Paradoxy na prahu Veľkej noci: príkaz vychádzania a pochvala plytvania

Povaha niektorých činov sa mení podľa ich kontextu. Ak niekto zbiera odpadky v parku, je to prospešný skutok. Ak by však pár metrov odo mňa skolaboval človek a ja by som tie odpadky zbieral nedotknuto ďalej, povaha tohto skutku už taká pozitívna nebude. Skutok sa sám osebe nezmenil, ale stačila zmena jeho kontextu. Nedávno ma na to zaujímavo upozornil jeden žiak, keď referoval o svojom dobrom skutku: „Vysvetľoval som spolužiakovi učivo, lebo ho nepochopil.“ Takmer nasledovala pochvala, nebyť jeho pohotového dodatku: „Počas písomky.“

Vplyv kontextov na udalosti a veci jasne vidíme, keď napríklad porovnáme dva vcelku kontrastné: profánny a duchovný.

Lazárova sobota je protestom proti pandémii egoizmu

Nie je to tak dávno, čo nám životy znepríjemňovalo nariadenie, ktoré sme dovtedy v našich zemepisných šírkach mnohí ešte nezažili: zákaz vychádzania. V danom kontexte ho niekto považoval za vhodné opatrenie. Keď sa však s týmto „zákazom vychádzania“ presunieme do duchovnej roviny, zmení nielen povahu, ale aj smer. Duchovný kontext totiž zo zákazu robí príkaz. Demonštratívne to vidíme na udalosti, ktorá vovádza kresťanov do slávenia Veľkého týždňa: vzkriesenie Lazára. Latinská cirkev ju spája s piatou pôstnou nedeľou, kým východné cirkvi tejto udalosti vyhradzujú samostatnú sobotu pred Kvetnou nedeľu.

Pán Ježiš zavolá svojho štyri dni mŕtveho priateľa Lazára z hrobu jednoduchým príkazom: „Lazár, poď von!“ (Jn  11,43) A on ho poslúchol. Na tejto udalosti môžeme odčítať viacero hlbokých posolstiev. Jedným z nich je aj záver, že tak ako Lazára volá Kristus každého človeka: „Poď von! Poď von z hrobu svojho egoizmu! Opusť domáce väzenie svojho strachu! Nestavaj len na sebe, ale vyjdi zo seba!“ Teda, inými slovami: „Existuj!“ Je tragédiou, ak uverím zákazu vychádzania, o ktorom sa ma snaží presvedčiť doba, ľudia okolo mňa či zranenia rôzneho druhu. Je veľmi náročné nepodľahnúť panike z pandémie egoizmu a širokých lakťov, od ktorých som otlčený aj ja. Preto je tu protestné slovo Ježiša Krista: „Poď von!“

Kvetná nedeľa má svoju predohru v „hriešnom“ plytvaní

Pri udalostiach Kvetnej nedele si poväčšine všimneme už len výsledok: mesiášske znamenie. Dav nadšencov  oslavuje Krista, ktorý na osliatku vchádza do Jeruzalema. Východné cirkvi sa však sústredia na širší kontext udalosti, v ktorom figuruje téma plytvania. Aj pri tomto slove je kontext rozhodujúci. V profánnom živote totiž povieme, že plytvať sa nemá. „Kto šetrí, má predsa za tri“, učíme už aj deti. Je to dnes uznávaná spoločenská „cnosť.“ Plytvanie je, naopak, neresť, zlozvyk, nezodpovednosť…

Keď s týmto slovom vstúpime do duchovného kontextu, všetko je inak. Krátko pred vstupom do najdôležitejšieho týždňa celého liturgického roka máme pred sebou jasný príklad plytvania. Nachádzame sa znova v Betánii, v dome Lazára, ktorého Pán Ježiš zavolal k existencii. Lazárova sestra Mária urobí gesto, ktoré niektorých  zdvihne zo stoličky. Pomaže Kristovi nohy drahým nardovým olejom. (Jn 12,3) Jeho hodnotu vyčísli hneď pokladník Judáš na 300 denárov, teda na vtedajší celoročný zárobok poctivého robotníka. Nehorázne plytvanie!

Vo vzťahoch viac šetríme či plytváme?

Kontext evanjelia robí z tejto hroznej spoločenskej neresti kresťanskú cnosť. A tu narážame na problém, keďže naše vzťahy sú zväčša poznačené kalkulom, vypočítavosťou. Počítame si, kto koľko urobil, kto koľko vložil do spoločného rozpočtu. Podľa jednoduchej rodinnej schémy: Ja som vyniesol kôš, ty umyješ riad. Ja som sa učila s deťmi, ty povysávaš. Kalkulujeme a šetríme! Niekedy pod vplyvom kalkulu robíme aj veci navyše. Stávame sa tak lepšími ľuďmi? Často musím smutne konštatovať, že na konci tejto hry stojí len lepší pokrytec. 

Práve v tomto bode sa začína rysovať hlboký súvis Lazárovej soboty a Kvetnej nedele. V centre tej prvej stojí totiž príkaz existovať, vychádzať zo seba. Zároveň však necháva otvorenú otázku, na ktorú dáva odpoveď Kvetná nedeľa: Ako?Alebo inými slovami: Kde nabrala Mária odvahu na „hriešne“ plytvanie? Celoročný zárobok vyleje nezodpovedne na Ježišove nohy? Rozšírme kontext. Evanjelista Lukáš zachytáva známu príhodu, keď bol Pán Ježiš na návšteve u týchto sestier predtým. Mária si vtedy na rozdiel od rozlietanej Marty sadla k Ježišovým nohám a počúvala jeho slovo. (Lk 10,38n) A tie isté nohy mu neskôr pomaže drahým olejom. Lebo tu objavila štart i cieľ svojej viery. Tu zachytila a prijala slovo, ktoré jej od základu zmenilo život.

Vstupenka na oslavu Veľkej noci

Na prahu Veľkej noci nás nečakajú paradoxy, ktoré treba preskočiť. Tieto paradoxy sú vstupnou bránou k sláveniu najväčšieho kresťanského sviatku Paschy. Vstupenkou je spojenie dvoch téz: Človek prichádza k sebe samému, až keď zo seba vychádza. Až vtedy začína naozaj existovať. Druhá téza naznačuje spôsob, ako na to. Stačí sa nechať obdarovať. Výsledkom spojenia týchto dvoch paradoxov je potom jedna z najväčších provokácií: plytvajúci kresťan. Kresťan je totiž slovami pápeža Benedikta XVI. človek, ktorý žije z obdarovania. Človek, ktorý plytvá láskou, časom, odpustením i sebou samým, lebo je pevne napojený na nekonečný Zdroj, ktorý sa sám úplne vyplytval preňho. Jedno slovo môže dostať v dvoch kontextoch úplne odlišný náboj. Ako to vypáli v mojom živote, o tom rozhodujem ja.