Ruskí kozáci v službách Moskvy sú spoľahlivá, no dvojsečná zbraň

Rovnaké nezhody panujú aj v otázke prapôvodu kozákov, ktorí sú dnes takmer všetci pravoslávni Slovania a považujú sa prevažne za Rusov alebo Ukrajincov. Podľa tézy ruského historika S. M. Solovjeva boli prví kozáci služobná čeľaď vysielaná pánmi na rybolov a lov do okrajových oblastí starej Rusi k Bielemu moru a dolnému Donu. Tí z vyslaných služobných, ktorí sa rozhodli nevrátiť sa k pánom a ostať v divočine, začali vytvárať prvé kozácke tlupy [2]. Naopak, podľa názoru V. E. Šambarova a L. M. Gumiljeva nie je pôvod kozáctva v slovanskom obyvateľstve prchajúcom od centrálnej moci, ale v splynutí adygejského kmeňa Kasogov žijúceho na území severnej Kubáne a slovansko-turkicko-sarmatských Brodnikov.

Hoci kozáctvo pôvodne reflektovalo skôr spôsob života než jasnú etnickú identitu, už na začiatku novoveku bola väčšina kozáckych skupín a tlúp slovanská a pravoslávna. Prispel k tomu paradoxne rastúci útlak bežného slovanského obyvateľstva zo strany poľských magnátov a moskovských kniežat. K pôvodným spontánne vznikajúcim kozáckym skupinám začali v tomto období totiž prúdiť zástupy mladých sedliakov, ktorí dávali pred panskou knutou prednosť násilnému, ťažkému, potenciálne krátkemu, no slobodnému životu na divokom poli.

Bez ohľadu na to, ktorá teória o ich pôvode je správna, kozáci sú väčšinou miešancami Slovanov a miestneho obyvateľstva. Ak už pre nič iné, tak preto, že prvé vlny kozákov predstavovali vždy prevažne čisto mužské ozbrojené družiny bez žien. Na severnom Kaukaze si preto kozáci prvé ženy zabezpečovali nájazdami na tábory nomádskych Nogajcov alebo na dediny horalov, kde si nevesty unášali násilím.

Kozáci žili v tomto rannom období v stave akejsi "vojenskej demokracie". Kozácke spoločenstvá podliehajúce danému systému boli riadené dvoma orgánmi, a to kozáckym kruhom a atamanom (ukr. hetman). Kozácky kruh bol zhromaždením (formu proto-parlamentu), ktoré predstavovalo najvyššiu mocenskú inštanciu kozáckej občiny. Riešil otázky vojny a mieru, rozdelenia koristi, voľbu starešinov a atamana. Zúčastňovali sa ho volení zástupcovia všetkých kozáckych oddielov. Kozácky kruh však nebol stálym orgánom, ale zasadal v určitých časových intervaloch, pričom mimo dané obdobia vládol už spomínaný volený ataman, riadiaci každodenný chod občiny. V prípade vojen potom mohol byť menovaný tzv. úradujúci ataman.

Kozácke spoločnosti sa však postupne zákonite dostávali pod menší alebo väčší vplyv centralizovaných štátov, na periférii ktorých prežívali, až nimi boli postupne absorbované a prešli na štátnu službu. Hoci bola väčšina najväčších povstaní v dejinách Ruska a Poľsko-Litovského štátu iniciovaná práve kozákmi bojujúcimi či už za svoje slobody, alebo vieru, táto buričská sila sa po neúspešných, avšak pre ruský štát tej doby životu nebezpečných povstaniach Razina a Pugačeva, dostala definitívne pod priamu kontrolu cárskeho trónu. Atamani začali byť dosadzovaní a kozácka politická autonómia likvidovaná.

Odbojní kozáci sa tak postupne výmenou za pôdu a osobné slobody stávali od 18. storočia v stále väčšej miere nástrojom štátneho útlaku ostatných cárskych poddaných, ako aj vojenskými kolonistami, ktorí zásadným spôsobom posúvali hranice Ruska smerom na juh a východ.

Lojalita cárovi sa im neskôr stala osudnou. Počas ruskej občianskej vojny sa prevažná väčšina kozákov postavila proti boľševikom, pričom na severnom Kaukaze dokonca vyhlásili Kubánsku ľudovú republiku. Boľševici tak po svojom víťazstve spustili politiku „odkozáčťovania“, ktorá bola charakteristická priamou fyzickou likvidáciou kozákov, ich presídľovaním alebo morením hladom.

Návrat Kozákov

Paralelne s príchodom politiky glasnosti sa začali koncom 80. a začiatkom 90. rokov kozáci aj napriek desaťročiam útlaku znova mobilizovať.

Už v roku 1990 sa v meste Novočerkask na Done uskutočnilo prvé masové zhromaždenie kozákov. Donskí kozáci osmelení politikou glasnosti sa vtedy poobliekali do starých zaprášených uniforiem schovávaných často vyše 50 rokov v pivniciach a podkroviach, aby sa mohli opätovne prihlásiť k slovu a začať zasahovať do rozbiehajúcej sa celospoločenskej diskusie.

Ešte toho roku sa v Moskve konal prvý veľký kruh, na ktorom boli zástupcovia väčšiny novovzniknutých kozáckych kruhov v Ruskej Federácii. Výsledkom zjazdu bol vznik Zväzu kozákov Ruska, prijatie jeho ústavy, vznik rady atamanov a atamanskej vlády, ako aj hlavných orgánov zväzu. Ešte v decembri 1991 bola zástupcami Zväzu kozákov Ruska prijatá „Deklarácia ruského kozáctva“, ktorá presne upravovala podobu znakov, vlajok a uniforiem jednotlivých kozáckych občín.

V roku 1991 začali byť následne v prostredí všeobecného chaosu a rozkladu centrálnej moci spontánne vyhlasované kozácke autonómne republiky. Tie síce nemali separatistický charakter vo vzťahu k Rusku, avšak rozhodne sa nestretávali v Moskve s nadšením. Napriek tomu boli vyhlásené Donská kozácka republika, Terecká kozácka republika, Hornokubánska kozácka republika a Armavirská kozácka republika.

Kozáci, najmä na juhu Ruska, začali čoskoro po prvom veľkom kruhu spontánne a bez vedomia štátnych orgánov formovať „policajné jednotky“, úlohu ktorých bolo v stave celospoločenského rozkladu Sovietskeho zväzu dohliadať na poriadok na uliciach. Odhliadnuc od skutočnosti, že šlo o dobrovoľnú a neplatenú službu spoločnosti, často nevyberané až brutálne metódy boja s kriminalitou dostávali miestnych kozákov do konfliktu s lokálnou políciou a orgánmi štátnej moci. Na dennom poriadku boli taktiež neoprávnené previerky občanov s kaukazským výzorom.

Opäť v službách Kremľa

Ruský štát nemal v tejto situácii na výber a musel zasiahnuť. Moskva sa hneď od začiatku rozhodla kozákov radšej integrovať a využiť pre svoje potreby, než ich násilím potlačiť. Výsledkom tohto úsilia sa v roku 2005 stal zákon „O štátnej službe ruského kozáctva“, ktorý zaviedol koncept registrovaných kozákov v službách ruského štátu. Registrovaní kozáci majú podľa daného ustanovenia pôsobiť v kozáckych jednotkách s vlastnými insígniami a znakmi.

Registrovaní kozáci pôsobia v rámci ministerstva vnútra a ministerstva obrany, pričom ich úlohy v období mieru zahŕňajú najmä ochranu štátnych hraníc, ochranu lesov, patriotickú výchovu mládeže a ochranu verejného poriadku a majetku. V prípade ohrozenia štátu je ich úlohou aktívne sa podieľať na jeho obrane.

https://www.youtube.com/watch?v=7ozhx7TirRg

Rusko má tak momentálne jedenásť kozáckych vojsk – Povolžské, Sibírske, Zabajkalské, Terecké, Usurijské, Donské, Jenisejské, Orenburgské, Kubánske, Irkutské a Centrálne. Kozáci majú na rozdiel od armády pôvodné tradičné hodnosti, ako sú napríklad sotnik, jesaul, vojskový starešina, alebo kozácky plukovník.

Dnes tak už v uliciach severokaukazských miest a letovísk nehliadkuje samozvaná kozácka domobrana, ale platené kozácke hliadky s vlastnými uniformami, ktoré boli po prvý raz masovo nasadené počas Olympijských hier v Soči v roku 2014. Tie majú nateraz právomoc páchateľa len napomenúť, pripadne zafixovať a privolať políciu. Najmä na juhu Ruska sa však už dlhšie objavujú hlasy volajúce po novom zákone O kozáckych milíciách, ktorý by im umožnil hliadkovať a zadržiavať páchateľov samostatne.

• 

• 

• 

Služba v registrovaných milíciách s neraz veľmi obmedzenými právomocami je však len jedným z využití, ktoré Kremeľ pre moderných kozákov má. Asi mediálne najvýraznejším obrazom ruského kozáctva sa stala účasť dobrovoľníckych kozáckych brigád v rôznych separatistických konfliktoch na periférii bývalého impéria. Dôležité je uvedomiť si, že dané kozácke brigády nespadali oficiálne pod ministerstvo obrany ani vnútra, avšak zohrali neraz dôležitú úlohu v konfliktoch v Podnestersku, v Abcházsku, Južnom Osetsku, v prvej vojne na Náhornom Karabachu aj na Donbase.

V prípade vojny v Abcházsku mali byť kozácki dobrovoľníci verbovaní de facto priamo abcházskym ministrom obrany počas jeho cesty k tereckým, kubánskym a donským kozákom. Podľa výpovedí veteránov bola služba kozákov v Abcházskej vojne dobrovoľná a neplatená s tým, že na začiatku dostali približne tritisíc rubľov na pokrytie základných potrieb pred cestou na front.

Z hľadiska kozáckych dobrovoľníkov v Abcházsku vyniká osoba novinára a poetu a kozáckeho dobrovoľníka Alexandra Bardodyma, ktorý sa po tom, ako zahynul za nevyjasnených okolností vo svojich 26 rokoch, stal jedným z abcházskych národných hrdinov. Bardodymove básne (venované Abcházsku) bývajú pravidelne čítané v lete študentmi pri jeho hrobe.

https://www.youtube.com/watch?v=kRTJKcIljzU

Zaujímavosťou tejto vojny je aj skutočnosť, že v Abcházsku bojovali ruskí kozáci bok po boku s čečenskými dobrovoľníkmi Šamila Basajeva, proti kozákom z Ukrajiny, ktorí sa pridali na stranu Gruzíncov.

Jedna z Bardodymových piesní sa neskôr stala nepísanou hymnou práve Basajevovho Abcházskeho bataliónu. Iróniou osudu tú istú pieseň o pár rokov neskôr spievali čečenskí separatisti útočiaci na ruských vojakov a kozákov z Jermoloveho bataliónu počas prvej Čečenskej vojny.

Viacerí experti tiež upozorňujú, že kubánski kozáci zohrali v roku 2014 dôležitú úlohu pri obsadzovaní Krymského polostrova a príslušníci Donského vojska zas v bojoch na Donbase. Ide pritom často o neregistrovaných kozákov, ktorí oficiálne nie sú na výplatnej páske Kremľa, pochádzajú však z tradičných kozáckych regiónov a podieľajú sa na bojovom výcviku uskutočňovanom miestnymi kozáckymi spolkami, prípadne v minulosti slúžili v armáde.

Veční rebeli

Tak ako tomu bolo aj v minulosti, ani moderní kozáci nie sú len relatívne univerzálnym nástrojom štátnej moci, ale aj zdrojom problémov a ťažkostí. Kozáci sa napriek svojmu na Západe dominantnému imidžu prisluhovačov Kremľa prejavujú ako aktívna vrstva ruskej spoločnosti v širokom spektre otázok politických, spoločenských, sociálnych aj ekologických.

Ilustratívny je v tomto smere prípad z roku 2008. Kozáci z Tereckého vojska na čele s atamanom Chaninom sa vtedy v meste Novoalexandrovsk dostali do sporu s manažmentom miestnej továrne na balenie mäsa. Tá fungovala (vďaka korupcii) aj napriek tomu, že nespĺňala základné hygienické požiadavky a ohrozovala zdravie obyvateľov mesta. Po tom, ako začalo v následku jej činnosti hroziť prepuknutie epidémie antraxu, pristúpili kozáci k sérii protestných akcií a ataman Chanin zorganizoval medializáciu celého prípadu. Následne nato bol postrelený, pričom o niekoľko dní neskôr zahynul na následky zranení v nemocnici. V inom podobnom prípade v čiernomorskom letovisku Anapa ozbrojení kozáci deprimovaní nečinnosťou miestnych orgánov vo vzťahu k ilegálne stavanej budove v chránenej oblasti, napadli stavenisko, zničili vstupnú bránu a následne celý priestor obsadili.

Rozporuplnosť ruských kozákov sa prejavila aj počas pandémie. Zatiaľ čo viaceré kozácke oddiely pomáhali ruským úradom dohliadať na dodržiavanie epidemiologických opatrení, atamani iných oddielov označovali pandémiu verejne za hoax, prípadne sprisahane a varovali, že diaľkové teplomery na meranie teploty môžu ovládať myseľ. Bol to tiež oddiel kozákov, ktotý minulý rok pomohol exkomunikovanému duchovnému Sergejovi Romanovi, ktorý Putina označil za antikrista, násilím obsadiť ženský kláštor na Urale (o incidente sa môžete dočítať viac v článku denníka Štandard).

Dnešné ruské kozáctvo tak zostáva aj napriek snahám boľševikov o vykorenenie živou a sebavedomou silou. Nie je len bezduchým nástrojom Kremľa, ako to môže niekedy vyznieť z novinových článkov. Kozákov po páde Sovietskeho zväzu neoživil umelo Kremeľ. Ruské kozáctvo sa začalo organizovať samo a ruský štát bol len tým, kto musel reagovať. Vzhľadom na sebavedomie, samoorganizačné schopnosti a bujarosť kozákov sa Moskva rozhodla ich radšej integrovať a vytvoriť pre nich neraz paralelné štruktúry.

Hoci sa kozáci ukázali byť potenciálne efektívnym nástrojom pri zahraničných konfliktoch a potláčaní miestneho disentu, Putinova vláda si uvedomuje ich možnú rizikovosť pre režim. To je pravdepodobne aj dôvodom, prečo vytrvalo odmieta nielen vytvorenie kozáckych milícií, ale aj mnohé iné, podobné návrhy a iniciatívy. Či si ruské kozáctvo nájde svoje miesto aj v 21. storočí, je otázne, no schopnosť prežiť do 20. storočia poukazuje na jeho životaschopnosť.

https://www.youtube.com/watch?v=qE566Skk6go&list=RDqE566Skk6go&start_radio=1

Použitá literatúra:

[1] Omeljan Pritsak. The Turkic Etymology of the Word Qazaq 'Cossack', Harvard Ukrainian Studies 28, 1-4 (2006/2007): 237-XII.

[2] Solovjov S. M., Istorija Rossii s drevnejšich vremen (Dejiny Ruska od dávnych čias), (Kolokol Press, 2001), 1993- 1998