Nemecká lekárka Christl R. Vonholdtová: Je dokázané, že zmena pohlavia nepomáha, ale škodí

Transgenderizmus je mnohotvárny fenomén, vôbec nie je homogénny, napokon, oficiálne ani nie je diagnózou. Nie je vrodený ani biologicky daný. Môže sa začať prejavovať v rannom detstve, na začiatku puberty, počas puberty alebo aj neskôr. Transgenderové pocity sa počas života môžu meniť.

Aj keď ich niekto pociťuje už v ranom veku, neznamená to, že transgenderizmus je vrodený. Existuje mnoho dôvodov, prečo malé dieťa prejavuje transgender správanie. Malý chlapec môže mať napríklad pocit, že by ho jeho rodina viac milovala alebo si ho viac vážila, keby bol dievčaťom.

Neexistuje žiadny laboratórny, génový alebo hormonálny test, ani test mozgu, ktorý by spoľahlivo identifikoval „transgender dieťa“. Inak povedané, neexistuje objektívna lekárska diagnóza. Oficiálna diagnóza „pohlavná dysfória“ alebo „genderový nesúlad“ sa vo veľkej miere opiera o to, že dieťa „silne uprednostňuje hračky, hry alebo aktivity stereotypne používané“ druhým pohlavím. To je však problematické, keďže chlapec sa nestane dievčaťom preto, že uprednostňuje činnosti, ktoré si typicky spájame s dievčatami, alebo preto, že radšej nosí dievčenské oblečenie. Zostáva chlapcom. Rovnaké je to s dievčatami, nestávajú sa chlapcami, pretože uprednostňujú aktivity stereotypne spojené s chlapcami.

Robert Kosky (1987) písal o deťoch, u ktorých bolo možné pozorovať transgender správanie, ako napríklad obliekanie sa do oblečenia patriacemu druhému pohlaviu, už keď mali dva roky. On ich však úspešne liečil pomocou psychoterapie. Kosky vo svojich prácach píše, že liečba priniesla okamžité zlepšenie sebaúcty detí, väčšina detí stratila svoje transgender správanie, prekonali svoje nešťastie a vyrovnali sa so svojím pohlavím i sebou samým.

Aký je štandardný medicínsky postup voči deťom, ktoré prejavujú transgenderové správanie v západných krajinách?

Transgenderizmus je psychologický stav. V minulosti sa preto na jeho liečbu využívala buď metóda "pozorného vyčkávania", alebo psychologické poradenstvo, rodinné poradenstvo, skúmanie možných základných psychických problémov alebo nevyriešenej traumy, pričom dieťa bolo čo najviac podporované v tom, aby našlo pokoj vo svojom tele. Hoci sa niektoré z týchto činností vykonávajú aj dnes, dominantnou sa stala najmä medicínska liečba, označovaná ako "liečba potvrdzujúca pohlavie", čo je veľmi mätúci termín. Namiesto toho, aby táto liečba dieťaťu pomáhala zosúladiť svoje myšlienky s objektívnou realitou jeho tela, potvrdzuje jeho mylné presvedčenie, že "vo vnútri" má opačné pohlavie. Toto presvedčenie však nemá žiadny objektívny vedecký základ.

Tento nový prístup namiesto liečenia nesúladu skôr potvrdzuje rozkol medzi mysľou a telom. U nezrelého dieťaťa upevňuje predstavu, že môže zmeniť svoje pohlavie. "Liečba potvrdzujúca pohlavie" je proces sociálnej a medicínskej tranzície, ktorej cieľom je umožniť do určitej miery žiť v úlohe druhého pohlavia a zmeniť svoj vonkajší vzhľad.

U detí a dospievajúcich medicínska transformácia znamená podávanie blokátorov puberty, podávanie hormónov na zmenu pohlavia a neskôr často aj chirurgické zákroky. Blokátory puberty sa podávajú, keď sa u dieťaťa objavia prvé známky puberty, často už keď má jedenásť rokov. Hormóny opačného pohlavia sa podávajú, keď má dieťa šestnásť rokov, v niektorých prípadoch dokonca už v trinástich alebo štrnástich. "Operácie na zmenu pohlavia" sa často vykonávajú, keď má dospievajúci osemnásť rokov. Tieto operácie vlastne chirurgicky odstránia zdravé telesné orgány: prsníky, vaječníky, maternicu, mužské pohlavné orgány. Takto boli v niektorých prípadoch dievčatám vo veku trinásť alebo štrnásť rokov odstránené zdravé prsia.

Medicínskej tranzícii povinne predchádza sociálna tranzícia. Sociálna tranzícia je aktívna psychologická intervencia. Dievča musí byť napríklad neustále oslovované chlapčenským menom, pri jej oslovovaní sa používajú mužské zámená, ako "on" a "jeho". Sociálna tranzícia u dievčat zahŕňa rigidné používanie stereotypne mužského oblečenia a účesu. To na dennej báze upevňuje klamné presvedčenie dieťaťa, že v jeho "vnútri" sídli opačné pohlavie, ktoré je len "uväznené v nesprávnom tele". Sociálna tranzícia u nezrelého dieťaťa je formou manipulácie mysle. Navyše, posilňuje pohlavné stereotypy.

Čo spôsobujú blokátory puberty v tele mladého človeka?

Zdravotné dôsledky blokátorov puberty sú škodlivé. Blokátory puberty sú látky podobné hormónom. Zastavujú pubertu, brzdia rast a blokujú produkciu hormónov. Estrogénu u dievčat a testosterónu u chlapcov. To, čo sa normálne deje v puberte, sa blokuje. Spermie a vajíčka nedozrievajú, dieťa zostáva neplodné. Keď neskôr dieťa užíva hormóny opačného pohlavia, neplodnosť sa môže stať trvalou a nezvratnou. Puberta je tiež kritickým obdobím vývoja hustoty kostí. Blokátory puberty vedú k zníženiu minerálnej hustoty kostí s rizikom osteoporózy a zlomenín kostí. U dievčat počas normálnej puberty ženská panva výrazne mení svoj tvar, aby mohla fungovať ako pôrodný kanál. Pri užívaní blokátorov puberty zostáva ženská panva v detskej konfigurácii. Ak sa dievča neskôr rozhodne opäť žiť v prirodzenom pohlaví a otehotnie, jej panva nemusí byť vhodná pre pôrod. Tehotenstvo sa môže skončiť zablokovaným pôrodom, čo predstavuje vážné nebezpečenstvo pre matku a dieťa. Americký endokrinológ Michael Laidlaw poznamenáva, že nie je vôbec známe, či po ukončení užívania blokátorov pohlavného dospievania ešte existuje vývojové okno na to, aby panva dosiahla svoj optimálny, ženský tvar.

Ďalšou oblasťou, v ktorej môžu mať blokátory puberty ničivé účinky, je dozrievanie mozgu. Počas normálnej puberty prechádza mozog dospievajúcich veľkými zmenami. Blokátory puberty môžu narušiť dozpievanie mozgu a rozvoj kognitívnych zručností. Blokátory puberty môžu viesť k potenciálnemu poklesu IQ a k depresívnym symptómom.

Michael Biggs, profesor Oxfordskej univerzity, ktorý sa zaoberal nepublikovanými údajmi z londýnskej kliniky Tavistock Gender Identity Clinic, zistil, že deti po roku užívania blokátorov puberty vykazovali väčšie sebapoškodzovanie a väčšie riziko samovražednosti! Dievčatá uvádzali viac emocionálnych problémov a objavila sa u nich ešte väčšia nespokojnosť so svojím telom. Sú to zdrvujúce výsledky aj preto, že medicínska transformácia sa niekedy propaguje s argumentom, že môže znížiť príznaky depresie u dieťaťa. Depresia a emocionálna labilita sú tiež známe vedľajšie účinky Lupronu, najčastejšie používaného blokátora puberty [tento liek sa v minulosti používal na chemickú kastráciu pedofilov, pozn. red.]. Puberta nie je choroba a používanie blokátorov puberty má závažné negatívne účinky na ľudské telo a psychiku.

Prečo je puberta dôležitá?

Dospievanie a puberta sú kritické fázy vývoja z dieťaťa na dospelého. Je to výnimočné obdobie pre fyzický, psychický, sociálny a tiež duchovný vývoj. Detské telo dozrieva a stáva sa schopným pohlavného rozmnožovania. Je to oveľa viac než len fyzický proces. Mozog vrátane jeho prefrontálnej kôry prechádza veľkými zmenami. Prefrontálna kôra je rozhodujúca pre rozhodovanie, uvažovanie, usudzovanie, plánovanie, kontrolu impulzov, pre pochopenie dlhodobých dôsledkov rozhodnutí, pre to, aby sa najprv myslelo a až potom konalo. To všetko sa treba naučiť počas puberty. Prefrontálna kôra sa stáva plne zrelou, až keď má človek približne dvadsaťpäť rokov.

Aké sú argumenty tých, ktorí podávajú deťom blokátory puberty?

Zástancovia používania blokátorov puberty ich prirovnávajú k "tlačidlu pauza", ktoré dáva dieťaťu čas na zváženie, či chce pokračovať v terapii a prejsť k užívaniu hormónov opačného pohlavia. Ich zástancovia tvrdia, že blokátory puberty zachraňujú dieťa pred neželanými fyzickými zmenami, ktoré sú súčasťou normálnej puberty, a tvrdia, že ak sa dieťa rozhodne prestať ich užívať, všetky ich nepriaznivé účinky budú reverzibilné. Toto tvrdenie je však veľmi pochybné.

Deti, ktoré sa snažia prekonať náročné výzvy puberty, potrebujú starostlivých dospelých, ktorí budú pri nich s láskou stáť, ale zároveň im povedia pravdu, teda že tranzícia im nepomôže.    

Dajú sa účinky blokátorov puberty zvrátiť?

Je to veľmi nepravdepodobné. Po ukončení užívania blokátorov puberty môže trvať celý rok, kým sa v tele dievčaťa začne produkovať normálny estrogén a u chlapca testosterón. U niektorých dospievajúcich, ako poznamenal Michael Laidlaw, sa normálna produkcia nemusí úplne rozbehnúť nikdy. My dnes nevieme povedať, ako dlho zostáva vývojové okno puberty otvorené. Môže telo vo veku sedemnásť rokov robiť to, čo malo robiť v jedenástich? Okrem toho, prelomová štúdia z Amsterdamu ukazuje, že žiadne z detí, ktoré začali užívať blokátory puberty, sa nerozhodlo zmeniť svoje rozhodnutie a opäť žiť vo svojom prirodzenom pohlaví. Všetky deti, ktoré blokátory užívali, sa rozhodli pokračovať v užívaní hormónov opačného pohlavia a drvivá väčšina z nich potom podstúpila aj operáciu. Ani jeden adolescent sa nerozhodol pre možnosť zosúladiť svoju myseľ so svojím telom. A to je v príkrom rozpore s tým, čo sa deje, keď je dieťaťu umožnené prejsť normálnou pubertou, keď väčšina transgender detí z tohto stavu vyrastie. Blokátory puberty rozkol medzi mysľou a telom skôr upevňujú, a nie liečia, a tak vytvárajú trvalý stav, ktorý by bol inak vo väčšine prípadov dočasný.

Existujú krajiny, ktoré na základe zlých skúseností s blokátormi puberty sprísnili ich podávanie?

Áno. Švédsko vo februári tohto roka zmenilo svoju zdravotnú politiku. Teraz zakazuje užívanie blokátorov puberty a hormónov opačného pohlavia u detí mladších ako 18 rokov. Jedinou výnimkou sú prísne monitorované klinické štúdie. Sajid Javid, bývalý minister zdravotníctva v Spojenom kráľovstve, nedávno v súvislosti s používaním blokátorov puberty a hormónov opačného pohlavia vo svojej krajine povedal, že to je "zlyhanie spáchané voči deťom" (failing children).

Aké typy tranzície poznáme?

Sociálna a medicínska tranzícia sú úzko prepojené, keďže pred medicínskou tranzíciou je povinné absolvovať sociálnu tranzíciu. Ani sociálna tranzícia však nie je neutrálna. Je to aktívna psychosociálna intervencia, ktorá zapája rodičov, učiteľov, poradcov a ďalšie autority a dieťa pripravuje na škodlivú medicínsku zmenu. My, dospelí, sme zodpovední, ale cenu musí zaplatiť dieťa. Tou sú lieky a operácie, ktoré vážne poškodzujú telo dieťaťa a spôsobujú mu neplodnosť. Psychoterapeut Kenneth Zucker predpovedal, že sociálna tranzícia dramaticky zvýši mieru pretrvávania pohlavnej dysfórie. Dnes sme toho svedkami.

Existujú dôkazy, ktoré by dokazovali, že tranzícia ľuďom s transgenderovými pocitmi pomáha?

Nie. Je dokázané, že nepomáha. Pokiaľ ide o zdravotné dôsledky, medicínska tranzícia je škodlivá a sociálna tranzícia na to pripravuje. Medicínska tranzícia zahŕňa potenciálne poškodenie zdravia kostí, kardiovaskulárneho systému, vývoja mozgu, sexuálnych funkcií a vedie k možnej nezvratnej neplodnosti. Nádej niektorých ľudí, že medicínska tranzícia zníži vyššie riziko depresie a pokusov o samovraždu u osôb trpiacich poruchou pohlavnej identity, sa ukázala ako ilúzia. Nová reprezentatívna štúdia z najväčšieho súboru údajov na svete zo Švédska (2020) ukazuje, že ani hormóny na zmenu pohlavia, ani operácie neznižujú vysokú mieru depresie, úzkostných porúch a pokusov o samovraždu u osôb s transgenderovými stavmi. Ukazuje to aj ďalšia švédska štúdia (2011), ktorá uvádza, že miera dokonaných samovrážd prudko vzrástla približne 10 rokov po operáciách na zmenu pohlavia a bola 19-krát vyššia ako v bežnej populácii. Ani hormóny na zmenu pohlavia, ani operácie neprinášajú želané šťastie a pokoj. To, čo prinášajú, je celoživotná závislosť od liekov s potenciálne vážnymi vedľajšími účinkami, ničenie zdravých telesných orgánov a neplodnosť. Výsledky týchto štúdií by nás mali prebudiť a prinútiť premyslieť to celé odznova.

Prečo majú niektorí ľudia transsexuálne pocity?

Na to neexistuje jednoduchá odpoveď. Svoju úlohu zohráva mnoho známych aj neznámych faktorov. Štúdie zamerané na dvojčatá ukazujú, že dôležitejšie ako možné genetické sú psychologické a sociálne faktory. Psychologické faktory zahŕňajú bio-psychologické osobnostné črty dieťaťa. Napríklad veľmi citlivé dieťa s temperamentom náchylným na vyrušovanie je pravdepodobne viac ohrozené. Sociálne faktory sú vždy individuálne prežívané, preto sú tiež ovplyvnené osobnosťou dieťaťa.

Mnohé deti s transsexuálnymi prejavmi trpia psychickými problémami vrátane úzkosti, depresie, samovražedného správania a sebapoškodzovania. Väčšina štúdií neuvádza, čo bolo prvé, či poruchy duševného zdravia, alebo pohlavná dysfória. Niektoré nedávne štúdie však ukázali, že problémy duševného zdravia vrátane depresie a samovražednosti sa objavili ako prvé a pohlavná dysfória neskôr.

Niektoré deti s transsexuálnymi poruchami majú neurovývinové poruchy, autizmus, problémy s učením.

Mnohé z nich trpia nevyriešenou traumou z detstva vrátane traumy v ranom štádiu budovania vzťahovej väzby. Trauma v ranom štádiu pripútania môže byť veľmi skrytá a môže sa prejavovať závažnými formami vnútornej osamelosti.

Všetky tieto deti sa môžu chytiť transgenderovej identity v nádeji, že keď budú žiť v úplne novej identite, môžu za sebou nechať všetku svoju emocionálnu bolesť a problémy. Prijatie transgenderovej identity môže byť pre ne obranným mechanizmom proti hlbokej emocionálnej bolesti. 

Prečo transsexualita v posledných rokoch zaznamenáva prudký nárast?

Britský homosexuálny novinár Matthew Parris napísal, že prípady transgenderizmu budú narastať, pretože psychika zraniteľných detí je ako "mäkká hlina". "Spoločenským tlakom, tlakom v školskej triede, mediálnym tlakom a, áno, aj obyčajnou módou formujeme mäkkú hlinu," komentuje súčasný trend. Prispievajú k tomu aj jagavé obrázky života transgenderových osôb na internete.

Vieme povedať, prečo sa porucha pohlavnej identity týka viac dievčat ako chlapcov?

To je ťažké povedať. Úloha rovesníckych skupín a nákazy rovesníkmi pravdepodobne zohráva väčšiu úlohu pri prijímaní transgenderovej identity u dievčat ako u chlapcov. Zdá sa tiež, že u väčšiny dievčat sa transgenderové túžby objavujú iba na začiatku puberty alebo v puberte. Prečo sa však toľko dievčat cíti vo svojom tele nepohodlne a chce sa stať mužom? Je pre dievčatá ťažšie nájsť svoju ženskú identitu? Existuje v našej kultúre skrytá mizogýnia, ktorá sa týka mužov aj žien? V puberte si dievča uvedomuje, že so svojím telom, so štvortýždňovým ovulačným cyklom a pravidelným rytmom plodných a neplodných období je hlbšie späté so svojím telom a viac "závislé" od svojho tela ako chlapec. Naša kultúra si však vysoko cení nezávislosť, efektívnosť a rýchlosť. Akákoľvek myšlienka dievčaťa na možné neskoršie tehotenstvo jej tiež pripomína, že tehotenstvo trvá deväť mesiacov a nedá sa urýchliť. A aby toho nebolo málo, ženský pohlavný orgán vagína symbolizuje pasívne prijímanie. Naša kultúra sa však pasívneho prijímania desí. Je dôležitým znakom slobody, že naša kultúra dáva dievčatám možnosť vybrať si profesionálnu kariéru, ktorá im vyhovuje, či už je to stavebná inžinierka alebo automechanička, učiteľka alebo zdravotná sestra, alebo čokoľvek iné. Ale ak chceme mladým dievčatám pomôcť zmieriť sa so svojím telom, musíme nanovo objaviť skutočnosť, že ženské telo je hlboko späté s rytmom a životom prírody, s "pulzom kozmu" (Karl Stern).

Aká je rola rodiny? Môžu rodičia niesť vinu za to, že ich deti pociťujú transsexuálne pocity?

Vinu za to nenesie nikto. Rodičia svoje deti v drvivej väčšine prípadov milujú. Stáva sa však, že jeden z rodičov, častejšie je to matka, sa silno vloží do myšlienky, že jeho dieťa je transsexuálne. Možné dôvody však treba posudzovať individuálne.

Čoraz častejšie sa dnes stretávame s tým, že rodičia, ktorí nesúhlasia s deštruktívnou cestou premeny, čelia právnym krokom a hrozí im, že ich dieťa im bude odobraté zo starostlivosti.

Vo všeobecnosti však platí, že rodičia by sa nemali báť vyhľadať odbornú pomoc, ak sú v ich rodine prítomné problémy s duševným zdravím, ak matka trpí depresiami alebo ak v rodine existujú iné faktory, ktoré prispievajú k prežívaniu traumy u dieťaťa. Zraniteľnému dieťaťu, bez ohľadu na jeho psychický stav, totiž veľmi prospieva bezpečná väzba na oboch rodičov a na rodičov, ktorí žijú vo vzájomnom, pokojnom vzťahu. 

Ako by sme mali pristupovať k ľuďom, ktorí trpia transsexualitou?

Dospelí majú slobodu si vybrať, či sa dajú na cestu tranzície. Rovnako ako všetci trpiaci ľudia si zaslúžia náš súcit a úctu. To však neznamená, že by sme mali mlčať a nehovoriť o nebezpečenstvách tranzície.

Máme tolerovať, ak niekto chce, aby sme ho volali iným menom?

Zameriam sa na deti a mladistvých a na situácie, v ktorých majú dospelí priamu povinnosť starostlivosti. To je prípad škôl. Oslovovanie dievčaťa chlapčenským menom a používanie mužských zámen pre ňu (a naopak) je súčasťou spoločenskej tranzície. Sociálna tranzícia dramaticky zvyšuje mieru pretrvávania pohlavnej dysfórie! Robí trvalým to, čo by inak vo väčšine prípadov bolo dočasné. Pripravuje na medicínsku zmenu so všetkými jej ničivými zdravotnými dôsledkami. Nechápem, ako by to mohlo prospieť akémukoľvek dieťaťu.

Možno by bolo múdre, keby škola vypracovala smernice, v ktorých by sa uvádzalo – a tiež vysvetľovalo, prečo sa majú všetky deti bez výnimky oslovovať rodným menom zodpovedajúcim ich pohlaviu a že sa majú používať len zámená zodpovedajúce ich biologickému pohlaviu. Toto usmernenie by malo hovoriť aj o tom, že všetky deti by mali byť chránené pred šikanovaním, bez ohľadu na to, aký je dôvod šikanovania. 

Odmietnutie súhlasu so sociálnou a medicínskou tranzíciou sa niekedy vykresľuje ako odmietnutie dieťaťa. Opak je pravdou. Znalosť lekárskych a psychologických faktov nám pomáha pravdivejšie a súcitnejšie sa starať o zraniteľné a zranené deti.

Všetky deti si zaslúžia náš súcit a náš rešpekt, ale tiež si zaslúžia poznať pravdu. Celoživotná vojna proti vlastnému telu nemôže odrážať pravú identitu týchto detí. Musíme nanovo premýšľať a nájsť lepšie a ľudskejšie spôsoby, ako im pomôcť.