Redemptorista žijúci v Ľvove: Mnohí Ukrajinci chodili pracovať do Ruska a mali ho radi. Vojna to zmenila

Volodymyr Boreiko Volodymyr Boreiko. Fotot. Facebook.com/Volodymyr Boreiko

„Vo veľkej väčšine prípadov ľudia od cirkvi očakávajú skôr materiálnu pomoc ako rozhovor,“ hovorí v rozhovore Volodymyr Borejko, provinciál rehole redemptoristov na Ukrajine.

Uplynul rok od začiatku vojny na Ukrajine. Aké sú vaše pocity?

Pocity sú, samozrejme, ťaživé. Ale aj napriek tomu každý deň ďakujem Bohu za to, ako to zvládame. Napríklad aj za to, že stále môžem povedať, že dnes je v kalendári lyuty (február po ukrajinsky), a nie fevraľ (február po rusky).

Pôsobíte v meste Ľvov, ktoré leží na západe Ukrajiny. Ako sa za rok vojny zmenilo toto mesto?

Veľmi veľké zmeny tu nenastali. Ľudia žijú a pracujú v podstate rovnako ako predtým. Nebyť náletov, počas ktorých sa musíme skrývať, v Ľvove by sme vojnu až tak veľmi necítili. Pre miestnych je hlavný rozdiel v tom, že Ľvov bol predtým turistickým mestom a teraz tu, bohužiaľ, žiadni turisti nie sú. No a, samozrejme, v meste je veľa utečencov, ktorí sem prišli z východnej Ukrajiny.

Viete uviesť aj konkrétne číslo, koľko utečencov sa v meste nachádza?

Oficiálne čísla nikto nepozná. Nerád by som robil odhady. V každom prípade, utečencov je tu veľmi veľa.

Predpokladám však, že s viacerými z nich sa stretávate.

Áno. Mnohí z nich žili a žijú v našich kláštoroch. Aj u nás v Ľvove sa teraz v kláštore nachádza dvadsať utečencov.

Ako bežní ľudia vnímajú vojnu na Ukrajine?

Nálada v spoločnosti sa po vypuknutí vojny zmenila. Najmä ľudia žijúci na východnej Ukrajine prechovávali pred útokom k Rusku isté sympatie. Mnohí ľudia chodili pracovať do Ruska a celkovo mali k tejto krajine pozitívny vzťah. Potom však prišla vojna a viacerí z nich v nej prišli o svoje obydlia, o svoj domov či o svojich blízkych. Ich postoj k Rusku je preto úplne iný.

Na začiatku vojny bolo minimálne na Slovensku cítiť optimizmus. Ľudia verili, že vojna sa rýchlo skončí a všetci sa vrátia domov. Vojna však už trvá rok a zatiaľ sa nezdá, že by mala čoskoro skončiť. Ako to vnímajú ľudia na Ukrajine? Sú aj naďalej odhodlaní alebo už prepadajú zúfalstvu?

Dobrým znamením je, že som zatiaľ nezaregistroval väčšie konflikty. Viacerí z utečencov, ktorí sem prišli, si už našli prácu, darí sa im zaradiť sa do života. Samozrejme, ľudia sa boja toho, čo ešte môže prísť, a chcú sa vrátiť domov. Ale väčšina je stále odhodlaná, ľudia si stále chcú pomáhať navzájom a nestrácajú vieru v to, že nakoniec sa to dobre skončí.

Volodymyr Borejko. Foto: Facebook.com/Volodymyr Boreiko

S akými otázkami najčastejšie prichádzajú ľudia za kňazmi?

Ukrajina je väčšinovo pravoslávnou krajinou, obzvlášť na východe. Pre pravoslávnych na Ukrajine je typické, že nie sú praktizujúcimi veriacimi. Ľudia, ktorí k nám prichádzajú, preto nie sú zvyknutí spájať svoj život s cirkvou. Nechodia do kostola, nie sú zvyknutí hovoriť s kňazmi o svojich pocitoch. Nehovorím, že niečo také sa vôbec nevyskytuje. Nájdu sa aj takí ľudia, ktorí za nami chodia s otázkami, sú nahnevaní, pociťujú agresivitu či nenávisť. No vo veľkej väčšine prípadov ľudia od cirkvi očakávajú skôr materiálnu pomoc ako rozhovor.

Takže sa nedá povedať, či ľudia kvôli vojne vieru skôr nachádzajú, alebo ju strácajú?

Keďže ide o nepraktizujúcich veriacich, je to ťažké povedať. Napríklad ľudia, ktorí žijú u nás v kláštore, sa už len preto, že žijú v takomto prostredí, snažia občas prísť na bohoslužby. Ale je to len malé percento. Možno sa trochu viac hovorí o Bohu a o otázkach viery, no nezaznamenal som, že by došlo k nejakej vlne obrátení alebo, naopak, odpadnutiam od viery.

Nehnevajú sa ľudia na Boha, nedávajú mu celú situáciu za vinu?

Hnev tu cítiť, ale nie je namierený na Boha. Ľudia neobviňujú Boha za to, čo sa stalo.

Ako sa za rok vojny zmenila úloha cirkvi na Ukrajine?

Najmä v tom, že cirkev teraz poskytuje omnoho viac materiálnej pomoci. Už od prvých dní sme sa snažili zháňať humanitárnu pomoc a taktiež dobrovoľníkov. Je tu snaha posielať pomoc na východ Ukrajiny, no taktiež postarať sa o utečencov, ktorí sa usadili na západnej Ukrajine. Okrem toho sa snažíme podať ľuďom pomocnú ruku aj po psychologickej stránke, keďže vojna so sebou priniesla aj mnoho emócií, ktoré je ťažké spracovať.

Z Ukrajiny odišlo od začiatku vojny mnoho ľudí, najmä na začiatku konfliktu. Ste v kontakte s ľuďmi, ktorí odišli z vašej farnosti? Kde sú, ako sa im darí?

Áno, mnoho ľudí odišlo aj z Ľvova, aj keď určite nie až tak veľa ako z miest na východnej Ukrajine. S niektorými z našich veriacich sme naďalej v kontakte. Najviac ľudí je, prirodzene, v Poľsku, viacero ich je aj na Slovensku. Ale mnohí sú aj v krajinách viac na západe: v Nemecku, Taliansku a mnohých ďalších. Tí, ktorí boli aktívni vo farnosti, sa snažia byť aktívnymi aj tam, kde sa teraz nachádzajú. Viem o tom, že viacerí z nich pracujú ako dobrovoľníci a pomáhajú ďalším utečencom na miestach, kde sa aktuálne nachádzajú.

Aj my na Slovensku sme informovali o dvoch vašich rehoľných bratoch, ktorých uniesli ruskí vojaci. Máte o nich nejaké nové správy?

Bohužiaľ, nemáme žiadne nové správy. Jediná informácia, ktorú o nich máme, je, že sú nažive. Vieme ešte to, že Rusi nechcú pristúpiť na to, aby ich prepustili v rámci výmeny zajatcov.

Môžete priblížiť, čo sa vlastne stalo, prečo boli unesení práve títo kňazi?

Obaja bratia pôsobili ako kňazi v meste Berďansk, ktoré bolo obsadené ruskou armádou. Jeden z nich sa chodil každý deň modliť do centra mesta. To asi podráždilo miestnych vojakov, ktorí ho jedného dňa zajali a následne prišli aj pre jeho spolubrata. Do kláštora im podhodili zbrane a tvrdli, že obaja sú teroristi.

Existujú aj ďalšie prípady, keď boli kňazi unesení alebo inak napadnutí?

Viem ešte o dvoch ďalších kňazoch, ktorí boli zatknutí. Jeden bol Ukrajinec a druhý Slovák, Peter Krenický, ktorý pôsobil v meste Melitopol. Ale ich už, našťastie, pustili.

Volodymyr Borejko. Foto: Facebook.com/Volodymyr Boreiko

Koľkých kňazov má ešte vaša rehoľa v blízkosti frontu?

Pred týždňom jeden náš spolubrat odišiel z okupovanej oblasti. Jeden tam ešte ostal, ale nemôžem vám povedať, kde sa momentálne nachádza. Viem o tom, že tam je aj niekoľko ďalších gréckokatolíckych kňazov, či už rehoľníkov z iných reholí, alebo diecéznych kňazov. Ale nepoznám presné číslo ani to, kde sa nachádzajú.  

Čo sa deje s kňazmi, keď prechádza front? Máte na to nejaké jasne stanovené pravidlá, ktoré im prikazujú či už odísť, alebo ostať s veriacimi, alebo to nechávate na individuálnom zvážení každého kňaza?

Predtým to bolo na rozhodnutí kňaza. Kto chcel odísť, mohol odísť, kto chcel ostať, mohol ostať. Ale dnes na nich mám ako provinciál prosbu, aby vysvetlili veriacim situáciu, v ktorej sa nachádzajú, a aby odišli z okupovaných oblastí. Dôvodom je to, že kňazov je omnoho ťažšie vymeniť ako obyčajných ľudí alebo tých, ktorí nie sú kňazmi.

Ako vám môžu pomôcť ľudia zo Slovenska?

V prvom rade chcem Slovákom poďakovať za ich pomoc. Viem o tom, že pomoc zo Slovenska je veľmi veľká. My, samozrejme, budeme radi, ak ju zachováte a budete aj naďalej pomáhať cez rôzne organizácie, ktoré pomáhajú či už priamo na Ukrajine, alebo utečencom, ktorí sú na Slovensku. Ak by chcel niekto pomôcť konkrétne nám, môže sa ozvať slovenským redemptoristom, ktorí nám vašu pomoc určite doručia.

Záverečná otázka, ako môže cirkev pomôcť pri uzmierení spoločnosti?

Cirkev môže okrem modlitieb byť nápomocná aj v tom, že bude ľuďom nablízku, vypočuje ich, poradí im, podá pomocnú ruku trpiacim. No tiež musí povzbudzovať k potrebe odpustenia, pretože v mnohých ľuďoch je prítomná zatrpknutosť. Obzvlášť u tých, ktorí vo vojne prišli o svojich najbližších. My však musíme zdôrazňovať, že aj my sa máme po vzore Krista, ktorému tiež bolo bezdôvodne ublížené, snažiť odpustiť iným.

Otec Volodymyr Borejko je provinciálom rehole redemptoristov na Ukrajine. Pochádza z mestečka Borščiv v Tenopiľskej oblasti na západe Ukrajiny. Žije v Ľvove.


Ďalšie články