Frak a svetlá reflektorov vymieňa za zásteru v dielni. Jeho Kaiser korkform poznajú vo svete

Z dýchavičného rytmu nášho sveta technológií sa mi podarilo na pár hodín uniknúť do sveta poctivej remeselnej práce starých majstrov, do husliarskej dielne Tomáša Kaisera. Ako hudobník hrá na violu v orchestri Slovenskej filharmónie. Zo svetových a slovenských pódií sa potom pravidelne vracia do dielne ako majster husliar. Zo svetiel reflektorov sa prezlieka do zástery a venuje sa krásnemu umeleckému remeslu, ktoré si pred 23 rokmi zamiloval. Pozývame vás do husliarskej dielne a prečítať si o tajomstvách husliarstva v rozhovore s majstrom Tomášom Kaiserom.

Pochádzate zo zaujímavej umeleckej rodiny. Povedzte pár slov o vašom detstve a rodine, kým sa dostaneme k husliarstvu. 

Narodil som sa v Krupine a vyrastal v Dudinciach, kde žili moji rodičia. Otec bol lekárom v kúpeľoch a mama výtvarníčka, mala doma svoj ateliér. Bola reštaurátorka, podobne ako jej mama, Hilda Rodová, moja babička, ktorá žila v Bratislave a reštaurovala mnohé z obrazov na hrade Červený kameň. Odmalička som či už doma, alebo u starej mamy na prázdninách, trávil väčšinu času v ich ateliéroch a vôňa terpentínu bola vôňou môjho detstva. 

Mama, Eva Kaiserová Rodová, reštaurovala aj sakrálne umenie, drevorezby, sochy a venovala sa aj keramike. Takže sme mali doma keramickú pec a hrnčiarsky kruh a keď mama potrebovala robiť, vždy ma zamestnala buď nejakou prácou v ateliéri, alebo mi dala kus hliny a niečo som si vedľa nej modeloval. Bol som zvyknutý pracovať rukami. Neskôr som chodil aj na modelárstvo, vyrábal lietadlá a v dielni som trávil veľa času, prakticky som v nej vyrastal. 

Skončili ste štúdium na VŠMU, hru na viole. Nechceli ste pokračovať vo výtvarnom umení v šľapajach mamy a starej mamy? 

Áno, zvažoval som aj túto možnosť. Chodil som na hudobný nástroj na ZUŠ a rozhodoval som sa, či pokračovať v hudbe, alebo ísť študovať výtvarné umenie na Škole umeleckého priemyslu. Hudba nakoniec zvíťazila a vyštudoval som violu na VŠMU u docenta Jozefa Hoška.

Odvtedy pôsobíte v orchestri Slovenskej filharmónie až dodnes. Kedy ste k profesii profesionálneho hudobníka pridali husliarstvo? 

Ešte ako stredoškolák som potreboval opraviť niečo na mojom hudobnom nástroji a bol som u husliara Tomáša Plhala, ktorý mal dielňu v Petržalke. Vtedy som si prvýkrát pomyslel, že toto by som chcel robiť, že sa mi tá práca veľmi páči. Potom, počas štúdia na vysokej škole, ma to lákalo čoraz viac a našiel som v tomto smere spoločnú reč aj s pedagógom VŠMU Jánom Skladaným. 

Husliarskemu remeslu som sa začal reálne učiť v roku 2000, keď som nastúpil do učenia k majstrovi Tomášovi Plhalovi. A vnáral som sa do tajov husliarskeho umenia. Postupom času som začal sláčikové nástroje aj opravovať. Najskôr sebe, kamarátom, kolegom z filharmónie.

Učili ste sa súkromne u majstra Plhala, neexistujú na to školy?  

Existuje učňovská husliarska škola v Luboch u Chebu, dá sa študovať v Nemecku, Rakúsku, Taliansku, vo Francúzsku, Maďarsku a tiež v Poľsku, kde ako v jedinej krajine majú na husliarstvo dokonca v Poznani aj vysokú školu. 

Ale toto remeslo sa nedá naučiť z kníh. Je oveľa lepšie, keď sa žiak učí u majstra, kde zažíva skutočný život v dielni, dostáva sa k naozajstným prácam, ktoré sa tam robia, majster mu vie ukazovať priamo na nástrojoch, aký je tam problém, ako a čo robí, čím získava dobrú remeselnú prax, ktorú nikdy z teórie nenadobudne. 

Ja som k majstrovi Plhalovi dochádzal tri roky, každý deň po práci a piatky a soboty som tam trávil celé dni. Najskôr som mu len pozeral na ruky a potom mi dával robiť samotnému. Radil mi, ukazoval, viedol ma. Postupne mi odovzdával všetky svoje skúsenosti, a na záver trojročného učenia som musel postaviť nástroj. Nehovorí sa vyrábať husle, ale „stavať husle“ a to musí urobiť každý absolvent, inak sa nepovažuje za vyučeného.

Tak som pod jeho dohľadom postavil svoje prvé husle, stradivari model emperor 1715, nultý opus. Odvtedy sa venujem hlavne opravám – reštaurovaniu. Chce to podstatne viac času, ale rád by som sa v budúcnosti venoval aj stavbe nových nástrojov. 

Spomenuli ste majstrovské husle, aké iné druhy huslí existujú? 

Sú také, povedzme, tri základné kategórie. Továrenské husle, ktoré robia v obrovských sériách vo fabrike ako masovú produkciu. Je to kompromis medzi cenou a kvalitou, aby mohli byť dostupné každému, kto chce hrať na nástroji. Potom sú manufaktúrne husle, na ich výrobe sa podieľa niekoľko ľudí, ktorí sa špecializujú na konkrétny pracovný úkon, napríklad jeden vyrába hlavice, ďalší robí korpusy, tretí lakuje. Väčšinou sú takéto manufaktúry rodinné, v súčasnosti sú veľmi známe v Rumunsku a v Bulharsku, v minulosti boli aj v Nemecku, v Československu.

Tretí základný druh sú majstrovské husle, ktoré stavia od začiatku do konca jeden majster samostatne. Obyčajne práca trvá dva mesiace, denne osem hodín ručnej poctivej roboty. A keďže sú tieto husle najautentickejšie – to znamená, že sa stavajú podľa tradičných receptúr starých majstrov – sú aj najcennejšie a teda aj najdrahšie. Ich cena sa pohybuje od 5-tisíc eur a v západnej Európe bežne aj viac ako 15-tisíc eur.

Pristavme sa pri starých majstroch a ich receptúrach. 

Starí majstri hľadali optimálne tvary a proporcie nástrojov s prihliadnutím na najlepší zvuk a samozrejme ďalšie parametre huslí. Podľa toho vznikali rôzne školy, boli to zväčša generácie husliarskych rodín, ktoré mali svoje vlastné receptúry, a tie vylepšovali. 

Jedným z prvých známych husliarov bol Gasparo da Salo. Ďalším velikánom husliarstva zo začiatku 16. storočia bol Andrea Amati. Obaja talianski majstri sa zaslúžili o základnú formu, tvar, veľkosť, materiály a spôsob konštrukcie huslí, ako ich poznáme dnes. V cremonskej husliarskej škole sa u Amatiho vnuka, Nicolu Amatiho, vyučili aj takí husliarski velikáni ako Andrea Guarneri a Antonio Stradivari, ktorý pôsobil na prelome 17. a 18. storočia. 

Čo sa týka receptúr, bolo ich nespočetne veľa. Napríklad Amati staval plnšie klenby (prehnutie prednej a zadnej dosky), Stradivari a Guarneri robili neskôr klenby nižšie. U nás sa pod vplyvom Nemecka pestovala komorná hudba, ktorá požadovala, aby nástroj mal farebný mäkší flautový zvuk, preto napríklad Jakob Steiner, najvýznamnejší predstaviteľ nemeckej husliarskej školy, robil vyššie klenuté klenby. A zase v Taliansku, kde sa stavali nástroje pre veľké chrámové priestory, nespĺňali vyššie klenby na sláčikových nástrojoch zvukové požiadavky a očakávania, preto Stradivari klenby znížil, čím dosiahol silnejší zvuk. 

Ďalším špecifikom napríklad Stradivariho receptúr bolo, že staval husle na forme, ktorá vypĺňala vnútornú časť nástroja a tak sa nástroj postupne staval. Hovorí sa tomu, že staval husle na vnútornú formu a iní majstri stavali husle na vonkajšiu formu, alebo sa dá stavať aj voľne z ruky, podľa vonkajších obrysov. 

Každý majster robil aj svoje tvary ozvučných otvorov (takzvané F-otvory na prednej doske), a upravoval ich podľa svojich vlastných parametrov. V renesancii sa robili ozvučné otvory napríklad aj tvaru plamienkov, Stradivari mal svoj model F-otvorov, ktorý mal presne danú veľkosť, tvar a ich vzájomné postavenie. 

Nesmierne dôležitý je pri stavbe huslí aj lak a každý majster si v minulosti vytváral vlastné recepty na grunt (základný náter dreva), ktorý musel zabezpečiť, aby zaplnil póry a úplne sa nevsiakol, čo by mohlo deštruovať zvuk nástroja.

Rôzne receptúry boli aj na farbu dreva. Majstri nechávali po ukončení bielej práce (prvá fáza stavby nástroja, keď je drevo ešte biele) niekoľko mesiacov husle na slnku aby farba zoxidovala, niektorí majstri ich prifarbovali prírodnými farbami, propolisom, šafránom, používali rôzne farbivá. Mali by sme sa ešte aj dnes čo naučiť od renesančných talianskych umelcov o umení výroby farieb a lakov. 

Dosiaľ sme nespomenuli samotné drevo, ktoré má asi najpodstatnejší vplyv na zvuk huslí. 

Už v stredoveku skúšali husliari používať rôzne druhy dreva a postupne sa empiricky ustálilo, že sa vrchná doska vyrába zo smreku, je to mäkké, akusticky vhodné drevo, ktoré vynikajúco vedie zvuk, dokonca rýchlejšie než vzduch, na spodnú dosku sa používa javor, rovnako na luby (bočné dosky) a hlavicu.  

Na kvalitu dreva veľmi vplývajú aj klimatické podmienky, kde strom rástol, či mal dobré podložie, aké boli zimy a letá – pri tuhej zime je letokruh hrubší, letný prírastok dreva býva farebne svetlejší, na zvuk má vplyv aj tvrdosť a hustota dreva, rezonančné vlastnosti, lebo nie každý smrek má dobré akustické vlastnosti.

Stradivari údajne kupoval smrekové drevo z údolia Val di Fiemme. Nemali vtedy nákladné autá a keď vyťali stromy, drevo splavovali po rieke, čiže bolo dlhšie vo vode a kým sa dostalo do dielne, prešlo rôznymi poveternostnými podmienkami, v zime mohlo aj zamrznúť a koluje veľa teórií, prečo sú tie stradivárky také dobré, čo všetko má na drevo vplyv. 

Je úchvatné, že celý rast stromu, všetko, čo prežil počas svojho 120-ročného života, sa do huslí pretaví a zhmotní v jedinom tóne, ktorý z dreva vyjde a pôsobí na človeka. 

Ako si drevo vyberáte?

Niekto pri výbere dreva meria hustotu, iný rýchlosť šírenia zvuku v materiáli, ako napríklad výrobcovia sláčikov a dá sa k tomu takto exaktne pristupovať, meraním. Ale husliarstvo sa nie náhodou nazýva umelecké remeslo, lebo dáva priestor pre individuálny umelecký rozmer – výber na základe empírie a tam má svoje miesto aj pocit, potreba vlastného vyjadrenia, názoru, podľa čoho potom poznať rukopis majstra. Ak je niekto odborník, stačí sa mu pozrieť na nástroj, a vie, kto ho staval práve podľa rukopisu.  

Hovorili sme o receptúrach starých majstrov, ale viem o vás, že aj vy máte určitú vlastnú receptúru, na ktorú máte dokonca ochrannú známku a predáva sa po celom svete.

Keď som s husliarstvom v roku 2000 začínal, bolo pre nás pomerne nedostupné profesionálne husliarske náradie a zo zahraničia ho kupovať bolo veľmi drahé. Tak som si niektoré veci musel vymyslieť a vyrobiť sám. 

Jednou základnou „pomôckou” pri práci bola husliarska podložka, na ktorej sa nástroje opravujú. 

Kedže husle majú klenbu a krk s hlavicou je napasovaný v uhle, spôsobuje to, že nástroj sa na pracovnom stole pohybuje, ťažšie sa na ňom pracuje a hrozí poškodenie. 

Ja som si preto vymyslel štyri centimetre vysokú podložku z korku v tvare huslí, do ktorej som vyhĺbil negatívnu klenbu, čo mi umožnilo husle bezpečne usadiť na pracovný stôl, bez rizika poškodenia alebo nestability. 

Husliari, ktorí to u mňa videli, ma prosili, aby som im také podložky vyrobil. Po čase som musel pre veľký dopyt zamestnať brigádnikov na výrobu tejto mojej korkovej pracovnej podložky. A získal som na to slovenský úžitkový vzor, ale aj európsky registrovaný dizajn v Madride. Odvtedy sa tento môj výrobok s ochrannou známkou predáva pod názvom Kaiser korkform po celej Európe, najnovšie je záujem aj v USA a Ázii. Podložky Kaiser korkform som postupne začal vyrábať aj pre violu a violončelo v rôznych vyhotoveniach. Veľký úspech mal na medzinárodnom husliarskom veľtrhu Mondomusica v talianskej Cremone tento rok najnovší variant pre violončelo „doubledecker“, pracovná podložka použiteľná z oboch strán – z jednej strany sa do nej dá vložiť nástroj so strunami a kobylkou a husliar môže nerušene a bezpečne pracovať na spodnej doske, luboch alebo zadnej strane hlavice.

Vráťme sa ešte k husliarskym školám a začiatkom výroby. Kedy sa vlastne prvé husle v podobe, ako sú známe dnes, objavili? Spomeňme aj niektoré slávne husliarske školy. 

V minulosti v 16. a 17. storočí vznikali v Taliansku husliarske centrá, takzvané husliarske školy – ako cremonská, milánska, brescia či rímska. Nástroje od majstrov z týchto oblastí patria dodnes k najcennejším. Postupne sa pridali ďalšie centrá ako francúzska husliarska škola, nemecká, rakúska, česká, poľská a vynikajúca je dnes aj americká husliarska škola. Na našom území mala historicky najväčší vplyv nemecká husliarska škola, neskôr, po vzniku Československa, prevažovala česká husliarska skola. V Bratislave pôsobili husliarske rodiny Thirovcov, Hambergerovcov, Leebovcov, Carl Ertl, rodina Klierovcov a ďalšie. Treba spomenúť aj husliarov ako boli Antonín Gala, Oswald Willmann, Karol Nosál a tiež majster Tomáš Plhal, ktorý sa vyučil v Schönbachu, po česky Luby u Chebu, a toto mesto má tiež svoju zaujímavú husliarsku históriu. 

Priblížte ju čitateľom.

Mesto Luby u Chebu je pri nemeckých hraniciach a spolu s českým mestom Kraslice tvorilo v minulosti s nemeckými mestami Markneukirchen a Klingenthal a obcami Erlbach a Schöneck takzvaný Fojtský hudobný roh (Vogtländischer Musikwinkel). Hovorí sa mu novším názvom aj Musicon Valley, kde bolo až do 2. svetovej vojny centrum výroby hudobných nástrojov s dlhoročnou tradíciou. Už v roku 1677 tu dvanásť husliarskych majstrov založilo cech, odvtedy sa datuje vznik Musicon Valley. Vyrábali sa tam husle, sláky, struny a rozvíjala aj výroba citár a gitár. Koncom 18. storočia sa výroba rozrástla o drevené dychové nástroje a v 19. storočí začali vyrábať aj harmoniky. Na prelome 20. storočia pochádzala z Musicon Valley takmer polovica svetovej produkcie hudobných nástrojov. Dodnes poznajú husliari aj mesto Luby u Chebu pod nemeckým názvom Schönbach pre jeho niekdajšiu husliarsku slávu. 

Koľko husliarov je na Slovensku? 

Neviem to presne, ale nie je nás veľa. Husliari, ak sa svojím remeslom majú uživiť, sú závislí od klasických hudobníkov, aby k nim nosili hudobné nástroje na servis. Ale pretože štátne umelecké inštitúcie u nás sú dlhodobo podfinancované, napríklad aj v porovnaní s krajinami V4, majú naši hudobníci veľmi nízke platy, tak často nemajú na pravidelný servis, ako je potrebné, preto mnohí husliari odchádzajú do zahraničia. 

Vy ste neodišli.

Mám tu rodinu, manželku hudobníčku, dvoch synov a prácu – stále pôsobím ako hudobník v Slovenskej filharmónii a mám tú prácu rád. A čo sa týka husliarskeho remesla, robím servis pre Slovenskú filharmóniu, SND, pre Slovenský rozhlas, pre Košickú filharmóniu a mám dosť klientov aj zo zahraničia. 

Bude z vašich synov ďalšia generácia husliarov v rodine Kaiser?

To mi je trochu ľúto, že ani jeden z nich k tomu neinklinuje. Na hudobnom nástroji hrajú obaja, jeden na čelo a gitaru, druhý na husle a klavír. Ale profesijne idú obaja smerom k IT zameraniu. Starší študuje umelú inteligenciu v Prahe, mladší sa chystá po maturite na štúdium do Viedne. Možno budem mať šťastie na vnuka alebo vnučku (úsmev). Ale ktovie, ja som s tým tiež začínal až v dospelosti.