Nedostatočne dištancovaný Nohavica

Jeho politické postoje sú v posledných rokoch značne podivné, môže to súvisieť aj s ranami, ktoré po revolúcii utrpela Nohavicova povesť. Odhalenie pesničkárovej spolupráce s ŠtB a jej konkrétnej podobe muselo mnohých jeho fanúšikov zraniť. Vystúpenia umelcov sivej zóny sa totiž v časoch normalizácie odohrávali v atmosfére akéhosi sprisahania slobodomyseľných, silu ich slovám dodávalo aj vedomie, že nimi čosi riskujú. V Nohavicovom prípade sa ten oslobodzujúci dojem ukázal byť veľmi chatrnou ilúziou.

V roku 2018 prijal v Kremli Nohavica ruskú Puškinovu medailu, v emotívnej ďakovnej reči hovoril o tom, ako sú počas odovzdávania spolu s ním na pódiu tí ruskí básnici, ktorých verše prekladal a spieval. Jeden ho pritom sledoval a tiež na nich myslel, na všetkých tých básnikov, ktorých ruská moc vo svojich rôznych mutáciách ničila a ničí a ktoré český pesničkár práve v centre tej moci a pred jej najvyššími predstaviteľmi nepríhodne pripomínal.

Po ruskom vpáde na Ukrajinu Nohavica povedal, že vyznamenanie vracať nebude, pretože ho nedostal za vojnu. Jeho vec, jeho vkus (ale tak to bolo, už keď to vyznamenanie prijímal).

Poslancom z Uherského Brodu prekáža pesničkárov „nedostatočný dištanc“ od Vladimira Putina. Z toho termínu mi naskakuje husia koža. Sugeruje totiž, že existuje nejaká dostatočná dištancia, ku ktorej sa ale Nohavica neodhodlal, a stratil tak právo vystupovať v Uherskom Brode.

Chápem pobúrenie tamojších poslancov a napríklad aj ich nechuť k jednému konkrétnemu umelcovi. Ich postup ale v niečom kopíruje praktiky „kultúry rušenia“, ktorá si tiež vyžaduje ritualizované ospravedlnenia, a potom jej stúpenci na sociálnych sieťach posudzujú, či to ospravedlnenie bolo dostatočne úprimné a či obsahovalo všetky „povinné cviky“ (odpoveď na obe tieto otázky väčšinou znejú nie). Čomu by prospelo, keby sa Jaromír Nohavica od Putina dištancoval „dostatočne“, teda podľa predstáv svojich kritikov, keby pritom bolo úplne zjavné, že je tá dištancia vynútená pod tlakom zvonku?

Úplne rozumiem tomu, keď dnes Jaromír Nohavica alebo jeho piesne niekomu vadia, nechce sa mu ich počúvať, chodiť na jeho koncerty, nechať ho hrať vo svojom klube, pokiaľ nejaký má. Ale podmieňovať niečie vystúpenie čisto formálnou deklaráciou nejakého stanoviska, sa mi zdá pomýlené a možno aj nebezpečné. V iných časoch a s inými reprezentáciami využiteľné aj na postih tvorcov, ktorí majú napríklad k Nohavicovým postojom veľmi ďaleko.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.