Na Svätopluka v SND si treba spraviť vlastný názor

V utorok 28. februára som v Sále opery a baletu SND zažila šok. Hľadisko do posledného miesta plné, v publiku prevažne mladá a stredná generácia. Je pravda, že sa to v ostatnom čase občas prihodilo – operný súbor hrá tak málo, že milovníci tohto druhu umenia sa chytajú každej šance. Lenže v ten večer nebola na programe Turandot ani Bohéma, ale tretie predstavenie novej inscenácie opery Eugena Suchoňa Svätopluk.

Podotýkam, že naprogramovanie tohto bloku – premiéra (24. 2.) a tri reprízy v rozpätí necelého týždňa – som principiálne považovala za nezmysel. Môj cynický odhad bol, že tretie predstavenie bude poloprázdne a štvrté pre nezáujem divákov a vysilenie interpretov zrušia. S radosťou priznávam, že som sa mýlila: z novej inscenácie Svätopluka sa stala „must see“ záležitosť.

Hlavnú zásluhu na tomto potešujúcom fenoméne nemá oficiálna predpremiérová kampaň divadla. To momentálne funguje v provizóriu, ktoré azda ukončí utorkový konkurz na generálneho riaditeľa inštitúcie. Zapracovali najmä popremiérové články v médiách (overnigth reflexie rôzneho žánru uverejnili aj tie, ktoré operné recenzie už alebo ešte nepestujú) a následná búrlivá diskusia na sociálnych sieťach. Vášnivé spory o tom, či sa k 30. výročiu republiky malo uviesť práve toto dielo a či je inscenácia Romana Poláka skvelý kus alebo premárnená šanca, sa natoľko rôznili, že jedinou možnosťou, ako dospieť k vlastnému názoru, bolo ísť a presvedčiť sa.

Suchoňova historická dráma Svätopluk prvýkrát zaznela v Slovenskom národnom divadle roku 1960, ale jej genéza je podstatne dlhšia. Skladateľ (1908 – 1993) sa s témou stretol už v tridsiatych rokoch prostredníctvom divadelnej hry Ivana Stodolu Kráľ Svätopluk. Najprv k nej skomponoval programovú predohru (1934), o rok neskôr scénickú hudbu a po dokončení Krútňavy (1949) sa k téme vrátil s ambíciou vytvoriť autonómne operné dielo. Libreto, ktoré zohľadňuje vtedajší aktuálny stav bádania svätoplukovskej problematiky, ako aj skladateľove konzultácie s renomovanými odborníkmi tej doby, vytvoril Suchoň s posvätením Ivana Stodolu a v spolupráci s dramaturgičkou a libretistkou Jelou Krčméry-Vrteľovou. V symfonicky majestátnej, hudobnodramaturgicky dôsledne vypracovanej, hudobne bohatej partitúre sa pôsobivo prepájajú inšpirácie ľudovou piesňou či staré modálne harmónie s kompozičnými výdobytkami hudby 20. storočia. 

Svetová premiéra (10. 3. 1960), završujúca sedem rokov kompozičnej práce, mala veľký úspech u publika i kritiky. Svätopluk sa stal súčasťou domáceho operného kánonu, akýmsi slovenským ekvivalentom Smetanovej Libuše, uvádzaným pri slávnostných príležitostiach. Skutočnosť, že práve po tomto titule siahlo Slovenské národné divadlo v súvislosti s 30. výročím vzniku republiky, má teda neodškriepiteľné opodstatnenie. O to viac, že od derniéry predchádzajúcej inscenácie Juraja Jakubiska uplynulo desať rokov a jej gýčovitá podoba už v čase premiéry (2008) pôsobila retrográdne. Tento súd sa v súvislosti so smutným faktom, že vynikajúci filmový režisér zomrel práve v noc premiéry novej inscenácie, nepíše príjemne, no pre poznanie dramaturgického a inscenačného kontextu diela je dôležitý.

To, že na réžiu nového Svätopluka bol oslovený Roman Polák, má tiež jasnú logiku: práve tento činoherný tvorca sa v ostatných rokoch podpísal pod najlepšie inscenácie slovenskej tvorby, ktorá je v našich divadlách uvádzaná priam raritne. Navyše, „shakespearovský“ nerv Svätopluka – jeho politicko-mocenský rozmer kombinovaný s krutou rodinnou drámou – sú režisérovmu naturelu prirodzene blízke. Podľa vyjadrenia na tlačovej konferencii sa spomedzi týchto dvoch rovín strojil väčšmi chytiť prvej:

„Zmyslom tejto hry a tejto opery v dnešnom svete nie je rekognoskácia minulosti, ale varovanie pred súčasnosťou aj budúcnosťou. Mojím zámerom bolo položiť drámu na javisko tak, aby bola zaujímavá výtvarne i výkladom, a znepokojivá tým, kam speje tento svet. Ako sa nevedia dohodnúť obaja Svätoplukovi synovia, tak sa takmer nikto s nikým nevie dohodnúť v dnešnej politike tohto sveta. Aj keď už dospejeme k spálenej zemi – v našej inscenácii ju symbolizuje zničená fabrika – stále hráme svoje hry – kto získa väčšiu moc nad spáleniskom, nad celým svetom…“

V konečnom dôsledku však Polákovej inscenácii dala kvality plnokrvnej drámy intímnejšia z dvoch polôh príbehu: individualizovaná reflexia politického zápasu, zhmotnená v konflikte otca Svätopluka a jeho synov Mojmíra a Svätopluka mladšieho.

Dej Suchoňovej opery sa odohráva počas posledných dní života kráľa Svätopluka. Starnúci vládca chce rozdeliť ríšu medzi synov Mojmíra a Svätopluka mladšieho (tretí syn Predslav sa stal mníchom a do deja vstupuje až v záverečnom dejstve). Pri slávnosti, na ktorej otec odovzdáva synom dekréty, sa naplno vyplavia vzájomné nevraživosti a názorové rozpory. Mojmír vyčíta otcovi, že dal vyhnať žiakov Cyrila a Metoda. Svätopluk mladší, ktorý je nespokojný s podielom na moci, má bližšie k franským kňazom. Líšia sa aj v postoji voči pohanským kmeňom: Mojmír je proti ľudským obetiam, ktoré vykonávajú, chce ich potrestať a oslobodiť mladú otrokyňu Milenu, za ktorú prosí jej matka Blagota. Naopak, Svätopluk mladší plánuje využiť vojenskú silu pohanov a v boji o moc je ochotný spolupracovať aj s Uhrami. Ďalšie mocenské intrigy vnáša do deja krásna kňažná Ľutomíra, ktorá túži získať Svätoplukov trón pre svojho otca, panónske knieža Braslava (a teda pre seba), zneužívajúc na to vášnivú lásku igrica Záboja. Príbeh plný konfliktov a zrád speje k pokusu o otcovraždu (dopustí sa ho Svätopluk mladší) a k tragickému záveru: kráľovi Svätoplukovi puká srdce, zatiaľ čo sa jeho synovia bijú o moc.

Premiére inscenácie predchádzali správy o hereticky modernej scéne a kostýmoch, ktoré v konzervatívnej časti publika vyvolávali apriorné obavy. Opäť však bolo veľa kriku pre nič. Architektonické riešenie Barbory Šajgalíkovej je v dobrom zmysle slova klasické – konečne po čase scéna, ktorá je spevákom akusticky naklonená, ich hlasy sa nesú do hľadiska a nezanikajú v otvorenom javiskovom priestore. Industriálny vizuál rozpadajúceho sa kamenného múru neruší – paradoxne, teplá hrdzavá farba plechu, ktorým je obitý, dáva výprave retro nádych Vychodilových či Suchánkových scénografií šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov.

Horšie je to s kostýmami Pavla Dendisa. Sú síce strihovo pôsobivé, no svojou filozofiou vhodné skôr na prehliadkové mólo než divadelné javisko, tobôž do inscenácie odohrávajúcej sa v postapokalyptickom bezčasí. Dekoratívna samoúčelnosť charakterizuje aj svetelný a videodizajn Jána Šicka a Jána Ptačina: na pohľad je atraktívny, no s drsnou „shakespearovskou“ drámou nemá nič spoločného. Málo divadelná a priveľmi páčivá je aj choreografia Ladislava Cmoreja v „pohanskom“ druhom dejstve. Navyše spolu s režisérom popri štrnástich externých tanečníkoch pozabudli na operný zbor, ktorý sa hmýri v nekoordinovaných kreáciách prekladaných staroopernou posunčinou.

Lepšie než davové scény vyšli Polákovi komorné výstupy. V nich sa odkrýva politická aj rodinná tragédia, obnažujú sa ich dôvody a motivácie, vytláča sa hnis z dávnych i čerstvých emocionálnych zranení. Ak by režisér nemal nutkanie narúšať temnú hĺbku mizanscén naivistickými zjaveniami oslepeného Rastislava či inými ilustráciami, táto rovina inscenácie by sa dala – najmä v prípade herecky disponovaných interpretov – pomeriavať možno aj činohernými kritériami.

Vo vokálne disponovanom obsadení, kde niet vyslovene slabého výkonu, sa vyníma titulný predstaviteľ Peter Mikuláš. Náročný part má v repertoári od mladíckej tridsiatky. Dnes je jeho Svätopluk minucióznou, autentickou štúdiou starého muža, z ktorého občas ešte vybublú zvyšky niekdajšej sily i pýchy, no čoraz väčšmi ho trápia výčitky z chýb minulosti (previnenia voči Rastislavovi, nedostatku lásky a pozornosti venovanej synom), aj deziluzívna hrôza z toho, čo sa stane s ríšou po jeho smrti. V Mikulášovom výkone sa spája hlboko zvnútornené, neteatrálne herectvo s vysokou kultúrou spevu a intenzívnym vokálnym výrazom. Vynikajúcu hlasovú formu opäť potvrdil Daniel Čapkovič ako farebne vyrovnaný, materiálom objemný, no zároveň vláčne frázujúci Mojmír. Pre Tomáša Juhása je igric Záboj najlepšou kreáciou ostatného obdobia, postavu Svätopluka mladšieho s priliehavou vokálnou i hereckou nervnosťou stvárnil Ondrej Šaling, Jolana Fogašová bola vo vokálnej i hereckej zložke žensky dravou Ľutomírou. V menších úlohách sa zaskvel najmä kultivovaný basbarytón Michala Onufera (Žrec) a v hĺbkach tmavý, vo výškach kovovo prierazný mezzosoprán Moniky Fabiánovej (Blagota). Hudobné naštudovanie Martina Leginusa, stojaceho na čele kvalitne pripraveného telesa, je náladovo farebné a zvukovo kompaktné, aj keď niekedy išla symfonická bohatosť orchestra na úkor spevákov.

Keď teda „must see“ Svätopluka očistíme od politických konotácií búrlivej sociálnosieťovej diskusie, ostane nám inscenácia, ktorá má najmä v hudobnej, ale aj divadelnej zložke kvality reprezentatívneho titulu. A čo sa týka nekonečného sporu medzi milovníkmi klasikmi a vyznávačmi angažovaných koncepcií? Prvých z divadla nevyženie – a tí druhí by mohli niečo objaviť aspoň medzi riadkami.