Na dvoch stoličkách. Čo si zobral na plecia Calzona a čo to znamená pre slovenskú reprezentáciu

Futbalové cesty bývajú nevyspytateľné. Francesco Calzona opustil Neapol, aby viedol národný tím Slovenska. Keď ho 30. augusta 2022 oficiálne preberal, bledomodrý orchester Luciana Spallettiho ešte len roztváral predohru svojho pôsobivého concerto grosso. Neapol vletel do nádhernej sezóny, ktorá vyvrcholila ligovým titulom. Calzona čakal päť zápasov a sedem mesiacov na prvé víťazstvo v úlohe hlavného trénera.

Dnes je všetko inak. Na začiatku pre náš futbal nečakaného príbehu nachádzame Luciana Spallettiho. S Neapolom získal vlani scudetto suverénne, priam nevídane, s majstrovskou pečaťou päť kôl pred koncom.

Juh Talianska čakal na titul 33 rokov, od čias božského Maradonu. Opcia s predĺžením zmluvy o rok (po dvoch sezónach) mala byť len formalitou. Spalletti ju však nevyužil. „Keď za vami príde tréner a povie, že cíti, ako sa jeho kruh pri mužstve uzavrel a že by mal najradšej rok voľna, nemáte inú možnosť, ako ho pustiť,“ povedal o Spallettiho rozhodnutí majiteľ klubu Aurelio De Laurentiis. Ako sa ukázalo, Spallettiho sabbatical trval len počas letných prázdnin. Keď sa Roberto Mancini nečakane pobral do Saudskej Arábie, zo Spallettiho sa na začiatku septembra stal tréner talianskej reprezentácie.

Neapol mal na lane Luisa Enriqueho, dlhoročného kouča Atalanty Gian Piera Gasperiniho, hovorilo sa o návrate Rafu Beniteza, až napokon padla voľba dosť prekvapujúco na Francúza Rudiho Garciu. Vydržal len štyri a pol mesiaca a 16 zápasov. Tucet z nich bol v lige, tri s prehrou a všetky doma!

Ďalšia voľba Neapola bola ešte prekvapujúcejšia. Walter Mazzarri zažil pod Vezuvom úspešné obdobie v rokoch 2009 – 2013. Mužstvo s Marekom Hamšíkom etabloval v špičke Serie A, dostal ho do Ligy majstrov. Angažmány v ďalších troch kluboch mu však žiadny úspech nepriniesli. A rýchlo narazil aj v známom prostredí. V bodovom zisku bol ešte horší ako predchodca, od odchodu Garciu mal Neapol najhorší útok v lige: v 12 zápasoch skóroval len deväťkrát (a získal len 15 bodov)! Po 86 dňoch sa jeho misia skončila.

Do horúceho kresla si sadá Francesco Calzona. S krátkodobým angažmánom do konca sezóny. Dnes povedie prípravu v tréningovom centre Castel Volturno a zajtra ho čaká ostrá ouvertúra: v osemfinále Ligy majstrov proti Barcelone. V Serie A sa má pokúsiť zahasiť požiar, ktorý trvá od osláv titulu. Na štvrté miesto, ktoré garantuje účasť v Lige majstrov, stráca Neapol deväť bodov.

Nikdy v minulosti sa nestalo, aby tréner slovenskej reprezentácie dostal počas pôsobenia pri našom tíme takúto ponuku. Koniec koncov, najväčším pôsobiskom pre našich koučov po skončení na lavičke Slovenska bol určite Celtic Glasgow pre docenta Jozefa Vengloša. Ponuku akceptoval v lete 1998, tri roky po ukončení spolupráce so SFZ. Teraz však hovoríme o trénerovi, ktorý má za sebou úspech v kvalifikácii s úlohou nachystať Slovensko na vrcholný turnaj.

S podobným modelom už dvakrát národný tím fungoval. Koncom februára 1999 opustil lavičku reprezentácie Dušan Galis bez toho, aby odtrénoval čo i len zápas. Angažmán jeho nástupcu Jozefa Adamca bolo počas nasledujúcich štyroch mesiacov spojené s dokončením sezóny v Tatrane Prešov. Druhý príklad je ešte známejší. Vlado Weiss sa stal v auguste 2011 popri reprezentácii trénerom Slovana Bratislava. A aj to bolo v ďalších mesiacoch jablkom sváru. Nakoniec až natoľko, že po neúspešnom závere kvalifikácie ME 2012 Weiss pri národnom tíme 30. januára 2012 skončil.

Odvtedy sme podobný jav zaznamenali v Európe 13-krát pri 12 reprezentáciách. Zväčša tréneri začínali účinkovanie pri národnom tíme a ešte dokončovali prácu v klube: na jar 2013 prebral Per Mathias Hogmo tím Nórska a okrem toho viedol ešte sedem mesiacov švédsky Djurgaarden; v roku 2014 bol Luboslav Penev trénerom Bulharska a ešte štyri mesiace aj koučom Botevu Plovdiv; Kachaber Cchadadze bol od začiatku roka 2015 koučom Gruzínska a šesť mesiacov aj v Interi Baku v Azerbajdžane; Igor Angelovski prišiel na jeseň k tímu Severného Macedónska a necelé tri mesiace viedol aj Rabotnički Skopje; Senol Gunes začínal na jar 2019 druhé pôsobenie pri tíme Turecka a ešte tri mesiace dokončoval štvorročnú prácu na lavičke Besiktasu.

Pre troch trénerov sa začínajúce angažmán prekrývalo s koncom pri národnom tíme: Pál Dárdai viedol od septembra 2014 do júla 2015 Maďarsko, pričom od februára 2015 bol aj v Herthe Berlín, ktorej dal prednosť; Michael O´Neill sa upísal v novembri 2019 druholigovému anglickému Stoke City a ešte päť mesiacov mal zmluvu aj s federáciou Severného Írska; Dán Lars Olsen, kapitán majstrov Európy 1992, bol od októbra 2019 v Esbjergu a ešte dva zápasy absolvoval ako tréner Faerských ostrovov.    

Iným príkladom je Gurban Gurbanov. Od roku 2008 až dodnes je trénerom Karabachu Agdam, najúspešnejšieho klubu Azerbajdžanu. V roku 2018 bol koučom národného tímu, ale po neúspechu v Lige národov sa pozície vzdal. Vardan Minasjan bol štyri a pol roka koučom Arménska (aj pri výhre 4:0 v Žiline v septembri 2011 nad našimi) a počas tohto obdobia koučoval vyše tri roky Pjunik Jerevan. Čech Miroslav Beránek bol takmer tri roky (2011 – 2013) trénerom Kazachstanu a od mája 2012 do júla 2013 aj tamojšieho FK Astana. Albert Bunjaki pôsobil v rokoch 2011 – 2012 vo švédskom Orebro, keď už bol vyše dva roky vymenovaný za trénera Kosova, ktoré v tom čase ešte čakalo na rozhodnutie UEFA a FIFA o možnosti vstupu do súťažných kvalifikačných zápasov.

Dnes je v Európe jediný tréner sediaci na dvoch stoličkách. Ilian Iliev je od novembra trénerom Bulharska, ktoré v kvalifikácii ME 2024 nevyhralo ani jeden zápas. Dvakrát už hralo pod taktovkou Ilieva, ktorý zároveň zostáva trénerom Černomore Varna. 

A ešte tri príklady slávnych kapacít minulosti. Helenio Herrera priviedol v polovici 60. rokov na európsky vrchol Inter Miláno. Dvakrát s ním získal pohár majstrov. Počas osemročného pôsobenia na San Sire viedol slávny Argentínčan, strojca catenaccia, až dve reprezentácie: Španielsko neúspešne na MS 1962 v Čile (aj vďaka gólu Jozefa Štibrányiho pri prehre s Česko-Slovenskom) a Taliansko v štyroch zápasoch po výbuchu na MS 1966 v Anglicku spoločne s Ferucciom Valcareggim (neskôr majster Európy 1968 a vicemajster sveta 1970).

Valerij Lobanovskij uplatnil revolučné tréningové metódy v Dyname Kyjev. Medzi rokmi 1973 – 1990 ho viedol 17 z 18 sezón. Zároveň bol v dvoch obdobiach koučom zborovej ZSSR: 1975 – 1976 (keď vypadla s Česko-Slovenskom v štvrťfinále našich zlatých ME´76) a 1986 – 1990 (vrátane finále EURA´88 a účasti na dvoch svetových šampionátoch).

Nevídaný kúsok sa podaril Ernstovi Happelom, najslávnejšiemu rakúskemu trénerovi, po ktorom je pomenovaný štadión vo viedenskom Prátri. Ako trénera FC Bruggy ho na jeseň 1977 angažovala aj reprezentácia Holandska. Na jar 1978 ukončil štvorročné pôsobenie v belgickom klube tretím ligovým titulom a postupom do finále PEM, v ktorom prehral vo Wembley s Liverpoolom. Vzápätí sa na MS v Argentíne dostal s Holanďanmi taktiež do finále, v ktorom oranjes padli v predĺžení proti domácim.

Francesco Calzona sa vracia do Neapola. V realizačnom tíme Maurizia Sarriho a v sezóne 2021/22 aj u Luciana Spallettiho bol asistentom pre obranu, akýmsi defenzívnym koordinátorom. Stále platí, že ako hlavný tréner viedol len 14 zápasov slovenskej reprezentácie a presne polovicu z nich vyhral (všetky v kvalifikácii ME 2024). Priniesol novú iskru, s hráčmi našiel spoločnú reč, napriek ťažšiemu rozbehu dosiahol výkonnostný cieľ roka 2023. SFZ mu dal súhlas na trojmesačné pôsobenie pod Vezuvom. Terajšia podoba dvojúlohy je ešte akceptovateľná. Ak sa však Calzonova práca v Neapole zapáči nevyspytateľnému šéfovi De Laurentiisovi, potom už možná nebude. A začne sa hľadanie nového trénera Slovenska s nástupom po EURE v Nemecku.