Ťažké úvahy, ešte ťažšie otázky

Od samého začiatku vojny na Ukrajine súperia medzi sebou dve relevantné verzie jej príčin. Prvá je takpovediac oficiálna a mediálne väčšinová. Druhá sa s ňou síce zhoduje v odsúdení nezákonnej ruskej agresie, tú však považuje aj za čiastočne vyprovokovanú. Diskusia o príčinách vojny je dôležitá, pretože sa od nej bude odvíjať, ako si dokážeme predstaviť ukončenie vojny. Píše Marek Maďarič.

Rok od vypuknutia vojny sa s veľkou slávou zjavil v Kyjeve americký prezident Biden, a nie Putin, ako si to ruský prezident zrejme vysníval. Znamená to, že Ukrajina vyhráva? V istom zmysle áno. Nepodarilo sa ju celú okupovať ani zlomiť. Zároveň tým bolo demonštrované, že v budúcnosti môže zvíťaziť. Inú verziu vlastne ani nepripúšťame. My (Západ) vraj urobíme všetko preto.

Máločo však doteraz tak názorne ukázalo, že popri brutálnej ruskej agresii sa jedná aj o vojnu medzi Ruskom a USA. Prítomnosť amerického prezidenta v Kyjeve a jeho odhodlané slová z Varšavy, že USA stoja pevne za Ukrajinou, naozaj svedčia o tom, že proti sebe stoja tieto dve sily.

Áno, USA stoja za Ukrajinou, a to nielen v tomto poslednom roku. Na druhej strane sa v rovnakom čase vyjadril Putin na veľkolepo inscenovanom zhromaždení, že Rusko považuje túto vojnu za existenčnú. Čo to znamená? Priznanie, že ide (a nepochybne do začiatku išlo) o ďaleko viac než o fejkovú „denacifikáciu“ Ukrajiny.

A tento krvavý konflikt akoby naozaj nemal iné riešenie, než totálne víťazstvo jednej alebo druhej strany. Je to však dosiahnuteľné? Mnohí veria, že áno, a skeptici na našej strane sú považovaní za proruských zradcov. Lenže struna sa súčasne napína. Putin oznámil pozastavenie zmluvy o obmedzení počtu strategických zbraní. Začína to vyzerať na pôdorys gréckej tragédie. Hrdina vie, že kráča k svojej záhube, ale nemôže konať inak. Zdá sa, že sa to týka aj Ruska, hoci ono je zloduchom. Ukrajinský boj, ten má nepopierateľný heroický rozmer, a preto je aj právom obdivovaný a podporovaný. Ale čo my? Nemám na mysli nič menšie ako Európu. Ako ďaleko sme pripravení zájsť? A naozaj si myslíme, že ak struna praskne, porazíme jadrovú veľmoc bez straty desiatky? Tých zásadných otázok nie je až tak veľa. Ale sú veľmi ťažké. Ak teda sme ešte ochotní klásť si otázky.

Od samého začiatku tejto vojny súperia aj dve relevantné verzie jej príčin. Prvá je takpovediac oficiálna a z mediálneho hľadiska väčšinová. Podľa nej je Putinove Rusko impériom, ktoré nepozná svoje hranice, a zo svojej podstaty sa bude vždy agresívne rozpínať, až pokiaľ ho niekto silou nezastaví. Korene tohto pohľadu vedú ešte k Sovietskemu zväzu, ktorý bol označený za ríšu zla, a jeho rozpad považuje Putin za geopolitickú katastrofu. Aj Rusko pod jeho vedením sa stalo v očiach Západu zlom. Nie hneď. Prezident Bush jr. ešte v roku 2001 o Putinovi povedal: „Pozrel som sa tomu chlapíkovi do očí – a dá sa mu veriť.“ Tá viera nepochybne stála aj na tom, že Rusko sa po útoku na Dvojičky stalo dôležitým americkým spojencom vo vojne proti terorizmu. Ale potom prišla slávna bezpečnostná konferencia v Mníchove v roku 2007, kde Putin prvý raz vyzval k prehodnoteniu medzinárodných bezpečnostných vzťahov. Faktická odpoveď prišla o rok nato, keď samit NATO v Bukurešti prisľúbil Ukrajine a Gruzínsku, že jedného dňa sa stanú členmi Aliancie. Tento sľub bol daný napriek odporu Nemecka a Francúzska, ktoré už vtedy tvrdili, že takýto krok môže vyprovokovať Rusko.

A tu sme pri druhej verzii príčin vojny, ktorá sa s tou prvou síce zhoduje na odsúdení nezákonnej ruskej agresie, tú však považuje aj za čiastočne vyprovokovanú. Čím? Celkom dobre to definuje americká Monroeova doktrína, ktorá dodnes platí a podľa ktorej USA považujú akýkoľvek pokus cudzej mocnosti uplatniť svoj vplyv na západnej pologuli za hrozbu pre svoju bezpečnosť. Mimochodom, v roku 2008 na to upozornil vtedajší veľvyslanec USA v Rusku William Burns (dnešný šéf CIA), že vstup Ukrajiny do NATO je pre ruskú elitu tou najjasnejšou zo všetkých červených čiar. Tento názor už priamo vo vzťahu k súčasnej ruskej agresii zaujali viaceré osobnosti. Časť viny leží aj na provokatéroch, ako ich nazval pri svojom vystúpení v OSN slávny hudobník Roger Waters. Pápež František bol obraznejší, keď hovoril o štekote NATO pred bránami Moskvy. Vecnejší a argumentačne hlbší boli Henry Kissinger, politológ John Mearsheimer, ekonóm Jeffrey Sachs, novinár Seymour Hersh a ďalší. Ešte včera to boli kapacity, dnes sú to údajne senilní a užitoční idioti Putina.

K téme príčin vojny sa nevraciam preto, aby som zaujal postoj, ktorá verzia je správna. Chcem upozorniť na iný význam motívov ruskej agresie. Od toho, ako si ich vyložíme, sa totiž bude odvíjať aj to, ako si dokážeme predstaviť ukončenie vojny. A o to tu najviac beží. Aspoň dúfam.

Ak je príčinou vojny výlučne putinovské Rusko ako stelesnené zlo, bez ohľadu na geopolitické a historické kontexty, potom logicky nami presadzovaný koniec vojny musí byť porážka Ruska, minimálne jeho vytlačenie z Ukrajiny vrátane Krymu a následné potrestanie za spáchané zločiny, ako to žiada Ukrajina. Nič viac, nič menej.

Ak však pripustíme, že Ruská agresia bola sčasti vyprovokovaná, tým že sa ignorovali ruské záujmy presahujúce územie Ruskej federácie, napríklad v tom, že Rusi vyhodnotili zbrane NATO na území Ukrajiny ako ohrozenie svojej národnej bezpečnosti, potom budeme o konci vojny uvažovať aj s ohľadom na bezpečnostné záruky pre Rusko. Nemienim špekulovať, či by to znamenalo, že Krym zostane súčasťou Ruska. Rozhodne by však podmienkou uzavretia mieru musela byť neutralita Ukrajiny. Súčasne chápem, aké bolestivé je takéto uvažovanie pre Ukrajinu a že aj samotné otváranie tejto témy môžu v Kyjeve považovať za oslabenie deklarovaného cieľa: poraziť Rusko bezpodmienečne.

A tu sa dostávame k ťažkému záveru. Jedna vec je odhodlanie, heroizmus, krvavé obete a druhou vecná otázka, či je vôbec možné dosiahnuť želané víťazstvo Ukrajiny pri miere našej doterajšej podpory. Tá je v deklaratívnej rovine síce obrovská, avšak v tej praktickej, vo vzťahu k definovanému cieľu, je stále relatívne malá. O tankoch, raketách, stíhačkách, munícii sa veľa hovorí, ale potrebné dodávky akosi viaznu.

Možno je to tým, že tí skutoční a rozhodujúci vojenskí stratégovia si predsa len uvedomujú to, čo médiá zľahčujú. Ide predovšetkým o ruský jadrový arzenál. Niektorí „hrdinsky“ mávnu rukou, že je to plané zastrašovanie (veď koľké už zo strany Kremľa). Ale čo ak predsa len existuje hranica, opäť tá červená čiara, po prekročení ktorej by Rusko použilo taktické jadrové zbrane? Veď ani ten súčasný brutálny útok na Ukrajinu sme si nevedeli dosť dobre predstaviť.

Faktom je, že horúcu vojnu začalo Rusko. Ale dnes už strunu napínajú obe strany (Západ aj Rusko) a mám pocit, že ide o zaťahovanie slučky na spoločnom hrdle. Sme naozaj pripravení poraziť Rusko doslova za každú cenu? Niet inej možnosti?

Niekde som čítal, že túto vojnu medzi nami a Ruskom vyhrá ten, pre koho je osud Ukrajiny dôležitejší. Pýtajme sa teda a skúmajme: je pre Západ dôležitejšia Ukrajina v pôvodných hraniciach aj s Krymom? Alebo je pre Rusko životne dôležitejšia Ukrajina oklieštená o Krym a bez amerických rakiet?

V každom prípade, ak sme toho názoru, že zárukou bezpečného a slobodného sveta budúcnosti je úplne porazené Rusko, vojna sa neskončí tak skoro. A radšej si nepredstavujem, ako sa skončí.