Vytráca sa u nás dospelosť. Prichádza doba detinská

Netreba hneď spomínať Gretu Thunbergovú, aby sme poznali, že deti sú pozoruhodným politickým nástrojom. Rozšírená je napríklad téza, podľa ktorej sa pozícia mladých a starších v súčasnej spoločnosti prehodila. Zatiaľ čo predtým učili starí tých mladých, teraz sú starí odkázaní na technickú pomoc mladých. Ak to predtým boli rodičia, ktorí uvádzali deti do sveta, dnes pomáhajú deti rodičom, aby sa vo svete udržali. Zdá sa, že v jednej jej podobe sa k tejto téze pripojil aj český minister školstva Vladimír Balaš. Ten predostrel v rozhovore pre Aktuálně.cz návrh všeobecne zarážajúci, ale do našej spoločnosti inak zapadajúci. Deti vraj majú učiť svojich rodičov kritickému mysleniu.

To, že dieťa môže byť v technických veciach skúsenejšie ako dospelý, pretože je na rozdiel napríklad od svojho starého rodiča takzvaným „digitálnym domorodcom“, nemožno poprieť. Iná vec je vyhlásiť ich preto za učiteľov tej aktivity, ktorá sa dnes označuje ako kritické myslenie. Tým druhým totiž hádžeme do koša životné skúsenosti alebo napríklad vzdelanie, čo je zvlášť v prípade ministra školstva čudné.

Politici v tom nie sú sami. Keď pri sebe Ursula von der Leyenová ubytovala tínedžera zo Sýrie, poznamenala, že chlapec je pre celú rodinu zdrojom inšpirácie. Ubytovať pri sebe dieťa v núdzi je chvályhodné, o tom niet sporu. Napriek tomu si v reakcii na tieto slová položil nemecký novinár Alexander Kissler otázku: Skutočne je špičková politička a matka siedmich detí vo veci inšpirácie a životného zmyslu odkázaná na nešťastného teenagera? Ale položme si všeobecnejšiu otázku: Prečo dospelí využívajú deti ako nejaké orákulá?

Stratená dospelosť

Kanadský sociológ James E. Côté si všíma, že v povojnovej spoločnosti sa najprv v Amerike, neskôr v západnej a nakoniec aj vo východnej Európe vytráca dospelosť. Nemieni to mravoučne. Vo svojom výskume študuje, ako miznú objektívne kritériá pre dospelosť a spolu s tým aj nároky na to, čo to znamená byť dospelý. Niežeby prechod medzi detstvom a dospelosťou neexistoval. Skôr je zjavné, že sa z objektívnych kritérií presunul na rovinu pocitov. Nezamýšľaným dôsledkom je fakt, že začíname žiť v prevrátenom svete – nie v tom zmysle, že nám vládnu deti, ale že zo sveta vymizla kategória dospelosti, ktorá bola nahradená detinskosťou.

Túto inverziu je možné sledovať aj na vzdelaní. To, že žijeme v takzvanej znalostnej spoločnosti, sa ukazuje okrem iného v tom, že nároky na vzdelanie klesajú. Je to logický dôsledok jeho masovosti. Povedomie o tom, čo to znamená byť vzdelaný, sa rozkolísalo, ak nie vytratilo. Zjavné je, že vysokoškolské tituly veľa nenapovedia a vzdelaný je nakoniec ten, kto druhých presvedčí o svojom pocite, že je vzdelaný.

Porovnateľne „tekutá“ je inštitúcia manželstva. Ako je známe, v priemere sa ľudia sobášia neskôr než ich rodičia. Od roku 1990 doteraz vzrástol priemerný vek sobášiacich sa o desať rokov. Navyše sa stále zvyšuje podiel tých, ktorí manželstvo „vynechajú“. Vstup do manželstva a ukončené vzdelanie pritom dlhú dobu svedčilo o dosiahnutej dospelosti. Dnes žijeme v spoločnosti, ktorá vyžaduje celoživotné vzdelávanie a hocikto hľadá celoživotne aj partnerov.

Tento vývoj je okrem iného znakom slobodnej spoločnosti. Ľudia sa môžu rozhodnúť, ktoré z tradičných kritérií dospelosti si vezmú za svoje. Ale tiež treba počítať s cenou za tento výdobytok. James E. Côté upozorňuje, že v podobne neštruktúrovanej spoločnosti bude existovať nemalý podiel ľudí, ktorí sa nároku dospieť skrátka nedočkajú. Vo svojej knihe Zarazená dospelosť píše: Väčšina spoločnosti z rozvoľnených tradícií neprofituje. Namiesto toho sa necháva manipulovať masovými štruktúrami, napríklad zábavným priemyslom, ktoré nahradili tradičné inštitúcie.

Znova sa dá oprieť o analógiu so vzdelaním. Znížené kritériá idú ruka v ruke s nárastom papierovo vzdelaných ľudí, avšak s poklesom tých skutočne znalých. Odmietnutie tvrdosti kritérií sa spája ešte s jedným podstatným posunom: vymizla disciplína a schopnosť sústrediť sa. V predvojnovom západnom svete existoval jasný kánon pre to, čo znamená byť otcom alebo vzdelancom. Stál na špecifických zručnostiach a znalostiach. Aby človek tieto zručnosti získal, musel si v sebe vybudovať disciplínu a sústredenosť. Nebol na to sám – donútila ho do toho spoločnosť.

Ak máme sklon viniť za nesústredenosť a nedisciplinovanosť digitálne médiá, navrhuje Côté inú perspektívu: až vtedy, keď nie sme schopní sústrediť sa, stávame sa korisťou digitálneho sveta, ktorý našu nedisciplinovanosť posilňuje. To ústi do ďalšieho paradoxu. Spoločnosť, v ktorej si každý môže robiť, čo chce, je konformnejšia ako spoločnosť stojaca na tradíciách. Akonáhle sa totiž človek vďaka viac či menej pevným normám vycvičí a skazí, stáva sa slobodným a napríklad aj originálnym. V spoločnosti, v ktorej si nevytrénuje pozornosť, nemôže byť slobodný, a tak nemôže ani vedieť, čo chce. Dôsledkom je, že je vo vleku druhých a zábavného priemyslu.

Kríza spoločnej večere

Už holandský kultúrny historik Johan Huizinga tvrdil, že v moderne vzniká puerilizmus, teda detinská spoločnosť. Jej podstatou je, že na teoretickej rovine poskytuje množstvo príležitostí, ale väčšina ľudí žije pod svojimi možnosťami. Nutné je dodať, že Huizinga nie je odporcom detstva či hravosti. Ostatne sa preslávil knihou Homo ludens, Človek hrajúci sa. Spísal ju roku 1938 a videl v nej protiváhu voči dôrazu na darwinistický boj, v ktorom intelektuáli aj umelci nachádzali kultúrnotvornú silu. Huizinga namieta: Nie bojom, ale hrou sa stávame kultúrnymi. Hrou sa vymaňujeme z bezprostredného tlaku prírody, druhých, spoločnosti a robíme niečo „zbytočné“. Z takého luxusu sa rodí napríklad myslenie, umenie, rituály.

Hravosť teda nie je problém. Ťažkosť nastáva, ak nie je človek schopný rozlíšiť medzi hrou a vážnosťou. Práve tak definuje Huizinga detinskosť: detinský je človek, ktorý sa hrá, keď má byť vážny; ale je vážny, keď sa má hrať. Už Huizinga upozorňuje na to, čo dnes opisuje napríklad Côté: práca ani zábava sa nezaobídu bez sústredenosti. Kto sa nevie sústrediť, toho nemôže nič baviť. Neprekvapí, že takýto človek nemôže žiť plnohodnotný život.

V súvislosti s Huizingom zaznelo, že kľúčová je schopnosť vykuknúť z bezprostrednosti. Učí nás tomu napríklad hra. Kto – hoci dospelý – to nevie, je detinský. Príznačné je, že súčasná kultúra si na oslave bezprostrednosti zakladá. V antike hovorili básnici a filozofi: Staň sa tým, kým si. Inými slovami, aj to, aby bol človek sám sebou, stojí úsilie. Dnes počúvame: Buď sám sebou. Výsledkom je, že každý na verejnosť vynáša svoju zvláštnosť a žiada, aby bola uznaná. Mizne tým spoločný, teda zdieľaný priestor pre argumentáciu, ale napríklad aj podmienka pre rovnosť.

Práve rovnosť predpokladá, že vieme potlačiť svoju najvlastnejšiu subjektivitu. Znie to zložito, dá sa to ilustrovať banálne. Pozvať dnes viac ľudí na spoločnú večeru k sebe domov si žiada odvahu a pevné nervy. Hocikto dopredu hlási alergie či etické normy, ktoré mu zabraňujú jesť to či ono.

Kde však zaniká spoločný priestor a pestujú sa rozdiely, mizne aj dôraz na solidaritu. Preto hovorí Robert Pfaller, rakúsky ľavicový filozof kritizujúci súčasnú ľavicu: „Nová pravica naberá na sile nie preto, že by sociálni demokrati robili ľavicovú politiku, ale preto, že ľavicovú politiku nikto nerobí. Rieši sa rod a utápame sa v politike identity.“

Pozor! Reč dospelých!

Pfaller si všíma ešte ďalšie veci: V poslednej dobe sa pri filmoch pre dospelých objavuje upozornenie na to, že herci hovoria rečou dospelých. Nevysloveným predpokladom je, že dospelý človek nie je schopný ustáť dospelú reč. A aj človek, ktorého by reč dospelých nezarazila, sa môže sám seba pýtať, či s ním náhodou nie je niečo v neporiadku. Ako to, že mu reč dospelých nevadí? Nemal by byť citlivejší?

Koniec-koncov, aj citlivosť a jej nadmiera súvisí so spomínanou stratou kritérií. Ilustrovať to možno na slove trauma. Ťažko si nevšimnúť, ako hojne sa dnes o traume hovorí. Príznačné je, že pôvodne bol tento pojem vyhradený ľuďom so zážitkami, na ktoré je normálne zareagovať chorobou. Typicky ide o vojnu. Dnes je traumatizovaný ten, kto sa takto označí. Ostatní to musia rešpektovať.

Pôsobí to veľmi citlivo, v skutočnosti je aj to prejav infantilizácie. Ak nie je možné druhému povedať, že jeho pocity sú neadekvátne, potom s ním nezaobchádzame ako s plnohodnotnou osobou. Definičným rysom osoby totiž je, že sa môže mýliť. Ale človek, ktorý sa pohybuje mimo pravdy a nepravdy, je práve nedospelý.

To, že sa na seba pozeráme ako na jedincov, ktorí potrebujú rodičov, nevyústi do totality starého strihu. Široko-ďaleko nie sú žiadni rodičia. Politici načúvajúci deťom sú rovnako infantilní ako zvyšok spoločnosti. Orientáciu, ako žiť, poskytne zábavný priemysel. Že ten nemá nič spoločné so zábavou, je zrejmé; a o tom, či dokáže ponúknuť smernice pre ľudský život, nieto ešte pre kvalitný, možno s úspechom pochybovať.

Text bol redakčne upravený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.