Prečo v pôstnom období nepijem alkohol

Keď som bol ešte v nezrelom veku, rozumej pred päťdesiatkou, mal som spriatelených rovesníkov, ktorí si celý pôst odopierali alkohol. Nemúdro som si z nich robil posmešky. Či to nie sú nejakí pozéri, hovoril som si.

Dnes pokorne priznávam, že som vtedy nevedel poriadne ani čo je alkohol, ani čo znamená držať nealkoholický pôst.

Nie že by som si po dosiahnutí plnoletosti nevypil. Keby len po dosiahnutí plnoletosti… K môjmu prvému kontaktu s alkoholom došlo, keď som mal šesť rokov. Stará mama mi naliala deci piva a osladila mi ho práškovým cukrom. Pekne to šumelo. Nepohoršujte sa. Stalo sa to tuším len raz a to pivo bolo slabšie ako dnešná desina. Veď sa mu aj hovorilo „obyčajné“. 

Ako plnoletý som trochu píjaval pri spoločenských príležitostiach či rodinných oslavách. Ale málo.

Z jednoduchého dôvodu. Síce sa mi to nebridilo, ale ani mi to príliš nechutilo. Ten alkohol bola taká akási zbytočnosť. Ešte tak pivo od smädu, ale inak… Najmä víno mi bolo ľahostajné.

A keď vám je alkohol ľahostajný, tak aký zmysel má nejaký bezalkoholický pôst, však? Veď to nie je žiadne odriekanie.

Zrážka dvoch kultúr pitia

Ľahostajnosť k alkoholu sa zračila aj v ľahostajnosti k jeho kvalite. Napokon, nebol som sám. Pamätáte si, ako na Slovensku letelo červené víno s kolou? A ešte aj horšie veci sa udiali.

Keď sa môj milý zaťko uchádzal o ruku mojej dcéry, na jednej z jeho prvých návštev u nás, po dobrom obede, o ktorý sa postarala moja dobrá manželka, som nalial koňačik, o ktorý som sa postaral ja. Štrngli sme si a uchlipli.

Došlo k zrážke dvoch kultúr pitia. Koňačikom bolo Karpatské brandy. Ale nie KBŠ. Len KB. Pre mňa dobré. Pre zaťka nie celkom. Je to totiž gurmán. Inak, pochádza z Rakúska. To sú fajnoví ľudia.

Zaťko sa tváril zdvorilo, ale indiferentne. Niektoré z mojich detí sa spýtalo, čo som to nalial. Hovorím, KB. Obyčajné. Zaťkovi som to preložil do angličtiny. Carpathian brandy. Ordinary.

„To si čo kúpil!“ zhíkla moja polovička a fľašu odniesla.

Bránil som sa, no tak mali to v Lidli za šesť päťdesiat, no nekúp to… Celá rodina na mňa zaútočila ešte viac, len zaťko stále zdvorilo mlčal a mierne sa usmieval. Ja som sa vytrvalo bránil, pozrite, som skromný chlapec z malej dedinky, nie som z grófskeho rodu Esterházy…

Po rokoch je z toho legendárna historka, na ktorú radi spomíname. Všetci sa na nej veľmi smejú. Dajme tomu, že môj úsmev je trochu kyslejší.    

Keď človeku zachutí

Čosi sa zmenilo niekoľko rokov po päťdesiatke. Zrazu som odhalil, že alkohol má dobrú chuť. Najmä víno. A najmä červené.

Tuším to prichádza spolu s tou životnou múdrosťou či čo. A navyše som sa naučil rozoznávať kvalitný alkohol od menej kvalitného. Vďačím za to aj zaťkovi. Moja dcérka sa naozaj vydala dobre.

Zo starých čias mi zostalo, že úplne nekvalitný alkohol vlastne ani nepoznám.

Kresťanstvo a alkohol

Katolícky básnik, spisovateľ a historik Hilaire Belloc napísal tieto verše, ktoré ponúkam v českom preklade:

Kdekoli katolické slunce svítí,
je mnoho smíchu a dobrého pití.
Přinejmenším vždycky to tak bývalo:
Benedicamus Domino!

Pekné, no nie? Také sebavedomo radostné. Aby som neporušoval pravidlá inklúzie, treba myslieť i na nekatolíckych kresťanov, preto nebudem citovať len špecificky katolícke autority, ale rovno sa obrátim na Bibliu, ktorá spája všetkých kresťanov.

Kniha Kazateľ hovorí: „Nuž hore sa! S radosťou požívaj chlieb a popíjaj víno pri dobrej nálade.“ (Kaz 9, 7) Predstavte si. Máme piť bez výčitiek svedomia. Máme sa z toho tešiť!

Žalmista (Žalm 104, 14 – 15) hovorí Hospodinovi: „Zo zeme vyvážaš chlieb i víno, čo obveseľuje srdce človeka.“ I ten stále smutný žalmista si spomenie na veselosť pri víne. Asi ho občas tiež pil.

A v Izaiášovi čítame, že Pán prisahal, že jeho verní, čo oberali hrozno, „budú ho piť v nádvoriach mojej svätyne“.

Nadovšetko však treba spomenúť, že prvým zázrakom, ktorý urobil náš Spasiteľ, bola premena vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej. Náš Pán vyriešil trápnu situáciu, ktorá nastala, keď hostia nemali čo piť.

Predstavte si to! Prvý zázrak a hneď preto, aby si ľudia vypili. Pritom v situácii, keď už vypité mali! A na prajný príhovor našej Nebeskej Matky!

Aký silný argument pre milovníkov vína, aby si Pánov zázrak stále pripomínali! A akože inak ako tiež vypitím si!

Miernosť, miernosť, miernosť

Písmo sväté považuje za potrebné takéto hroziace nadšenie trochu schladiť. Preto nachádzame v Biblii kombináciu jednoznačného povolenia piť s rovnako jednoznačným príkazom umiernenosti.

Čítame v Knihe prísloví (Prís 20, 1): „Posmievač je víno, …nik z tých, čo po ňom bažia, múdry nebýva.“ 

A v tej istej knihe je zaujímavé varovanie politikom. Matka poúča kráľa Lamuela: „Nesluší kráľom, Lamuel, víno piť a panovníkom túžiť za nápojom opojným.“ (Prís 31, 4). Spomenul som si na niektorých politikov, s ktorými som prišiel do styku počas mojej kariéry. Nuž, nepili málo. Len neviem, či toľko pili, lebo politika bola divoká, alebo politika bola divoká, lebo toľko pili.

Svätí apoštoli, či Peter, či Pavol, neustále varovali veriacich pred opilstvom. Pavol varoval svojimi listami Rimanov, Efezanov, Galaťanov neustále. Rimanov dvakrát. Rimania zrejme naozaj pili dosť.

Ale ešte aj ten Pavol, ten ohnivý Pavol, píše v prvom liste Timotejovi (1 Tim 5, 23): „Nepi už iba vodu, ale pre svoj žalúdok a časté choroby užívaj trochu vína.“

Nepi už iba vodu, priateľko… Toľko Apoštol národov. Slovenský ľudový génius, pripúšťam, že nie celkom presne, pretvoril jeho slová do rozmarného textu: „Nepi, Jano, nepi vodu, voda ti je len na škodu. Radšej sa ty napi vína, to je dobrá medecína.“

Regula svätého Benedikta alebo pol fľaše denne

Víno sa nezakazuje ani osobám zasväteným službe Bohu. Po páde Rímskej ríše (spôsobenom možno okrem iného i tým, že Rimania Pavlove varovania ohľadne opilstva a iných vášní nebrali vážne), sa zjavovali duchovní giganti, ktorí obnovovali civilizáciu.

Kláštory sa stali baštou vzdelanosti a kultúrnosti. Patrón Európy, svätý Benedikt z Nursie, založil rehoľu benediktínov.

Verte či nie, ale trápil sa napríklad s tým, či mnísi môžu piť víno. Či vôbec, a ak, tak koľko. V Regule svätého Benedikta v kapitole 40 Benedikt hovorí: „Zvykneme čítať, že mnísi by nemali piť víno vôbec, ale keďže dnešných mníchov o tom nemožno presvedčiť, tak sa zhodnime aspoň na striedmosti pri jeho pití.“ 

Bol realista. Inak tí „dnešní“ mnísi, to sú mnísi 6. storočia, prosím pekne.

Benedikt bol múdry človek a vedel, že jednotnú mieru je ťažko stanoviť. Jeden človek je taký, druhý onaký, záleží aj na miestnych podmienkach, na práci, letných horúčavách a tak podobne.

Benedikt preto pokorne píše, že špecifikuje povolené množstvo s určitým znepokojením. Ale to povolené množstvo napokon špecifikuje. Pol fľaše denne by malo stačiť. A že komu to nestačí, nesmie reptať. A že ak niekto má silu zdržať sa úplne, nech sa zdrží.

Nevieme, o aké veľké fľaše išlo, ale veríme, že svätec určil mieru správne.

Inak, mnísi aj alkoholické nápoje vyrábajú. Spomeňme likér Chartreuse zelenej farby, ktorý vyrábajú kartuziánski mnísi v kláštore vo francúzskom pohorí Chartreuse. Recept im daroval kráľov maršal François Annibal d’Estrées v roku 1605. Obsahuje extrakty zo 130 byliniek a kvetov. A 55 percent čistého liehu. Fíha…

Ako som sa začal postiť

Keď som teda po päťdesiatke spozoroval na sebe, že, slovami Kazateľa, s radosťou popíjam víno v dobrej nálade, tak som si povedal, no veď všetko je v poriadku, len rešpektujem Božie Zjavenie. Len som stále narážal aj na ten príkaz striedmosti. Nedalo sa tomu vyhnúť.

Tak som si povedal, počas pôstu žiaden alkohol. A držím sa toho.

Nie je to každý rok rovnaké. Tak napríklad je tu otázka, koľko ten pôst má trvať. Pán Ježiš sa postil na púšti štyridsať dní. Ale od Popolcovej stredy po Bielu sobotu je to 46 dní. Tak ako je to? No tak, že tých šesť nedieľ sa do pôstu neráta. Každá nedeľa je dňom oslavy Zmŕtvychvstania.

Priatelia ma presviedčali, aby som si po nedeliach vypil. Mal som s tým trochu problém. Tak najprv odrátame nedele. Katolícka cirkev je však tak láskavá Matka, že v mnohých ohľadoch nám povoľuje oslavovať už v sobotu večer. No tak odrátajme aj soboty.

Taký pôst sa potom až tak nelíši od obdobia mimo pôstu. Veď mimo pôstu si aj tak vypijem v podstate len cez víkend. Teda ten rozdiel sa mi zdal trochu ničotný.

Tak som sa rozhodol, že v pôste ani soboty, ani nedele.

Nie som v tom extrémny ako nejaký pustovník. Niekedy pôst na chvíľu preruším. Narodil sa vnúčik? Samozrejme, že si na to štrngnem štamperlíkom. Veď vnúčik nemôže za to, že sa narodil v pôstnom období. Príde vzácny hosť na návštevu? Pohár vína s ním vypijem. Je to však v pôste len zriedka.

A asi tak v polovici rokov je to bez alkoholu na sto percent.

Keď sa človek teší na koniec pôstu

Keď mi pôst začína, veci vyzerajú trochu bezútešne. Počítam dni do konca. Pomáham si rôznymi trikmi. Prepočítavam to na percentá. Ráno, keď vstanem, deň sa ešte len začína, ale ja si ho už odrátam, akože už je za mnou. A tak všelijako. Lepšie to vyzerá. Drobný sebaklam je v živote dôležitý.

Najlepšie sa mi stane, keď príde nejaká stresová situácia, riešim ju niekoľko dní a zabudnem počítať. Potom sa milo prekvapím, koľko času uplynulo.

A potom príde Veľký týždeň a s ním povznesenejšia nálada. Už len pár dní.

Keď sa ozve moje lepšie Ja

Na záver pôstu príde také obdobie, keď sa trochu nepríjemným spôsobom ozve Moje Lepšie Ja (MLJ). Niektorí tomu hovoria aj svedomie.

Počuj, ozve sa MLJ, a ty sa vlastne načo postíš? Na to, aby si bol aspoň trochu účastný na utrpení nášho Pána Ježiša Krista alebo aby si si iba čosi sám pre seba dokázal?

Samozrejme, že kvôli tomu prvému a to druhé je len taký bočný efekt, odpovedám.

No ale priznaj sa, pokračuje MLJ, z čoho sa viac tešíš? Z toho, že Pán Ježiš svojím zmŕtvychvstaním zachránil teba i ľudstvo alebo že si konečne vypiješ?

No dovoľ, ohradím sa, už som ti povedal, že to prvé.

Veď v poriadku, skúsi to MLJ naposledy, ale aj viac myslíš na to prvé alebo na to druhé?

Tak už toho sekírovania bolo dosť, odpovedám mu. Existuje i úzkostné svedomie a o to nestojím. Nastane pokoj.

Christus resurrexit

Na Bielu sobotu večer sa rodina zíde okolo prestretého stola. Stanú sa dve veci. Po modlitbe zaznejú tie neopakovateľné slová. Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Aleluja. Christus resurrexit.

Dospelí si potom štrngnú.

To prvé je to podstatné. Tomu druhému sa netreba vyhýbať.

Požehnanú Veľkú Noc, milí priatelia!