Ešte koncom septembra bol v Berlíne kazašský prezident Kasym-Žomart Tokajev. Po stretnutí s nemeckým kancelárom Scholzom vyhlásil prekvapivé slová: „Kazachstan jasne prehlasuje, že bude dodržiavať sankčný režim EÚ. Máme kontakty s príslušnými organizáciami a nemecká strana nemusí mať žiadne obavy ohľadne akýchkoľvek akcií smerujúcich k obchádzaniu sankčného režimu.“ A dodal: „Kazachstan nedá Moskve príležitosť sankcie obísť.“
Niektoré média z týchto slov Tokajeva vytvorili záver, že Kazachstan sa definitívne lúči s Ruskom a pripojí sa ku západnému bloku.
No hneď na druhý deň Tokajev zdôraznil, že sankcie proti Rusku považuje za kontraproduktívne. Kazachstan a Rusko podľa neho spája dlhoročná tradícia spolupráce v rôznych oblastiach a humanitárne väzby. Povedal že: „Kazachstan nie je protiruský, sme pevne odhodlaní plne spolupracovať s Ruskom, s ktorým nás spája najdlhšia hranica na svete." To je v určitom rozpore s jeho predchádzajúcimi slovami.
V Moskve nerobili z prvého vyjadrenia Tokajeva drámu (ako to bolo v iných podobných prípadoch), a pokojne podporili výrok z druhého dňa. Ruské ministerstvo zahraničných vecí vyslovilo nádej, že postoj hlavy Kazachstanu k sankciám neovplyvní vzťahy medzi oboma štátmi a poznamenalo, že Moskva nezasahuje do vzťahov Astany s tretími krajinami, ale vychádza zo skutočnosti, že Rusko a Kazachstan sú partnermi a spojencami.
„Očakávame, že budeme pokračovať v efektívnej spolupráci s našimi kazašskými partnermi, aby sme predišli negatívnym vonkajším vplyvom na naše dobré susedské vzťahy vrátane obchodnej a hospodárskej spolupráce, ktorá je veľmi rozsiahla a prináša veľké výhody obom krajinám a plne vyhovuje záujmom svojich národov,“ uviedlo ministerstvo.
Celý tento vývoj bol spečatený pred pár dňami, keď prezident Putin navštívil Kazachstan, stretol sa s Tokajevom a oslávili spoločne desiate výročie zmluvy o dobrých susedských vzťahoch.
Diplomacia a realita
Ako to často býva, uhladené diplomatické formulácie skrývajú úplne iné významy.
Tokajev v Nemecku musel podporiť protiruské sankcie a zdôrazniť neprijateľnosť ich obchádzania práve preto, že jeho krajina patrí medzi lídrov v tzv. „paralelnom importe“, alebo, jednoduchšie povedané, nelegálnej dodávke sankcionovaného tovaru do Ruska. To znamená, že Kazachstan nakupuje na svetových trhoch produkty, ktoré potrebuje nie pre seba, ale pre Rusko, a potom ich ticho po kúskoch prepravuje cez hranicu.
Experti poukazujú na to, že štatistiky vzájomného obchodu demonštrujú neuveriteľný rast položiek, ktoré samotný Kazachstan nevyrába. Je to pre túto krajinu obrovská výhoda. Presne na to poukázalo vo svojom vyhlásení ruské ministerstvo zahraničných vecí, ktoré otvorene naznačilo, že zastavenie takejto praxe nie je vôbec v záujme Kazachstanu.
Na druhej strane je pre Tokajeva dôležité udržiavať vzťahy so Západom. Kazašská elita je tesne spojená so štátmi EÚ a USA. Odhalenie paralelných importov za istých okolností ohrozuje ich majetok na Západe. Keby bolo treba, aj na Kazachstan môžu byť uvalené sankcie.
Okrem toho Rusko nie je úplne bezpečný a spoľahlivý sused. V Kazachstane sa obávajú, že na jeho území sa môže zopakovať scenár z Krymu a Donbasu. V krajine je veľa obyvateľov ruského pôvodu, na ktorých záujmy Moskva z času na čas spomína a skúša ich zastupovať. Ak kazašské úrady zablokujú pre Rusko dôležité dodávky a prehĺbia balík sankcií, Moskva má nástroje k nátlaku.
Kazašská spoločnosť nie je stabilná – najmä pre etnické rozpory, ktoré sú zvonku ťažko rozlíšiteľné a pre cudzincov zle pochopiteľné. Experti si myslia, že práve dôsledkom toho v roku 2022 vypukli dramatické udalosti, ktoré potom dostali názov „krvavý január“.
Vtedy bol Tokajev nútený povolať sily ODKB (čítaj Rusov), aby sa vyrovnali s nepokojmi. Ruské obyvateľstvo tam však vždy bolo integrujúcim faktorom. Ak sa to niekedy zmení, vyhliadky môžu byť pochmúrne. Teraz musí byť kazašský prezident veľmi prezieravý a manévrovať v úzkom koridore príležitostí, aby nič nepokazil ani na Severe, ani na Západe. Preto vydáva také rozporuplné tvrdenia a keď je pritlačený k múru, povie, čo treba. Pomáhajú mu tak trochu aj západné médiá, správa o tom, že sa pridáva k sankciám voči Rusku mala väčšiu pozornosť ako návšteva Putina v Astane pred pár dňami.
S najväčšou pravdepodobnosťou však kazašská vláda bude musieť okrem vyhlásení urobiť aj nejaké konkrétne kroky, aby upokojila západných partnerov a aspoň do určitej miery splnila sľuby, ktoré dal Tokajev v Nemecku. Otázkou je, aké citlivé to bude pre Rusko. Celkom iste to nezastaví „paralelný import“ – to by v Kremli vyvolalo ostrejšiu reakciu, a napokon mohlo spustiť scenár Donbas 2.0.
V zugzwangu
Treba si však uvedomiť, že Rusko má pre vojnu na Ukrajine obmedzené možnosti. Najmä ak nedávno došlo k eskalácii konfliktu v Karabachu a zjavnej kríze vzťahov s Arménskom. Tam je situácia v niečom iná, ale v niečom je aj podobná tej kazašskej.
Arménsko nedostalo pomoc od Ruska v konflikte s Azerbajdžanom. Ľahostajnosť Kremľa k osudu pravoslávneho ľudu, ktorý bol po stáročia verným spojencom Ruska, možno vysvetliť minimálne dvoma spôsobmi.
Po prvé, Azerbajdžan je oveľa významnejším obchodným partnerom Ruska ako Arménsko. Okrem toho ho podporuje Turecko, s ktorým sú teraz vzťahy pre Rusov mimoriadne dôležité. Ako si viacerí všimli, Azerbajdžanci začali s rozhodnými akciami v Náhornom Karabachu krátko po osobnom stretnutí Vladimíra Putina a tureckého prezidenta Recepa Erdogana.
Po druhé, arménskeho vodcu Nikolu Pašinjana, ktorý sa dostal k moci dôsledkom „zamatovej“ revolúcie, považujú v Kremli za nespoľahlivého spojenca. Autoritárski vládcovia, ako Alijev alebo Erdogan, sú Putinovi oveľa bližší a jasnejší. Existuje názor, že ruské odmietnutie pomoci Arménom je vraj formou pomsty za to, že si zvolili „nesprávne“ vedenie.
Pravdepodobnejšie je však to, že Rusko nielen nechce, ale naozaj si už nemôže dovoliť zapojenie do ďalšieho konfliktu. Nie je náhoda, že na pozadí udalostí v Karabachu a možnej zmeny politiky Kazachstanu sa v ruských médiách objavili skôr hysterické publikácie o zákerných plánoch Západu otvoriť nové fronty proti ich štátu. Je viditeľné, že je to bolestivá téma.
Čo sa týka Pašinjana, jeho situácia trochu pripomína Tokajevovu: chce a musí nájsť spojencov pre Arménsko na Západe, aby sa z neho nestala turecká korisť. Zároveň sa bojí úplnej straty väzieb s Ruskom, ktoré je pre jeho krajinu najväčší obchodný partner. A ešte Arménsko, podobne ako aj Kazachstan (aj keď nie v takom rozsahu), s výhodou pre seba uskutočňuje ten istý „paralelný import“.
Pašinjan sa teraz ocitol pod obrovským verejným tlakom. Spoluobčania, nespokojní zo straty Karabachu, protestujú a žiadajú jeho rezignáciu. Ak sa to uskutoční (čo nie je nemožné), nie je fakt, že si Arméni zvolia proruské vedenie.
Koniec arménsko-azerbajdžanského konfliktu je v nedohľadne. Ďalším kameňom úrazu sa môže stať Nachčivanská autonómna oblasť – azerbajdžanská enkláva na území Arménska. Na vlne úspechu Azerbajdžanci žiadajú vytvorenie koridoru, ktorý by ich spojil s týmto regiónom. Arméni sa môžu pokúsiť revanšovať za Karabach a integrovať Nachičevan, považujúc ho za svoje historické územie. Rusko si opäť bude musieť vyberať medzi dvoma dôležitými susedmi.
Aj tu Kremeľ upadol do zugzwangu – každý jeho krok môže situáciu iba zhoršiť. Zostáva objasniť jednu vec: je táto nezávideniahodná situácia produktom celosvetového sprisahania rusofóbov, alebo sa vyvinula v dôsledku dlhého reťazca zahraničnopolitických chýb ruského vedenia...
Zase o voľbách
Rusko bude v blízkej dobe ovplyvňovať ešte jeden faktor. V marci budúceho roka sa tam majú konať prezidentské voľby. Očakáva sa, že Putin čoskoro oznámi svoju kandidatúru na nové funkčné obdobie a nemôže si dovoliť žiadnu stratu popularity a podpory. Vyššie popísané udalosti sú schopné pokaziť jeho obraz pred voličmi. Rovnako sa očakáva, že dovtedy nedôjde ani ku ďalšej mobilizácii. Cieľom bude skôr situáciu upokojiť a prezentovať víťazstvá.
Až doteraz riadni Rusi ani nepocítili účinok západných sankcií – stále majú prístup ku všetkému, čo mali pred ich zavedením. Za to by mali poďakovať Kazachstanu, Arménsku a niekoľkým ďalším krajinám, ktoré sa ochotne zapojili k ziskovému „paralelnému importu“. Ak sa Západu podarí tieto kanály zablokovať, nálada Rusov sa môže zmeniť.
To by bolo pre Kremeľ v mnohých ohľadoch neprijateľné. Bez podpory obyvateľstva bude veľmi ťažké bojovať na Ukrajine. Výsledky volieb sa môžu stať nie také presvedčivé. Ruské vedenie má preto veľmi málo času, aby dalo do poriadku vzťahy so svojimi spojencami a susedmi alebo... vyhralo vojnu.
Počul som však aj inú domnienku: Kremeľ údajne plánuje rozhodujúce úspechy na fronte neskôr, po voľbách v Rusku a pred voľbami v Amerike. To by vraj zlepšilo šance Donalda Trumpa, aby porazil svojho rivala, bezvýhradne podporujúceho Ukrajinu. V tomto prípade by Trump pomohol Putinovi dosiahnuť jeho ciele v tejto krajine. Trumpovskú politiku už začal robiť predseda dolnej komory Kongresu Johnson, ktorý odmieta schváliť takú podporu Ukrajine, ako to navrhuje prezident Biden. Zo 60 miliárd by malo byť asi 16 miliárd dolárov. O tom, ako funguje Západ, svedčí aj to, že v reakcii na to tento týždeň nemecká ministerka zahraničných vecí vyhlásila, že Nemecko svoju pomoc Ukrajine, naopak, zdvojnásobí. A to je Berlín v recesii.
V rámci tohto mierne konšpiratívneho konceptu je všetko, čo sa teraz vo svete deje, len súčasťou predvolebnej kampane v USA. Znie to šialene, ale niečo mi bráni vyhlásiť, že by to bolo nemožné. Žijeme v zmanipulovanej (ak nie priamo v simulovanej) realite a musíme byť pripravení na akékoľvek nepríjemné odhalenia.
