Kult menom trans. A prečo má toľko obetí medzi bielymi dievčatami

Štúdia desiatich štátov USA a deviatich amerických miest z roku 2017 uvádza, že 1,8 percenta študentov stredných škôl sa označuje za transgenderov a ďalších 1,6 percenta si nie je istých, či nepatria tiež k tejto identite.

Treba však zdôrazniť, že dlhodobejšie sa k transgenderovej identite v prieskumoch hlásilo výrazne viac ľudí, ako je výskyt genderovej dysfórie podľa medicínskych príručiek. Podľa sumarizačnej štúdie z roku 2017 sa k transgenderovej identite hlási od 0,5 percenta až po 1,3 percenta populácie USA. I tak je však nárast medzi najmladšími Američanmi markantný. 

Výskum Lisy Littmanovej

Tento fenomén si v roku 2016 na sociálnej sieti všimla aj výskumníčka v oblasti verejného a reprodukčného zdravia pôsobiaca na Brown University. Viacerí mladiství z jej malého mestečka v štáte Rhode Island ohlásili, že sú transgender. Išlo pritom zväčša o dievčatá a všetci boli z jednej kamarátskej partie. 

To, čo začalo ako počudovanie, prerástlo do výskumného impulzu. Littmanová sa začala problematike akademicky venovať a oslovila rodičov mladistvých, ktorí sa zväčša bez dovtedajšej prítomnosti znakov genderovej dysfórie „zrazu“ označili za transgenderov. Podarilo sa jej zhromaždiť 256 podrobných výpovedí rodičov, ktoré následne spracovala.

Jej štúdia o tomto fenoméne, ktorý sama pracovne nazvala genderová dysfória s náhlym začiatkom (rapid onset gender dysphoria), vyšla v roku 2018 vo vedeckom časopise PLOS One a stala sa zrejme najdiskutovanejším vedeckým textom o transgenderovej problematike v ostatných rokoch.

Zistila, že podľa jej výskumnej vzorky sa tento fenomén týka vo výraznej miere dievčat v pubertálnom veku. Až v takmer 83 percentách prípadov išlo o dievčatá s priemerným vekom 15 rokov v čase ohlásenia svojej transgenderovej sebaidentifikácie. Podľa ich rodičov 41 percent z nich predtým prejavilo neheterosexuálnu orientáciu a 62,5 percent z nich malo predtým diagnostikovanú aspoň jednu duševnú alebo neurovývojovú poruchu.

Čo bolo však najšpecifickejšie, bol vplyv kamarátskych partií, teda to, čo Littmanovú primälo zaoberať sa touto problematikou. Zistila, že takmer 70 percent skúmaných patrilo do partie, v ktorých aspoň jeden ďalší člen sa prihlásil k transgenderovej identite. Pri 37 percentách takýchto partií sa za transgenderov označila dokonca väčšina ich príslušníkov. Vo väčšine prípadov bol náhly začiatok genderovej dysfórie tiež sprevádzaný nárastom používania internetu či sociálnych sietí. 

Práve poznatok, že pri transgenderovej identite mladistvých môžu hrať významnú rolu aj sociokultúrne vplyvy, čo je jedna z hypotéz Littmanovej štúdie, priamo naráža na jednu z premís transgenderovej ideológie, a síce, že genderová identita je vrodená a nezmeniteľná. Aj preto sa táto štúdia, ale aj samotná Littmanová stali predmetom kontroverzie a verbálnych útokov zo strany transgenderových aktivistov, ktorí ju obviňovali z tzv. transfóbie.

Aby sme si uvedomili, čo to znamená v dnešnej dobe v Amerike, tak Littmanová následkom toho stratila konzultačný úväzok pri Ministerstve zdravotníctva štátu Rhode Island, jej univerzita na svojej stránke informáciu o jej výskume nahradila ospravedlnením dekana a jej štúdia bola podrobená postpublikačnému recenznému konaniu. Výstupom tohto konania bola korekcia publikovaná v marci 2019, ktorá však nezmenila pôvodné výsledky jej štúdie. 

Abigail Shrierová a jej kniha

V roku 2017 prijala Kalifornia zákon, podľa ktorého možno zdravotníckych pracovníkov potrestať odňatím slobody, ak úmyselne a vedome odmietnu použiť na označenie dospelého pacienta ním preferované meno alebo zámená. Obyvateľka Kalifornie a komentátorka píšuca pre Wall Street Journal Abigail Shrierová v reakcii napísala komentár, v ktorom argumentovala, že tento zákon je v rozpore s prvým dodatkom americkej ústavy.

Po publikovaní tohto textu sa jej ozvala čitateľka s ponukou témy na spracovanie – príbeh jej dcéry, ktorá sa ako pubertiačka vyhlásila za transmuža, hoci nikdy predtým nevykazovala žiadne znaky genderovej dysfórie. Podľa jej matky túto svoju novú identitu objavila s pomocou internetu a silnej skupiny - naučme sa ďalšie nové slovo - transinfluencerov na sociálnych sieťach. 

Shrierovú téma zaujala, začala o nej písať články a minulý rok svoje zistenia publikovala v knihe s názvom Nezvratné poškodenie: Tínedžerky a transgenderová mánia. Jej kniha stojí na mnohých rozhovoroch s rodičmi, pubertiačkami, ktoré túžia po „zmene pohlavia“, i tými, ktoré podstúpenú tranzíciu oľutovali. Rozprávala sa tiež s transgenderovými ľuďmi, ktorí pôsobia ako influenceri na sociálnych sieťach, ale aj s odborníkmi: psychológmi, terapeutmi a lekármi s rôznymi pohľadmi. 

Obsahovo sa zameriava na rovnaký fenomén ako Littmanová, avšak vzhľadom na žáner a to, že Shrierová je novinárka a nie vedkyňa, je jej zámer širší a zamýšľanie sa nad príčinami otvorenejšie. 

Jej kniha sa stala bestsellerom a týždenník Economist ju označil za jednu z kníh roka 2020. A to aj napriek tomu, že najväčší kníhpredajca sveta Amazon stiahol reklamu na túto knihu bez relevantných dôvodov, zrejme kvôli tlaku transgenderových aktivistov. 

Príčiny 

Shrierová získala zo svojich rozhovorov s rodičmi tínedžeriek s náhlou genderovou dysfóriou veľmi podobné poznatky ako Littmanová. Veľmi často ide o dievčatá, ktoré majú iné psychické problémy, problémy v rodine či v kolektíve alebo len trpia neistotami bežnými pre dievčatá v puberte. 

Ako píšu poprední výskumníci v oblastiach sexuálnej orientácie a genderovej identity Ray Blanchard a J. Michael Bailey, pri fenoméne genderovej dysfórie s náhlym začiatkom „nejde o odhalenie genderovej dysfórie, ktorá bola stále prítomná, ale skôr ide o osvojenie si falošnej viery, že vlastné problémy boli zapríčenené touto dysfóriou, ktorá bola doteraz skrytá“. 

Pre nadobudnutie tejto falošnej predstavy sú aj podľa Shrierovej kľúčové vplyvy rovesníkov v kamarátskej partii a internetových transinfluenceroch, ktorí na sociálnych sieťach okrem propagácie vlastnej identity a procesu tranzície šíria aj rady pre dysforické pubertiačky o tom, ako oklamať rodičov a lekárov za účelom čo najrýchlejšieho prístupu k dávkam testosterónu. 

Tento hormón je v tomto prostredí často oslavovaný ako všeliek na všetky problémy. Okrem testosterónu je na začiatok odporúčané aj nosenie prsného binderu, ktorý má stiahnuť prsia tak, aby boli menej viditeľné, čo však so sebou takmer vždy prináša aj negatívne zdravotné dopady. Rodičia, ktorí vyslovujú pochybnosti o náhlej novej identite svojich dcér, sú označovaní ako toxickí. Nehovoriac o tom, že tínedžer, ktorý v takejto komunite na sociálnych sieťach ohlási, že je trans, získa okamžite veľa nových „priateľov“, ktorí ho v jeho rozhodnutí ďalej utvrdzujú. Je takmer isté, že zvýšenie aktivity na internete spomínané v Littmanovej štúdii súviselo (aj) s konzumáciou takéhoto, v tomto prípade naozaj toxického, obsahu.

V súčasnosti však transagenda nie je len okrajovou témou kdesi na internete, ale prenikla do učebných osnov mnohých amerických škôl. Shrierová uvádza, že kalifornský zákon síce umožňuje rodičom odhlásiť svoje dieťa zo sexuálnej výchovy, avšak toto sa nevzťahuje na učivo o genderovej identite, genderovom prejave a sexuálnej orientácii. V čase písania jej knihy bola výučba o tzv. LGBTQ histórii povinná okrem už spomínanej Kalifornie aj v štátoch New Jersey, Colorado a Illinois.

V Kalifornii sa s transproblematikou oboznamujú často už škôlkari. Tamojšia komisia pre školstvo odporúča používať knihy Kto si? Detská príručka o genderovej identite, v ktorej sa možno dočítať aj to, že „bábätká nevedia rozprávať, preto dospeláci pohlavie odhadujú tak, že sa pozrú na ich telá. Takto je Ti pohlavie pripísané po narodení, chlapčenské alebo dievčenské“. 

V puberte si kalifornské deti majú na hodinách sexuálnej výchovy predstavovať, že majú iné pohlavie a zamýšľať sa, ako by sa zmenil ich život, ak by ním naozaj boli. Deti sa tiež učia o všetkých možných sexuálnych orientáciách a genderových identitách. Prinajmenšom na stredných školách sú reflektované aj rôzne LGBT spomienkové dni a iniciatívy (od Medzinárodného dňa zámen až po Týždeň transgenderového povedomia). 

Ako v knihe hovorí Judy Chiassonová, koordinátorka pre ľudské vzťahy, diverzitu a rovnosť školského obvodu Los Angeles, školy nemajú byť len vzdelávacie inštitúcie, ale aj zdroje spoločenskej spravodlivosti (social justice). 

Treba zdôrazniť, že Shrierová netvrdí, že transgenderová indoktrinácia na školách je hlavnou príčinou vzniku náhlej genderovej dysfórie u pubertiakoch, ale svoju rolu pri tomto fenoméne určite hrá. Mimochodom, na Slovensku sa proti vnášaniu tejto agendy do vzdelávacieho procesu postavilo viac ako tristo odborníkov vo výzve proti tzv. rodovému scitlivovaniu detí v roku 2014.

Je potrebné spomenúť aj celospoločenský kontext (nielen) súčasných USA, v ktorom je bežné oslavovanie transgenderovej identity, napríklad v prípade ohlásenia tranzície bývalého dekatlonistu a otca šiestich detí Bruce Jennera v roku 2015 či herečky Ellen Pageovej minulý rok. Takisto sa trans záležitosti objavujú čoraz častejšie aj v reklamách, nedávno napríklad v reklame na šampóny od spoločnosti Pantene s chlapcom, ktorý sa identifikuje ako dievča a ktorý je vychovávaný lesbickým párom. 

Môže sa tak diať to, pred čím varoval americký filozof Ryan T. Anderson vo svojej Amazonom proskribovanej knihe o problematike transgenderizmu: „V kultúre, v ktorej sú transgenderové identity nielen potvrdzované, ale aj oslavované, bude každý dotlačený k tomu, aby si vytvoril vlastnú genderovú identitu bez ohľadu na obvyklé chápanie pohlavných rozdielov a ich zmyslu.“

Ak zoberieme do úvahy výskumy amerického psychológa Roya Baumeistera, ktoré uvádza Lippa a podľa ktorých je ženská sexualita, ale aj pohlavne typické správanie žien premenlivejšie, prispôsobivejšie a citlivejšie voči spoločenským faktorom oproti mužom, vyplýva z toho možný dôvod, prečo sa fenomén genderovej dysfórie s náhlym začiatkom týka hlavne dievčat. 

Okrem toho je tu ešte jeden zaujímavý aspekt. Shrierová si všimla, že podľa Littmanovej dát ide vo viac ako 90 percentách prípadov o biele dievčatá, hoci podiel belochov nehispánskeho pôvodu medzi americkými pubertiakmi je len na úrovni 50 percent. 

Podľa evolučnej biologičky Heather Heyingovej môže osvojenie si transgenderovej, prípadne inej LGBT identity, slúžiť aj ako únik pred stigmatizujúcou belošskou identitou v atmosfére intersekcionality a skupinových identít, ktorá panuje napríklad na univerzitných kampusoch v USA. Poukazuje pritom na to, že napríklad na Evergreen State College sa ako LGBT identifikuje 50 percent študentov. Toto vysvetlenie je však pomerne špekulatívne, keďže v prípade opisovaného fenoménu ide o mladšie dievčatá, vo veku pred nástupom na vysokú školu.

Genderovo afirmatívny prístup a tranzícia

Shrierová venuje veľký priestor kritike tzv. genderovo afirmatívneho prístupu, ktorý uplatňuje veľká časť amerických terapeutov a psychológov venujúcich sa dysforickým deťom. Podstata tohto prístupu, ktorý odporúča vo svojich smerniciach aj Americká psychologická spoločnosť, je v tom, že pacienti majú byť vo svojich identitách podporovaní a utvrdzovaní. 

V praxi to často znamená, že terapeut, ktorého vyhľadajú zmätení rodičia, potvrdí samodiagnózu dysforickej pubertiačky a odporučí nastúpiť cestu tranzície, a to aj bez ďalšieho diagnostického vyhodnotenia. Takýto prístup je rizikový, ako uvádza v recenzii knihy aj inak pomerne kritický profesor psychológie Christopher J. Ferguson. 

Okrem kontroverzného prístupu terapeutov je tu aj ďalší problém – obchádzanie rodičov. Shrierová uvádza viaceré prípady, keď učitelia a zamestnanci školy začali používať mužské meno a zámená (ide o tzv. sociálnu fázu tranzície) podľa priania nedospelej žiačky, a to bez toho, aby to odsúhlasili či vôbec o tom boli informovaní jej rodičia. Kalifornské školy dokonca umožňujú žiakom počas vyučovania absolvovať hormonálnu tranzíciu bez toho, že by to rodičia dovolili. 

Mimochodom, v Kanade bol minulý mesiac zatknutý Robert Hoogland, otec 14-ročnej dcéry, ktorá prechádza procesom tranzície (s čím jej otec nesúhlasí), za to, že svoju dcéru označil jej dievčenským menom a ženskými zámenami, čím sa mal dopustiť trestného činu násilia v rodine. 

Samotný proces tranzície zahŕňa okrem pôvodnej sociálnej fázy aj branie blokátorov puberty (v prípade nedospelých osôb) a hormónov opačného pohlavia. Po nich spravidla nasleduje operačná tranzícia, pri ženách to zahŕňa obojstrannú mastektómiu a aj chirurgickú úpravu vonkajších pohlavných orgánov, čo však absolvuje len malá menšina žien podstupujúcich tranzíciu. Všetky tieto úkony sú veľmi kontroverzné a prinášajú trvalé zmeny. 

Ako blokátor puberty sa používa najmä leuprorelín, zväčša po dosiahnutí 12 rokov, avšak bez toho, aby bol schválený americkým federálnym úradom na kontrolu liečiv, a bez toho, aby boli vôbec preskúmané jeho dlhodobé účinky. Už dnes je známe, že blokátory puberty prinášajú zvýšené riziko rednutia kostí, riziko rakoviny prsníka, trombózy a kardiovaskulárnych ochorení.

Testosterónová kúra, ktorá má ženy podstupujúce tranzíciu pripodobniť k mužom zhrubnutím hlasu, ochlpením, zastavením menštruačného cyklu či poklesom telesného tuku, so sebou prináša ďalšie riziká a nezvratné následky. 

Pre ženu to znamená päťnásobne zvýšenie rizika infarktu, zvýšené riziko výskytu cukrovky, mŕtvice a rakoviny. Po piatich rokoch užívania testosterónu sa zvyšuje riziko rakoviny maternice, pre ktoré si mnoho žien nechá odstrániť maternicu a vaječníky, často na základe lekárskeho odporúčania. Okrem toho je trvalým následkom dlhšieho užívania hormónu opačného pohlavia strata plodnosti.

Práve z týchto dôvodov Shrierová v názve svojej knihy hovorí o nezvratnej škode. Presne to totiž hrozí desaťtisícom dievčat s náhlou genderovou dysfóriou. A presne na túto cestu ich veľmi často nasmeruje práve genderovo afirmatívny prístup mnohých terapeutov. 

V knihe je venovaný priestor aj dievčatám, ktoré si tranzíciu v rôznych jej štádiách rozmysleli a dnes ľutujú, že sa na ňu vôbec dali. Práve im sa aktuálne výskumne venuje Lisa Littmanová. 

Možno doplniť, že v Británii minulý rok rozhodol súd v spore medzi genderovou klinikou v Tavistocku a Keirou Bellovou, ktorá obviňovala kliniku z toho, že jej bez poriadnej terapie predpísali blokátory puberty, a teraz sa obáva, či bude môcť mať deti. Najvyšší súd minulý rok rozhodol, že v Anglicku a Walese nebude možné podávať blokátory puberty deťom mladším ako 16 rokov bez súhlasu súdu. Žiaľ, ako sa čoskoro ukázalo, toto pravidlo sa dá obísť. 

Ponad zákopy kultúrnej vojny?

Diskusie okolo požiadaviek transgenderových aktivistov sú často vnímané ako ďalšie bojisko kultúrnej vojny medzi liberálmi a konzervatívcami. V súvislosti s fenoménom mladistvých s náhlou genderovou dysfóriou to však tak zďaleka nie je.

Sama Littmanová je liberálka, ktorá v minulosti pracovala pre potratovú organizáciu Planned Parenthood. Liberálnej orientácie a LGBT friendly je aj veľká väčšina rodičov, s ktorými pracovala v rámci svojho výskumu.

Podobnú argumentáciu a výhrady ako Shrierová voči transgenderovému hnutiu minulý rok zverejnila aj známa a inak liberálna a feministická spisovateľka J. K. Rowlingová. Napísala vtedy, že „je znepokojená obrovským nárastom počtu mladých žien, ktoré chcú podstúpiť tranzíciu, a tiež zväčšujúcou sa skupinou tých, ktoré chcú prejsť detranzíciou (vrátiť sa k svojmu pôvodnému pohlaviu), pretože svoju voľbu oľutovali“.

Uviedla, že sama mala v mladosti problémy s pohlavnou identitou a dokonca sa určité obdobie cítila ako mentálne bezpohlavná. Nakoniec sa však stala úspešnou ženou a matkou. Logicky sa však obáva, že dievčatá s podobným rozpoložením v súčasnom období rozmáhajúcej sa transgenderovej ideológie nemusia mať také šťastie a môžu skončiť s nezvratnými škodami na vlastnom tele a psychike. 

Rowlingová pritom nie je ojedinelá medzi feministkami a ani medzi liberálmi. Ako nedávno napísal komentátor New York Times Ross Douthat, skepticizmus voči súčasnej transgenderovej teórii a masovému používaniu blokátorov puberty je medzi nimi pomerne rozšírený. Žiaľ, málokto z nich to aj prejaví.

Táto problematika je totiž naozaj niečo, na čom by sme sa mali vedieť zhodnúť všetci bez ohľadu na ideologické tričká. Rapídny nárast prípadov genderovej dysfórie medzi mladými ľuďmi nie je podľa všetkého v poriadku a spoločnosť by mala účinne odhaľovať a riešiť príčiny tohto javu, ako aj nevystavovať nedospelých ľudí experimentálnym látkam a postupom, ktoré ich doživotne poznačia. 

V čase, keď si administratíva nového amerického prezidenta Joea Bidena túto transgenderovú agendu osvojila až do krajnosti, som však voči takýmto vyhliadkam skeptický.