Princípy územnej spravodlivosti pre férové fungovanie štátu

Štát sa musí usilovať o sociálnu spravodlivosť: vytvárať také podmienky, aby všetci občania mali prístup k vzdelávaniu, zdravotnej starostlivosti alebo zamestnaniu. To však platí aj smerom k územným spoločenstvám štátu, tie totiž majú právo na rovnaké príležitosti. Územná spravodlivosť spočíva na štyroch princípoch. Píše Profesor Dumont.

Pri odpovedi na otázku priestorovej spravodlivosti sa do veľkej miery môžeme inšpirovať z Teórie spravodlivosti amerického politického filozofa Johna Rawlsa (1922–2001). Rawls zásadne ovplyvnil spôsob uvažovania o spravodlivosti v poslednej štvrtine 20. storočia. Pokúsil sa formulovať takú koncepciu spravodlivosti, na ktorej sa zhodnú všetci rozumní ľudia. Takto dospel k dvom „princípom spravodlivosti“. Podľa prvého z nich „každý má mať rovnaké právo na najširší systém rovnakých základných slobôd pre všetkých, ktorý je zlučiteľný s rovnakým systémom pre ostatných“.

Keď to prenesieme na problematiku územia, znamená to, že všetci musia mať rovnaké právo na základné miestne slobody. Neexistuje dôvod, aby toto právo na základné slobody bolo nerovné v závislosti od územia a súčasne platí, že tieto slobody musia byť „čo najrozsiahlejšie“, pokiaľ to neznevýhodní ostatné územia. Dôsledkom prvého princípu sociálnej spravodlivosti je v priestorovej spravodlivosti princíp subsidiarity, podľa ktorého vyššia spoločenská úroveň môže prevziať do svojej zodpovednosti len tie úlohy, ktoré nemožno lepšie zabezpečovať na nižšej spoločenskej úrovni.

Samozrejme to, že územia budú využívať „systém slobôd“ spôsobí rozdiely medzi územiami, podobne ako je to medzi jednotlivcami. Ak však hovoríme o rozdieloch, nehovoríme o nerovnostiach. Využívanie slobôd zo strany územia totiž síce môže tvoriť hodnoty, ktoré mu určite poskytujú komparatívnu výhodu, ale ktoré tiež môžu slúžiť spoločnému dobru iných území. Napríklad, keď nejaké konkrétne územie uskutočňuje hospodársku, sociálnu alebo kultúrnu inováciu, môže to byť prínosné aj pre iné územia, ktoré z toho pravdepodobne budú mať prospech. Existujú viaceré veľavravné príklady tohto tvrdenia.

Napríklad, úspech kultúrneho projektu Puy-du-Fou, ktorý, hoci sa nachádza ďaleko od turistami obľúbeného pobrežia Vendée, prispel k povesti celého regiónu Vendée. A to môže povbudiť iné územia, aby si predstavili iné inovácie prispôsobené ich vlastným špecifikám. Úspech projektu krajiny Futuroscope, projektu vedeného regiónom Vienne, podnietil mnohé regióny premýšľať o inováciách. Úspech Espelette – vlastne akési znovuzrodenie vymierajúcej dediny – viedol mnohé veľké dediny k myšlienke, že ani ony sa nemôžu poddať osudu a musia byť podnikavé.

Navyše, často je to tak, že rozdiely medzi územiami, podobne ako aj medzi ľuďmi, ani zďaleka nepoškodzujú iné územia, ale stimulujú užitočnú komplementaritu, teda synergiu, z ktorej majú prospech všetci. Zoberme si napríklad synergiu medzi Espelette (a jej korením) a Guérande (a jej soľou). Posledným príkladom je, že využitie miestnych slobôd znamenalo prínos pre alsaskú obec Berrwiller, keď vytvorila „Deň občanov“, teda deň dobrovoľníckej práce v službách svojej samosprávy. V skutočnosti táto inovácia priniesla úžitok mnohým ďalším územiam vrátane stredných a veľkých miest, ktoré sa touto myšlienkou inšpirovali.

Princíp solidarity

Právo na najrozsiahlejší systém miestnych slobôd v žiadnom prípade nevylučuje zohľadnenie špecifických ťažkostí, či už dočasných alebo štrukturálnych, s ktorými sa môže stretnúť to alebo či ono územie. V dôsledku toho nie je priestorovou nespravodlivosťou, ak štát poskytuje osobitnú vybavenosť určitým územiam, keď z účinkov takýchto rozhodnutí majú prospech všetky územia.

Takýto postup zodpovedá druhému princípu sociálnej spravodlivosti, ako ho špecifikoval John Rawls: „Po druhé, sociálne a ekonomické nerovnosti musia byť organizované tak, aby sa zároveň dalo odôvodnene očakávať, že sú v prospech všetkých a že sú viazané na pozície a funkcie otvorené pre všetkých“.

Uveďme príklad použitia tohto princípu na územie: rozhodnutie o tom, že územie získa výhody zo statu slobodného pásma, nie je v rozpore so spravodlivosťou, ak existencia tohto statu priamo prospieva ostatným územiam tým, že uľahčí obchodné výmeny ich spoločností, a nepriamo tým, že pomáha zlepšovať sociálnu situáciu územia v slobodnom pásme.

Bude tam napríklad prekonaná chudoba, čo nepochybne zvýši pocit spolupatričnosti, a prispeje tak k sociálnym inováciám alebo menšej neistote; zvýšená kúpyschopnosť obyvateľov bude priaznivo vplývať na ekonomickú ponuku ostatných území; daňové príjmy územia, napríklad prostredníctvom spotrebných daní, ktoré boli predtým veľmi nízke, pretože územie bolo veľmi chudobné, sa výrazne zvýšia. Z geografického hľadiska možno povedať, že tretí princíp priestorovej spravodlivosti sa zakladá na solidarite.

Princíp rovnocennosti

Okrem princípov slobody, subsidiarity a solidarity je potrebný aj štvrtý princíp, a to princíp rovnocennosti. Vyjadruje myšlienku, že všetky územia majú svoju hodnotu. Jeho dôsledkom je záver, že cieľom priestorovej spravodlivosti je to, aby územiam boli poskytnuté rovnaké príležitosti pri hľadaní spoločného dobra ich obyvateľstva.

Presnejšie povedané, rovnocennosť je účel, ktorý umožňuje, pokiaľ je to možné, poskytnúť územiam rovnaké príležitosti prostredníctvom verejných zariadení a služieb, prostredníctvom daní atď., a ktorý odôvodňuje politiku regionálneho plánovania v súlade s týmto princípom.

Cieľ územnej spravodlivosti sa tak týka uplatňovania štyroch princípov: slobody, subsidiarity, solidarity a rovnocennosti. Tieto princípy by mali inšpirovať územnú legislatívu a politiky regionálneho plánovania.

Vychádza so súhlasom autora.