Ako ma arcibiskup Alojz Tkáč naučil modliť sa

Bolo to niekedy v roku 2011, keď som mal možnosť stretnúť košického arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča a položiť mu niekoľko otázok do náboženského vysielania. Napriek tomu, že sa tento rozhovor nezachoval, zostal mi v pamäti doteraz.

Mons. Tkáč sprevádzal charitatívnych pracovníkov a kňazov myslím z Afriky. Po tlačovej besede a diskusii sme ako novinári mali možnosť rozprávať sa s účastníkmi tejto akcie. Času nebolo veľa. Odchytil som pána arcibiskupa, položil som otázku a pred ústa som mu strčil reportážny mikrofón.

Jeho odpovede boli hlboké, mali hlavu aj pätu, boli tam momenty, ktoré rozosmiali mňa aj pána arcibiskupa, a rovnako tak momenty, ktoré človeku rozochveli srdce.

Pán arcibiskup s veľkou láskou rozprával o misiách, o tom, ako má možnosť podporovať na diaľku deti v chudobných krajinách a ako rád sa zriekne svojho „prepychu“ v prospech chudobných.

Keď sme rozhovor nahrali, poďakoval som mu a vzápätí som zistil, že sa z jeho múdrych viet nezachovala nahratá ani sekunda. Ani nádych, ani bodka. Skrátka nič. Zlyhala technika. Hanbil som sa za svoj amaterizmus aj za technické problémy.

Išiel som opäť za ním, oznámil som mu, čo sa stalo, pokrčil som ramenami odhodlaný zniesť aj tú najprísnejšiu kritiku.

Kresťanstvo NekrológUtrpenie totality zrodilo biskupa rozvahy a lásky. Alojz Tkáč odcestoval do neba

Pán arcibiskup sa usmial a povedal: „Preto z toho rozhovoru nič nie je, lebo sme sa nepomodlili. Úplne sme to zanedbali.“

„Čo teraz?“ zdvihol som obočie.

„Teraz už nič, prosím ospravedlňte ma. Už nemám čas odpovedať znova na vaše otázky, ale príďte do Košíc a tam v pokoji nahráme rozhovor. A pomodlíme sa.“

Myšlienku s modlitbou som si osvojil. Od tohto stretnutia s Mons. Tkáčom každú prácu začínam s modlitbou. To sa nechválim. Len hovorím, že modlitba je rovnako dôležitá, ak nie dôležitejšia, ako bodový scenár, zapnutie monitora alebo rekordéra či zaviazanie si šnúrok na topánkach. Človek modlitbou posväcuje prácu, ale aj každý okamih života. S modlitbou sa práca darí lepšie.

Do Košíc som za pánom arcibiskupom Tkáčom cestoval už o pár mesiacov. Srdečne ma privítal. Už nebol „výkonným“ biskupom, už bol emeritným biskupom, čiže v akomsi biskupskom dôchodkovom stave.

Pomodlili sme sa a vznikol veľmi pekný rozhovor. Počúvať Mons. Tkáča bolo ako sa prehŕňať v bohatej knižnici plnej vzácnych tlačí.

Rozprával o svojom povolaní, o tom, ako oznámil otcovi, že by chcel byť kňazom. Bolo to v ťažkých päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, keď cirkev dostávala od komunistov na frak. Mons. Tkáč mal vtedy devätnásť rokov a niekde v podvedomí ho lákalo aj všetko to nebezpečenstvo prenasledovaných kresťanov. Otec mu povedal, nech sa snaží, keď má byť kňazom, nech je dobrým kňazom.

Po vysviacke túžil ísť Alojz Tkáč do pastorácie, do farnosti medzi ľudí, ale dostal poverenie byť notárom na biskupskom úrade. Namiesto toho, aby ľudí viedol po Božích cestách, bol zavalený administratívnymi povinnosťami. Na tomto mieste však získal dobrý prehľad o fungovaní diecézy a spoznal kňazov, ktorí v Košiciach a okolí pôsobili.

Legendárny sa stal jeho prejav na stretnutí „mierového kňazstva“ – Pacem in Terris, v ktorom kritizoval systém, ktorý sa prezentoval ako tolerujúci cirkev, ale reálne ju ničil. Na základe tejto „drzosti“ mu bol odobraný štátny súhlas a roky pracoval najprv ako lesný robotník, neskôr ako vodič električky v Košiciach.

Ako mal prehľad o kňazoch v diecéze, tak mal teraz prehľad o celom meste a ľuďoch v ňom. Dodnes žijú pamätníci, ktorí si na Mons. Tkáča spomínajú aj ako na vodiča električky.

Po menovaní za biskupa v slobodných časoch vytiahol Košickú arcidiecézu z ruín. Vznikli cirkevné školy, postavili sa kostoly, obnovili sa kláštory aj cirkevný život a bol aj dostatok povolaní.

Keď som sa ho pýtal, ako to vidí s kňazstvom, bol optimista, čo sa týka počtov. Vravel, že to vyzerá, že najbližších päťdesiat rokov sa Košická arcidiecéza personálne udrží. Obavy mal však z toho, aby si kňazi udržali autentického katolíckeho ducha, aby ich „nepomotal“ svet so svojím bláznovstvom.

Mons. Alojz Tkáč bol mužom akcie, ale aj mužom modlitby. Na otázku, či sa za niekoho modlí, nezaváhal ani sekundu. Vo všetkom mal systém. „Viete,“ povedal, „všetko musí mať nejaký poriadok.“

„V pondelok sa modlím za misie, za univerzálnu cirkev a za prenasledovaných kresťanov.
V utorok sa modlím za našu Košickú arcidiecézu.
V stredu sa modlím za moju rodinu a za mojich blízkych.
Vo štvrtok sa modlím za kňazov, za kňazské povolania.
V piatok odprosujem za svoje previnenia aj za previnenia svojich spolubratov kňazov.
V sobotu sa modlím k úcte k Panne Márii a za našu mládež.
V nedeľu sa modlím k úcte k Najsvätejšej Trojici.“

Mons. Alojza Tkáča pochovajú do krypty v Dóme svätej Alžbety v Košiciach. Ležať bude vedľa kardinála Tomka. Na tomto mieste spočinú ostatky týchto statočných mužov viery, týchto velikánov našej nedávnej histórie, nezlomných Ježišových učeníkov.