Prihlásiť sa

Byť pevný ako nákova, odolať úderom doby

relikvie muèeníci Pavol Gojdiè prvý katolícky biskup svätec posmrtná Gojdièova figurína gréckokatolícky chrám prešovské biskupstvo židovský záchranca 2. svetová vojna politika Izraelská republika ocenenie 28. január vyznamenania osobnos Figurína biskupa Gojdiča v grécko-katolíckom chráme na Hlavnej ulici v biskupstve v Prešove, v ktorej sú uložené jeho relikvie. Foto: Milan Kapusta/TASR

Je nedobrým zvykom hlavne v našich zemepisných šírkach, že kritici kresťanstva, zvlášť katolicizmu, keď im dochádzajú argumenty, vytiahnu falošný argument o tom, že katolíci a katolícka náuka sympatizuje s režimami, ktoré upierajú človeku základné ľudské práva. S komunizmom operovať nemôžu, ale celkom radi katolíkov priraďujú k fašistom alebo k nacistom. Akoby išlo o jednotnú ideovú líniu. Ale nejde.

Tieto argumenty stoja na vode, samozrejme, vždy rozbúria hladinu emócií, takže je nemožné pokračovať v akejkoľvek snahe o ďalšiu diskusiu. Samozrejme, aj v katolíckej cirkvi, aj medzi kresťanmi, sa našli takí, ktorým nerobilo problém, postaviť sa na stranu ideológií, ktoré išli proti človeku. Napokon, aj dnes sme svedkami podobných paradoxov.

V tomto texte by som však chcel upriamiť pozornosť na tých, ktorí zostali verní katolíckemu učeniu, a tým pádom sa vždy dostali do ostrého konfliktu s neľudským režimom. Či už to bol fašizmus, alebo neskôr komunizmus. Keďže dnes je deň víťazstva nad fašizmom, zostaňme v tomto kontexte.

Je nevyhnutné – ba priam povinnosťou – spomenúť meno blahoslaveného nemeckého biskupa Clemensa Augusta von Galena. Tohto muža pripočítal medzi zástupy blahoslavených zosnulý nemecký pápež Benedikt XVI. v roku 2005. Pôsobenie biskupa von Galena spadá do medzivojnového obdobia i obdobia 2. svetovej vojny.

Von Galen bol Nemec, pochádzal zo šľachtického rodu. Vedel vytušiť, aké nebezpečenstvo v sebe nesie klamná ideológia nacizmu. Von Galen sa pred vojnou i počas vojny stal v Nemecku hlasom zdravého katolicizmu. Katolicizmu, ktorý je pacifistický, ale nie bezbranný.

Známy je jeho prejav z roku 1941. „My kresťania nerobíme revolúciu. Voči vnútorným nepriateľom cítime ľútosť a žiaľ, ale nemôžeme bojovať so zbraňami v ruke. Zostáva nám jediný spôsob boja: odvážne, aktívne a nezlomné vzopretie sa! Jasne vidíme a zakusujeme, čo stojí na pozadí tejto novej doktríny, ktorá nám je už veľa rokov vnucovaná a kvôli ktorej zo škôl vytlačili náboženstvo. Je to neobmedzená nenávisť, ktorá sa rozpútala proti kresťanstvu, je to snaha kresťanstvo celkom vyhladiť. Musíme byť silní. Nesmieme ustupovať. V tomto okamihu sme nákovou, ale nie kladivom. Iní, väčšinou tí, ktorí sa od nás odlúčili a ktorí zradili vieru, nás bijú svojimi kladivami a týmto násilím chcú vtlačiť nášmu národu nám i našej mládeži, nový tvar. Chcú nás zviesť zo správnej cesty, z cesty ktorá vedie k Bohu. Choďte ku kováčovi a požiadajte ho, aby vám vysvetlil, ako to je: to, čo sa spracúva na nákove, získava tvar nielen od kladiva, ale aj od nákovy. Nákova nemôže a ani nemá vracať údery. Musí len zostať na svojom mieste a musí byť pevná. Pokiaľ je nákova dostatočne pevná a tvrdá, vydrží nakoniec vždy viac ako kladivo. Nech kladivo bije akoukoľvek veľkou silou, nákova stojí na mieste a ani sa nepohne. Bude slúžiť ešte dlho, aby dávala tvar tomu, čo sa na nej kuje.“

Von Galen bol veľkým kritikom eutanázie, ktorá bola pre nacistov – povedzme to jazykom dneška –„ľudským právom“. No jeho autorita bola taká veľká, že sami nacisti museli nakoniec upustiť od eutanázie ako najlepšieho riešenia pre chorých.

Von Galena túžili v 40. rokoch odpísať, zabiť, ale mal takú veľkú autoritu, že sa pod to ani najvyšší predstavitelia nacistického režimu nechceli podpísať. Avšak kňazov, ktorí šírili jeho kázne a myšlienky, zatýkali, niekedy zavraždili.

Von Galen bol tŕňom v oku aj po vojne, keď kritizoval spojencov a ich vojnovú krutosť: „Ako som bojoval proti nacistickej nespravodlivosti, takisto budem bojovať proti akejkoľvek inej nespravodlivosti bez ohľadu na to, kto ju pácha.“

Nacizmus požadoval, aby ľudia uctievali nacistické symboly. Aj takéto odmietnutie uctievania falošných vojnových bôžikov stálo niektorých ľudí život – stali sa mučeníkmi.

Kňaz Franc Dionys Reinisch z rehole pallotínov, bol zverbovaný do hitlerovského vojska, ale odmietol predniesť prísahu. „Ako kresťan a ako Rakúšan nemôžem prisahať vernosť človeku, ako je Hitler. Je treba protestovať proti takému zneužitiu moci a ja v sebe cítim povolanie k tomuto protestu,“ povedal. Bol popravený 21. augusta 1942 v Brandenburgu.

Katolíckeho moravského kňaza Metoda Jaroslava Mičola z rehole salvatoriánov, ktorý pôsobil v Prostějove, zatkli, odsúdili na smrť a popravili za to, že v škole na náboženstve verejne odsudzoval fašizmus a materiálne podporoval rodiny po tých, ktorí boli odvlečení do koncentračných táborov.

Katolícky aktivista Talian Odoardo Focherini zomrel v koncentračnom tábore Hersbruck, lebo pomáhal Židom. V udaní, na základe ktorého vystavili zatykač, stálo, že „sa o Židov zaujímal nie pre zisk, ale z čistej lásky“.

Nechválne známy bol koncentračný tábor Dachau, kde pôvodne umiestňovali odporcov režimu a politických väzňov. Podľa odhadu bolo v Dachau väznených 2 720 duchovných. Ako v knihe Storočie mučeníkov uvádza taliansky historik Andrea Riccardi, z toho 2 579 bolo katolíkov, 109 evanjelikov a 22 pravoslávnych.

Väznený tu bol aj srbský pravoslávny patriarcha Gavrilo Dožić, ale aj svätý biskup Nikolaj Velimirović, ktorý je v pravoslávnom prostredí jedným z najdôležitejších teológov 20. storočia.

V Dachau bol väznený aj významný taliansky katolícky kňaz a spisovateľ don Roberto Angeli, ktorý o živote v koncentračnom tábore napísal viacero textov. V jednom píše o tajnom slávení omše. Za túto duchovnú činnosť hrozila smrť. „Cítili sme Božiu prítomnosť, ktorá zaplavovala naše duše tak, že sme boli dojatí, a vďaka tejto Božej prítomnosti sme nepodľahli zúfalstvu, ale mali sme silu žiť a prekonávať utrpenie s úsmevom,“ opísal Angeli.

Nesmieme však zabudnúť ani na českého pravoslávneho biskupa sv. Gorazda, ktorého nacisti popravili za to, že on a jeho kňazi boli zapojení v atentáte na Heydricha. V pravoslávnom chráme sv. Cyrila a Metoda v Prahe totiž výsadkári po atentáte našli svoje útočisko. Dnes je tam pamätník Heydrichiády.

V poľskom koncentračnom tábore Osvienčim sa z kňaza Maximiliána Kolbeho zrodil sv. Maximilián Kolbe po tom, čo svoj život ponúkol za život iného väzňa.

Na Slovensku v dejinách svieti blahoslavený mučeník gréckokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič, ktorému bol ako jedinému katolíckemu biskupovi za záchranu Židov udelený titul Spravodlivý medzi národmi.

Nemožno však obísť problematiku vojnového Slovenského štátu na čele s katolíckym kňazom a tragédiu slovenských Židov. V ostatnom čase vychádza dosť literatúry o tomto smutnom období našich dejín.

Na tomto príklade je jasne vidieť, aké deštruktívne je spájanie cirkvi a politickej moci. Pnutia sú v tom, že viera neznesie kompromis a politika je na kompromisoch založená. Viera neznesie lož a politika – občas – s klamstvom pracuje. Náboženstvo apeluje na srdce, politika na rozum a emócie. To je však už iná téma.

Byť autenticky verný Bohu, byť skutočným kresťanom a to bez toho, aby sme vyvíjali akúkoľvek inú aktivitu, je rebéliou.

Kresťanstvo predstavuje odpor proti každej totalitnej kontrole nad životom či svedomím človeka. Práve moc nad životom a svedomím vyžadujú totalitné režimy. Kresťanstvo má jednoducho iný hodnotový rámec, preto prekáža.

Už len obyčajným súcitom so slabými, s odpúšťaním nepriateľom či solidaritou s prenasledovanými sa dostávate do ostrého konfliktu so svetom, ktorý chce „nového človeka a lepšie zajtrajšky“ stvoriť pomocou sily.


Štefan Chrappa