Strata bábätka je už navždy súčasťou životného príbehu

Strata dieťaťa je špecifická. Nepatrí medzi klasické ochorenia a uvažovať o prevencii, pokiaľ nejde o opakovaný potrat, tiež nie je práve zvykom. No určite je namieste hovoriť o dôležitosti poskytovania potrebnej pomoci tým, ktorí takouto stratou prechádzajú. 

Povedomie o strate v novorodeneckom období 

Vynára sa mi obraz maminy, ktorá prežila pôrod, držala svoje bábo v náručí, videla ako vyzerá, počula jeho plač, cítila jeho „bábätkovskú“ vôňu. Možno ho aj kočíkovala po parku a ukazovala susedkám, kojila, videla jeho prvý vedomý úsmev. A zrazu ho niet. 

Neviem si tú hrôzu z prázdnej postieľky a ticha v izbe ani v najhoršom sne predstaviť. A klamala by som, že viem, ako to bolí. Ako mama si môžem iba domýšľať, aké strašné to musí byť – prísť o dieťatko. Ale skutočnú bolesť z tejto straty nepoznám, a neviem, ako to zvládajú tí, ktorých sa smrť bábätka bytostne dotkla. Preto si ani netrúfam vstúpiť na posvätnú pôdu ich smútenia.

V súvislosti so stratou blízkeho sa často hovorí o piatich fázach smútenia (podľa Kubler-Rossovej), ktorými ľudia prechádzajú: popretie, hnev, vyjednávanie, depresia, prijatie reality.

Zuzana Straková z poradne Alexis hovorí, že každý človek je jedinečný a smúti po svojom. „Nie je to pravidlo, že všetci prechádzajú z jednej fázy do druhej a po tej piatej to v sebe uzavrú. Smútenie prebieha skôr vo vlnách, ktoré striedavo prichádzajú a odchádzajú a u niekoho môžu niektoré fázy úplne chýbať. Napríklad nie každý musí byť nahnevaný. A zase niekedy príde podnet, ako sú Vianoce, výročie straty a podobne, a človek sa ocitne znova akoby na začiatku,“ vysvetľuje Straková. Proces smútenia závisí napríklad aj od povahy človeka, životných okolností, veku, skúseností, podpory okolia. Inak vyzerá smútenie ženy a inak smúti muž. 

Ak sa po strate dieťatka prejavuje u ženy dlhší čas smútok pri pohľade na malé deti, trpí depresiami, nevie si odpustiť, má problémy so spánkom, zlými snami, so sexuálnym životom či prežíva konflikty vo vzťahoch, je dobré neostávať v tom sám, ale vyhľadať pomoc odborníkov. V poradni Alexis poskytujú ženám, prípadne obom rodičom, po strate dieťaťa diskrétnu pomoc, sprevádzanie počas ich najťažšieho obdobia. Individuálne psychologické poradenstvo je bezplatné, za dobrovoľný príspevok. Klientky si môžu zvoliť formu, ktorá im najviac vyhovuje. Ženy môžu raz mesačne navštevovať aj online podpornú skupinu za účasti psychologičky, kde navzájom zdieľajú svoje pocity a hľadajú piliere pre ďalšie fungovanie. 

Podľa poradne Alexis smútenie nemusí byť časovo ohraničené. „Doba smútenia aj celý proces je cesta, lebo strata je už navždy súčasťou života daného človeka. Nie je to o dosiahnutí nejakého konkrétneho cieľa, ide skôr o to, naučiť sa s touto stratou žiť ďalej a začleniť ju do svojho životného príbehu,“ dodáva Straková. 

Povedomie o strate v tehotenstve

Pri strate dieťaťa v tehotenstve sa mi v mysli vynára niekoľko obrazov.

Jeden sa týka žien, ktoré svoje počaté dieťa chceli, očakávali, ale ho z akéhokoľvek dôvodu potratili, alebo muselo byť ich tehotenstvo zo zdravotných, životohrozujúcich dôvodov predčasne ukončené. 

Na svoje dieťatko sa tešili. Vyberali meno, kúpili kočík, chystali izbu s postieľkou, predstavovali si, na koho sa asi bude podobať. Nechceli oň prísť. Avšak stalo sa. Niektorým ženám, žiaľ, aj viacnásobne. A sú aj matky, ktoré prišli o dieťa vo vysokom štádiu tehotenstva. Po tom, ako už mali za sebou mesiace rozhovorov s „bruškovým“ bábom, počuli biť jeho srdce, vedeli, kedy sa mu štikúta, videli na monitore, ako rastie. 

Jeden takýto manželský pár poznám. Keď som sa matky spýtala, čo bolo pre ňu najťažšie, povedala, že pocit osamelosti a vysvetlila: „Vieš, zo začiatku, keď sa to stalo, sme v tom boli spolu s manželom. Prvotný šok, bolesť, smútok… cez všetko sme išli spoločne a to mi veľmi pomáhalo. Ale potom prišlo obdobie, že on začal svoju bolesť prekonávať unikaním do práce a bral si viac zákaziek. A ja som s tým ostala zrazu sama. Viem, že ma miluje a že trpel rovnako ako ja, ale zároveň každý po svojom a potom už aj každý sám. A zatiaľ, čo ja som potrebovala mať pri sebe niekoho, s kým môžem o tom hovoriť, on potreboval byť sám.“ 

Svoje dieťa stratili pred viacerými rokmi. Keď mi pred pár dňami kamarátka rozprávala, ako dlho jej trvalo, než bola schopná vrátiť sa medzi ľudí a vidieť šťastné rodinky s bábätkami, spýtala som sa jej, či by sme mohli o ich strate pre Štandard urobiť rozhovor. Váhala, vraj sa mi ozve. Nakoniec len poslala správu, že nie je schopná tieto veci znova otvárať, oživovať spomienky, že je to pre ňu ťažké. Posvätná pôda, kam môže iba Boh.  

Povedomie o pomoci

Podľa informácií Národného centra zdravotníckych informácií bolo na Slovensku v minulom roku 11 526 potratov, čo bolo o 5,5 percenta viac ako v roku 2021. A takmer 62 percent žien podstúpilo umelé ukončenie tehotenstva do ôsmeho týždňa, pritom najviac potratov podstúpili ženy vo veku 25 až 29 rokov. 

Dá sa predpokladať, že časť z týchto „strát“, ktoré boli vykonané v zdravotníckom zariadení do ôsmeho týždňa tehotenstva u mladých zdravých žien pred tridsiatkou, bola chcená, želaná. Môžeme v takom prípade hovoriť o strate? Určite áno, no natíska sa mi otázka – čia je to strata? Kto tu smúti? A kto potrebuje pomoc?

Odpoveď nie je jednoduchá. A znova je to pre mňa posvätná pôda. Nedovolím si súdiť život inej ženy, ktorá sa rozhodla pre potrat. Nepoznám jej dôvody, okolnosti, psychický stav, neviem, ako vyrastala, kto formoval jej názory v dospievaní a čo všetko ju v živote ovplyvnilo. Možno verí, že podstúpila umelé prerušenie tehotenstva a raz v ňom bude môcť pokračovať. Raz, keď sa na to bude cítiť, keď bude mať lepšie podmienky, zázemie. Nesúdim ju. Žiadnu z takýchto žien. Len mi to je ľúto. 

Na zahraničnej TV stanici bol rozhovor s dvoma ženami a jedným mužom, ktorí všetci traja prežili potrat. Svoj vlastný potrat! Jedna zo žien mala šťastie, že boli v brušku dvojčatá a počas zákroku usmrtili „iba“ jej sestru. Ona prežila. Keď sa neskôr zistilo, že je v maternici ešte jedno dieťa, bolo už veľkým rizikom zákrok zopakovať. Mama sa jej zriekla hneď po narodení. 

Druhá z mladých žien prežila chemický potrat a od narodenia trpí mnohými zdravotnými problémami. No je to bojovníčka. Založila organizáciu, cez ktorú pomáha mnohým ženám v podobnej situácii a matkám, ktoré absolvovali potrat alebo ho zvažujú. 

Tretí z hostí bol mladý muž z Číny, ktorý prišiel počas „výškrabu“ o ruku, ale keďže sa zákrok nevydaril, narodil sa. Chlapčeka si adoptovali a vychovali veriaci manželia, ktorí už mali doma jedenásť adoptovaných detí. Bezruký chlapec vyštudoval vysokú školu, pracuje a miluje svoju veľkú rodinu.

Všetci traja „preživší“ z televíznej relácie boli inteligentní, krásni, mladí ľudia. V dospelosti vyhľadali svoje biologické matky. Nemali v sebe hnev ani horkosť, skôr zvedavosť. Chceli počuť ich príbeh. Prvá zo spomenutých preživších sa so svojou – v čase potratu sedemnásťročnou – matkou odvtedy pravidelne stretáva. Na posvätnú pôdu srdca vstúpil Boh. Dokázala jej odpustiť. 

Mesiac povedomia o strate dieťaťa je aj o tom, aby každá tehotná žena mala dostatok informácií a mohla sa slobodne, bez tlaku okolností, rozhodnúť. Aby mala povedomie o pomoci. Aby otázky typu: Ako to vysvetlím rodine? Kde budem bývať? Zvládnem to finančne? Čo poviem otcovi dieťaťa, ktorý ho nechce? Ako dokončím školu? – nikdy nemuseli byť dôvodom rozhodnutia pre potrat.

Poradňa Alexis pomôže s hľadaním riešení a odpovedí na vyššie spomenuté otázky. Poskytuje poradenstvo v rámci celého Slovenska – osobne, mailom, telefonicky aj cez videohovor. Ženám, ktoré stoja pred najťažším rozhodnutím v živote.