuálnych, náboženských, prisťahovaleckých a kultúrnych menšín – a zároveň niekomu vyťať za to, že uvažuje a koná ako moslim.

Treba si vybrať. Buď tolerancia, alebo kampane.

Islam predsa nie je len viera. Islam je aj kultúra, ktorá je nezlučiteľná s novou rodovou (a transrodovou) ideológiou. V Európe islam nemusíme vítať ani podporovať. Máme vlastnú kultúru a tradíciu. V moslimských krajinách by sme však mohli láskavo dovoliť, aby ostali moslimské. A aby si nenechali nanucovať západné sociálne experimenty.

Ak to progresívni radikáli nechápu a stupňujú misionársky tlak na prevýchovu sveta podľa vlastného obrazu, správajú sa ako kultúrni rasisti. Tzv. kultúrny rasizmus alebo neorasizmus je koncepcia, ktorá sa vyznačuje predsudkami a neúctou ku kultúre iných náboženských a etnických skupín.

Kultúrny rasizmus je pokračovaním pôvodného rasizmu inými prostriedkami. Neorasistu nepoburuje iná farba pleti. Poburuje ho iná farba presvedčenia. Alebo iný názor. Teda stav, keď niekto, povedzme človek z moslimskej krajiny, neprijíma rovnaké kultúrne vzorce ako on.

Neorasistu dokonca poburuje aj stav, keď moslim neprijíma západné normy vo svojej vlastnej, východnej (moslimskej) krajine. U seba doma.

Kultúrny rasizmus nutne vedie k tomu, čo dnes poznáme ako morálny imperializmus. Ten vychádza z presvedčenia, že „naša“ kultúra je tá historicky správna, víťazná a nadradená iným – a preto by sa mala presadiť celosvetovo.

Samozrejme, morálny univerzalizmus môže byť čiastočne v poriadku. Najmä ak sa obmedzuje len na základné ľudské práva a slobody a všeobecne uznávané zásady morálky alebo medzinárodného práva. Je správne, že v 21. storočí už nikde nebudeme tolerovať zvyklosti a „kultúru“ kanibalov.

V prípade rodovej agendy však nejde o staré základné práva, ale o nový typ svetonázoru, ktorý nemá všeobecnú podporu ani vnútri západnej spoločnosti. Morálny imperializmus pod velením progresívcov – vychovávateľov sveta – je vo svojej podstate protiliberálny. A hrubo nemorálny a neslušný voči ľuďom s iným presvedčením.

Samozrejme, Kataru môžeme oprávnene vyčítať veľa. Krajina, v ktorej si šejkovia projektujú lyžiarske zjazdovky v strede púšte, je symbolom plytvania zdrojmi, okázalého konzumu, materiálnej arogancie a megalomanskej pýchy… Katar môžeme kritizovať za porušovanie práv imigrantov, za korupciu, za uhlíkovú stopu. Lenže aj v prípade Kataru platí princíp primeranosti kritiky (hlavne ak chceme, aby bola vypočutá). A základnej slušnosti a rešpektu.

V skratke: nátlakové dúhové kampane by mali mať svoje hranice. Napríklad tam, kde sa začínajú hranice inej kultúry, ktorú takéto kampane urážajú.

Súdruhom v BBC a iných pokrokových redakciách to asi nedochádza, ale neúctou a povýšeneckým nátlakom na kultúru, ktorá je iná ako tá ich, sa vlastne prejavili podobne ako „bieli supremacisti“.