Gadžo v meste. Podstatné je vytvoriť si k mestu vzťah

Čo znamená prijateľným spôsobom? Čím je program špecifický?

V podstate je to prehliadka Bratislavy, ktorej cieľom nie je poskytnúť podrobné informácie a historické dáta o Bratislave, o každom pamätníku a budove, ktoré si mnohí dlho pamätať ani nemusia. Zamerala som sa viac na odľahčený prístup, príbehy, legendy a zaujímavosti jednotlivých dominánt a miest, aby si ľudia mohli vytvoriť k Bratislave hlbší vzťah. Považujem to za oveľa dôležitejšie, ako pamätať si presné dátumy. Hoci niekedy je aj dátum dôležitá informácia, ak to má súvislosť s niečím ďalším a vytvára to celistvý obraz a kontext o danom mieste.

V čom sa líši Gadžo v meste od prehliadky pre zahraničných turistov?

Závisí to vždy od skupiny, každá je iná, má trošku iný záber a záujem, ale v princípe zahraničným turistom musíme viac vysvetľovať aj základné údaje a historické udalosti, ktoré sú Slovákom zrejmé. Napríklad jedna klientka z USA sa ma raz po dlhšom vysvetľovaní udalostí 1. a 2. svetovej vojny spýtala, prečo sme neostali súčasťou Rakúsko-Uhorska, čo by sa Slovák, pochopiteľne, nespýtal. Alebo som musela jednej skupine z Indie vysvetľovať, kto to bol Mozart. A cudzinci tiež často poškuľujú počas prehliadky po každom obchode so suvenírmi, aby sa tam vedeli čo najskôr vrátiť a nakúpiť si darčekové predmety, čo Slovákov až tak neláka.  

Čím to podľa vás je, že Bratislavčania vedia o svojom meste málo? A vedia naozaj málo?

Aj to je veľmi individuálne. Starší bratislavskí rodáci vedia často veľa, a tiež majú svoje zaujímavé vlastné poznatky a skúsenosti. Napríklad spomínajú na stretnutia so Schöner Nácim v Starom meste, alebo mi hovoria, kde presne stála synagóga, či ako kedysi vyzeralo Hlavné námestie, kde všade boli stromy a lavičky. Od nich som sa napríklad dozvedela aj to, že pri prechode popod Michalskú bránu bolo kedysi zvykom zadržať dych. 

Mnohí obyvatelia mesta sa sem prisťahovali neskôr za prácou, keď začala výstavba Petržalky, a preto trávili viac času na druhom brehu Dunaja. Do centra chodievali trebárs len cez víkendy s deťmi na zmrzlinu. Mali často iné záujmy a o históriu a dominanty mesta sa okrem Hradu, Slavína a Kamzíka až tak nezaujímali. Ale stále je dosť ľudí, ktorí mesto aj s jeho pamätihodnosťami a kultúrnymi či prírodnými krásami poznajú pomerne dobre.

Fenoménom dnešnej informačnej spoločnosti je aj fakt, že hoci niečo neviete, nie je problém nájsť si to na internete, keď to potrebujete. Podľa mňa je pre sprievodcu aj návštevu, s ktorou sa túlate po meste, vždy príjemnejšie aspoň niečo prerozprávať vlastnými slovami, než povedať: „Počkaj, vygúglim to“. Nehovoriac o tom, že faktografické informácie z webu nedokážu vytvoriť k mestu taký vzťah, ako keď im poviete aj nejaké zaujímavosti alebo legendy, ktoré sa k danému miestu či pamiatke viažu.  

Čo zaujíma turistov pri návšteve Bratislavy najviac? 

Je to opäť rôzne podľa skupiny a zamerania. Prichádzajú takí, ktorých zaujímajú židovské pamiatky a história židovstva. S nimi chodíme do Pamätníka Chatama Sofera, slávneho bratislavského rabína, autora viacerých kníh a náboženských piesní, ku ktorému sa chodili radiť mnohé osobnosti európskeho židovstva, prípadne na cintorín na Žižkovej, k pamätníku holokaustu na Rybné námestie, do synagógy na Heydukovu a na ďalšie spomienkové miesta, kde žili či pôsobili židovskí rodáci. 

Iní sa zaujímajú o gurmánstvo a víno. Tých je vhodné zobrať na vínnu cestu, do vinárne na degustáciu a do dobrých reštaurácií. Dnes sa už robia aj takéto prehliadky a návštevníci prejdú počas nich viaceré vychýrené reštaurácie, pričom v každej ochutnajú iné typické slovenské jedlo.  

Ďalších zaujíma Staré mesto a chcú vedieť celkovo o našej histórii a živote. Niektorí sa ako prvé pýtajú, kde je Čumil, lebo keď si do Google zadali Bratislavu, vraj sa im ako prvá objavila fotografia mesta práve s ním.

Urobme si krátku virtuálnu prehliadku Bratislavy. Kam by mohli Bratislavčania svoju návštevu vziať a čo všetko im ukázať?

Vždy je fajn zistiť, čo vaša návšteva preferuje, aké má záujmy, záľuby a podľa toho si zvoliť trasu a miesta, ktoré s ňou navštívite. Tiež to závisí od toho, či preferujete prechádzku pešo alebo autom. Dá sa ísť na Slavín, na Železnú studničku, do Sadu Janka Kráľa, do Vodárenského múzea pri Karloveskom ramene, prípadne loďou na Devín či do Gabčíkova. Prípadne viete využiť atraktívny mestský vláčik, v ktorom počas jazdy dostanete aj stručný výklad o pamiatkach v centre mesta, kadiaľ priamo úzkymi uličkami prechádza. 

Ak chcete ísť pešo a nasávať turistickú atmosféru, prípadne aj s deťmi či staršími návštevníkmi, ideálne je začať pri divadle a urobiť si malý okruh centrom Starého mesta.

Za pekného počasia je príjemné prejsť sa po Dunajskom nábreží od Starého mosta po Berlinku a odbočiť okolo Reduty k divadlu. Málokto vie, že ryžovanie zlata bolo v povodí Dunaja rozšíreným povolaním popri rybolove a lodnej doprave. Kedysi sa na to používala koža z krátkosrstých psov. Ešte aj dnes sa dajú nájsť v náplavách zlatonosného štrku a piesku sem-tam drobné zlatinky. V súčasnosti je ryžovanie zlata obľúbenou súčasťou tímbildingov, už sa však na tento proces používajú humánnejšie postupy.

Hotelový komplex Savoy-Carlton oproti divadlu bol už v roku 1913 považovaný za luxusný a nadčasový, mal vlastnú elektráreň a služby najvyššej úrovne. Ešte v roku 1905 tam vzniklo kino Mladosť, vtedy s názvom Elektro Bioskop, ktoré sa v 1913 presťahovalo na miesto, kde je dodnes. Názov Carlton je odvodený od krstných mien majiteľa hotela Carla Palugaya a jeho manželky Antónie (Tonky), čím spojením ich mien vznikol Carlton. 

Predtým stál na jeho mieste hotel National, v ktorom sa schádzali slobodomurári z Rakúska a tí si vraj veľmi dobre pamätali Bratislavu najmä pre jej povestné a mimoriadne chutné Bratislavské rožky. Táto maková a orechová delikatesa sa vtedy vyvážala do celého sveta aj do zámoria. Dlhú cestu loďami vydržali Bratislavské rožky čerstvé a chutné práve vďaka náplniam, ktoré udržiavali ich vlhkosť a čerstvosť. Ešte aj dnes si ich môžete kúpiť aj vo Viedni ako Presburger beigel alebo v Budapešti ako Požoň kiflik. 

Mestské divadlo a Ganymedes

O Slovenskom národnom divadle môžeme povedať ako zaujímavosť, že pôvodne na jeho mieste stálo od roku 1776 Mestské divadlo, v ktorom účinkovali najmä nemecké a maďarské súbory a od roku 1920 v ňom, už ako v Slovenskom národnom divadle začali hrávať repertoár v češtine. O rok neskôr však nastúpili do Činohry SND prví slovenskí herci.

Priestor pred divadlom skrášľuje Ganymedova fontána, ktorá stvárňuje mýtický príbeh krásneho zlatovlasého chlapca, ktorého boh Zeus uniesol pre jeho krásu na orlovi, ako to vidieť v hornej časti fontány. Bola to prvá fontána v Bratislave, ktorá neslúžila ako zdroj pitnej vody, ale mala čisto okrasnú funkciu. 

Hviezdoslavovo námestie

Od divadla môžeme pokračovať po Hviezdoslavovom námestí smerom k mostu SNP. Cestou nás očarí bronzová socha sediaceho Hviezdoslava v nadživotnej veľkosti, ktorej zhotovenie finančne podporili americkí Slováci. Zaujímavosťou je, že pri jej slávnostnom odhalení v roku 1937 hrali pred sochou (pôvodne stála bližšie k divadlu) inscenáciu Hviezdoslavovej drámy Herodes a Herodias, ktorú z námestia a priľahlých uličiek sledovalo až 15-tisíc divákov.

Ďalej za sochou sa na zemi nachádza veľká šachovnica 8x8 metrov, uprostred ktorej je na mosadznej platni text s pripomienkou bratislavského rodáka Wolfganga Kempelena. Bol to vynálezca prvého šachového automatu na svete s názvom Turek. V skutočnosti však bol vo vnútri automatu schovaný človek, ktorý pomocou magnetov robil ťahy figúrkami.

V zadnej časti Hviezdoslavovho námestia je impozantná socha Hansa Christiana Andersena s cylindrom v ruke a s postavičkami z jeho rozprávok. V roku 1841 navštívil tento svetoznámy dánsky rozprávkar Bratislavu a traduje sa, že vraj videl v Bratislave dievčatko, ktoré predávalo zápalky a to ho inšpirovalo napísať rozprávku Dievčatko so zápalkami.  

Na rozhraní Hviezdoslavovho a Rybného námestia sa pristavíme pri morovom stĺpe, ktorý je spomienkou na najväčšiu epidémiu moru v Bratislave z roku 1712. Po covidovej pandémii si návštevníci vedia oveľa lepšie predstaviť, aké to vtedy bolo, keď ostali mestské brány dva roky zatvorené a vyše osemsto domov bolo označených bielym krížom, čo znamenalo prítomnosť chorých. V meste tiež obmedzili pohyb, k lekárovi sa chodilo so zdravotným pasom. Na dezinfekciu sa používal octový kúpeľ a dym a karanténa trvala oproti tej našej covidovej až 40 dní. Pre mesto znamenala morová epidémia aj ekonomický kolaps, lebo sa uzavrela aj cesta medzi Bratislavou a Viedňou. 

Z konca Hviezdoslavovho námestia je dobrý výhľad na asymetrický lanový Most SNP výnimočný tým, že visí na jedinom pylóne s vyhliadkovou kaviarňou UFO vo výške 85 m. Na vyhliadku vedie v jednom ramene pylónu rýchlovýťah a za pekného počasia je dohľadnosť z UFA až sto kilometrov. Pri jeho výstavbe bola zbúraná časť Vydrice s neologickou synagógou, hneď vedľa Dómu svätého Martina. 

Na mieste bývalej synagógy stojí na Rybnom námestí od roku 1996 Pamätník obetiam holokaustu. Plastika Dávidovej hviezdy má na podstavci hebrejský nápis „zachor“ a slovenský „pamätaj“. Návštevníci sa často zvyknú pýtať, čo znamenajú kamienky, naukladané na sebe na podstavci pamätníka. Pre židov sú podobným symbolom spomínania ako pre nás sviečky. 

Korunovácie v Dóme svätého Martina

Z Panskej ulice môžeme po niekoľkých schodoch vyjsť k najväčšiemu gotickému kostolu v Bratislave, Dómu svätého Martina. Model uhorskej kráľovskej koruny na vrchole veže vyzerá zospodu menší, než v skutočnosti je – váži 150 kg a má výšku 164 cm. V Dóme bolo korunovaných 11 kráľov a 7 kráľovien, jednou z nich bola Mária Terézia.

Ak sa chcete s vašou návštevou trochu pobaviť, spýtajte sa, čo sa podľa nich ukrývalo v korune na vrchole. A po rôznych romantických tipoch im môžete prezradiť, že celkom obyčajný hromozvod. 

Zaujímavý bol aj korunovačný ceremoniál, ktorý mal presný scenár. Budúci kráľ prišiel v deň korunovácie oblečený v korunovačnom plášti s mečom a sprievodom do kostola na slávnostnú omšu. Po nej sa konal samotný akt korunovácie, kráľ dostal na hlavu korunu, do pravej ruky žezlo a do ľavej jablko. Po korunovácii sa nový panovník vydal so sprievodom cez Hlavné námestie do Františkánskeho kostola, kde pasoval mladých uhorských šľachticov za rytierov. Potom pokračoval cez Michalskú bránu pred mestské hradby a pred Kostolom milosrdných bratov zložil slávnostnú prísahu vernosti svojim poddaným. Nakoniec na dunajskom nábreží švihol vo vzduchu korunovačným mečom na štyri svetové strany na prejav toho, že je pripravený brániť Uhorsko pred nepriateľom zo všetkých strán. 

Lekáreň u Salvatora, Posmievačik a Vtáčia fontána

Krásnym architektonickým objektom, ktorí turisti oproti Dómu obdivujú je aj Lekáreň u Salvatora, novorenesančnú budovu na Panskej ulici z roku 1904. Lekáreň mala krásny mobiliár nábytku z 18. storočia a fungovala až do sprivatizovania v roku 1995. Po rekonštrukcii by sa mala lekáreň znova otvoriť. 

Návštevníci si na Panskej ulici zvyknú všimnúť vo fasáde domu č. 29 priehlbinu s nepatrnou soškou malého muža – Posmievačika. Podľa jednej legendy ľúbili dvaja mladíci to isté dievča. Ona sa rozhodla vydať za toho, ktorý jej rýchlejšie postaví dom. Víťaz urobil na svojom dome postavu Posmievačika, aby sa vyškieral svojmu porazenému súperovi. Žeby príbeh prvej bratislavskej zlatokopky? (úsmev)

Pri vyústení Panskej ulice do Ventúrskej sa nachádza Vtáčia fontána, z ktorej v minulosti vraj tieklo pivo, víno a kofola. Možné by to bolo, keďže má tri samostatné „poschodia“. Zo spodného v súčasnosti môžu piť vodu psy a mačky, stredná časť slúži na osvieženie ľudí a vrch fontány je napájadlom pre vtáky.

Ďalšou vyhľadávanou atrakciou na fotografovanie je bronzová socha Čumila na križovatke Laurinskej a Panskej. Podľa autora sochy Viktora Hulíka je Čumil so zrolovanou čiapkou s brmbolcom len bratislavský zvedavec. Niekedy si však návštevníci myslia, že je to vojak, lebo jeho čiapka pripomína vojenskú prilbu. Socha bola osadená v roku 1997 pri príležitosti zrekonštruovania a obnovenia pešej zóny na korze, počas Korzo párty.

Schöner Náci, Hlavné námestie

Na Sedlárskej ulici je ďalšia vyhľadávaná atrakcia – socha rodáka z Petržalky, Schöner Náciho, ktorého si starí Bratislavčania pamätajú ako chudobného človeka s paličkou, vo fraku a s cylindrom, ktorý vraj dostal od istej šľachtičnej. Schöner Náci patril ku koloritu uličiek a kaviarničiek Starého mesta. Postával na námestí, okoloidúcich zdravil v troch jazykoch a dámam vždy úctivo pobozkal ruku. Na mieste, kde stojí jeho socha v životnej veľkosti, bývala v minulosti cukráreň, z ktorej mu raz týždenne dávali krabicu koláčov. Zaujímavosťou je, že hrob má na Ondrejskom cintoríne hneď vedľa Júliusa Satinského. 

Od sochy Schöner Náciho sa pred nami otvára Hlavné námestie, ktoré od 13. storočia slúžilo ako trhovisko, miesto na jarmoky, náboženské a iné slávnosti, ale aj na popravy. V domoch naokolo bývali bohatí kupci a remeselníci. 

Dominantou Hlavného námestia je Rolandova fontána. Dal ju postaviť uhorský kráľ Maximilián II. ako svoju podobizeň, ale podľa legendy je na nej socha udatného rytiera Rolanda so zázračným mečom a rohom. Keď vraj zatrúbil na roh, nepriatelia upadli do spánku a mečom potom celé vojská pobil. 

Ďalšou "fotoatrakciou" Hlavného námestia je bronzová socha francúzskeho vojaka, ktorý sa elegantne opiera o lavičku. Má pripomínať prítomnosť Napoleonovej armády v Bratislave v 19. storočí. V roku 1806 bol po bitke pri Slavkove v Primaciálnom paláci uzavretý Prešporský mier, ktorý mal zabezpečiť mestu pokoj. Napoleonské vojská sa však vrátili o tri roky neskôr a ostreľovali ho z petržalskej strany delovými guľami. Dodnes ich môžeme vidieť na viacerých domoch. Zvláštnosťou sú napoleonské gule na Michalskej ulici, kam balisticky nemali ako doletieť. Povráva sa, že mestská rada vtedy odsúhlasila, že majitelia domov, ktorí ich mali počas vojen poškodené, nemusia platiť dane za nehnuteľnosť, a tak si viacerí obyvatelia zámerne vsádzali do fasád delové gule, ktoré sa vtedy dali ľahko nájsť.

Z Hlavného námestia sa presunieme k Starej radnici, ktorú tvoril komplex budov, najstaršia bola z 13. storočia. Súčasťou bola aj miestnosť pre mestskú stráž, zbrojnica, väznica a byt kata. Do polovice 16. storočia bol na dvore suchý mlyn s konským pohonom a v 15. storočí bola v radnici aj mincovňa.

Spor o vzácne gobelíny 

Cez dvor prejdeme na Primaciálne námestie s klasicistickou stavbou paláca, ktorý dal v roku 1778 postaviť arcibiskup Jozef Batthyány. V paláci je honosná Zrkadlová sieň, v ktorej sa konali okrem iných udalostí aj otváracie zasadania Uhorského snemu. Primaciálny palác má svoj zaujímavý príbeh šiestich vzácnych gobelínov, ktoré sa nachádzajú v reprezentačných priestoroch.

Keď mesto odkúpilo v roku 1903 budovu od ostrihomskej kapituly, počas rekonštrukcie objavili v stene za tapetami anglické tapisérie, ktoré zobrazovali starú antickú povesť o Héró a Leandrovi. Pravdepodobne ich kúpil ešte Batthyány a ukryl ich pred zničením v čase vojen. Objavené gobelíny vyrobila v Londýne anglická kráľovská manufaktúra a mali takú vysokú hodnotu, ako bola kúpna cena celého paláca, ktorú mesto ostrihomskej kapitule zaplatilo. Vznikol súdny spor a kapitula žiadala gobelíny. Odvolávala sa na zmluvu, podľa ktorej mesto kúpilo palác bez zariadenia, ale bratislavskí advokáti spor mestu vyhrali, lebo podľa zákona boli veci nájdené za tapetami už súčasťou architektúry a nie zariadenia. 

Od Primaciálneho paláca sa presunieme na Františkánske námestie, s barokovo-rokokovou stavbou Mirbachovho paláca, ktorá patrí medzi najkrajšie tohto slohu na Slovensku. Zvláštnosťou je, že palác nie je pomenovaný po staviteľovi ani prvom majiteľovi, ako to často býva zvykom, ale po poslednom vlastníkovi, barónovi Emilovi Mirbachovi. Vysoká historická a umelecká hodnota domu aj diel, ktoré ho zdobili, viedla baróna k napísaniu testamentu, v ktorom odkázal palác mestu, aby slúžil verejnosti ako múzeum výtvarného umenia. V súčasnosti je sídlom Galérie mesta Bratislavy a okrem stálych expozícií ponúka aktuálne výstavy slovenského a svetového výtvarného umenia.

Káva a koláčik

Ak vás pochytí hlad alebo únava, na Františkánskom alebo Hlavnom námestí, prípadne na Korze, nájdete dostatok kaviarničiek a reštaurácií. Krátku prehliadku centra môžete potom dokončiť prechádzkou hore po Sedlárskej až k Michalskej bráne – jedinej, ktorá sa zachovala zo štyroch vstupných brán do mesta. V Michalskej veži, dominante Starého mesta, môžete navštíviť Múzeum zbraní a z ochodze na najvyššom poschodí sa vám naskytne panoramatický výhľad na centrum aj na hradný vrch s Bratislavským hradom.

Pod Michalskou vežou je pre turistov zaujímavý nultý kilometer. Miesto, od ktorého sa počíta vzdialenosť z Bratislavy do vybraných 29 hlavných miest v Európe.

Na ľavej strane za Michalskou bránou si môžete všimnúť dom s číslom 15, ktorého šírka 1,30 metra mu vyslúžila označenie najužšieho domu nielen v Bratislave, ale vraj aj v celej Európe.

Na pravej strane je známa Lekáreň u Červeného raka, ktorá tu stála od 16. storočia a tvorilo ju päť miestností. V tejto vychýrenej lekárni si objednávala medicínu aj Mária Terézia. V lekárni sa našlo až tritisíc zväzkov starej farmaceutickej literatúry. Lekáreň slúžila obyvateľom až do roku 1953, potom sa z nej stalo múzeum. 

Aké sú vaše obľúbené miesta v Bratislave?

Mne, ale aj turistom, sa veľmi páči Modrý kostolík na Bezručovej ulici, hoci nie je priamo na obvyklej turistickej okružnej trase Starým mestom. Je to klenot secesného slohu. Osobne mám tiež rada výlet na Kamzík a zvyknem ho spojiť s večerou v reštaurácii Schoppa pod Kamzíkom, ktorá ponúka nielen dobré jedlo, ale personál obsluhuje v krojoch, čo dodáva tomu miestu špecifický ľudový ráz.