Slováci a Drakula. Majú k sebe bližšie, ako si myslíte

Málokto vie, že Slováci majú v príbehu o Drakulovi prominentné, no nelichotivé postavenie. Sú jeho sluhami, takmer nesvojprávnymi. Barbarskými a zároveň poslušnými.

Bram Stoker napísal Drakulu v roku 1897. Do veľkej miery sa inšpiroval rumunským – transylvánskym (po slovensky sedmohradským) folklórom. V hornatých oblastiach karpatského Rumunska je dodnes živá viera v tzv. „strigojov“. Ide v podstate o zlých duchov a živé mŕtvoly, ktoré vstávajú z hrobu a strašia.

Osobne som poznal istú Rumunku pracujúcu v bratislavskom IBM, ktorá bola o existencii strigojov presvedčená. Tvrdila, že strigojstvo sa prenáša krvou, teda vlastne geneticky. Miestne rituály opisovala nasledovne: „Keď je podozrenie, že človek bude strigoj, stretneš sa s chlapmi v krčme, opiješ ich a zoberieš ich k hrobu. Zavoláš aj kňaza. Strigoja vykopete, odrežete mu hlavu a vyberiete srdce. Kňaz na telo poleje svätenú vodu.“

Celkom brutálne, ale v dnešnom Rumunsku sa s týmito rituálmi ešte stále môžete stretnúť. Jeden z takýchto medializovaných prípadov sa stal v roku 2004 v obci Marotinu de Sus. Po vyhrabaní tela „strigoja“ a vybratí jeho srdca opití muži mŕtvolu ešte spálili. Za tento akt boli účastnici rituálu aj trestne stíhaní a neskôr odsúdení na šesť mesiacov väzenia.

Stoker vychádzal práve z takejto praxe. Inšpiroval sa však aj v Rumunsku populárnym, no krutým vládcom Vladom III. Tepešom, ktorý napádajúcich Turkov nabodával na koly. Špekuluje sa však, že predlohou pre Drakulu bola aj „naša“ čachtická grófka Alžbeta Bátoriová, ktorá sa mala kúpať v krvi mladých dievčat.

V čase, keď Bram Stoker svoje dielo vydal, bolo Slovensko súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie, ktorá siahala až po východnú časť karpatského oblúka, teda do dnešného Rumunska. Celé územie strednej Európy bolo mozaikou národností. Naši súkmeňovci žili v Budapešti, v Ostrihome, vo Vojvodine a aj v Rumunsku. Dodnes tam existujú veľké slovenské komunity.

A teraz sa dostávame k nelichotivému, až takmer rasistickému opisu Slovákov z pera Brama Stokera:

„Najčudesnejšie vyzerali Slováci. Vo svojich veľkých pastierskych klobúkoch, širokých špinavobielych nohaviciach, bielych ľanových košeliach a obrovských, ťažkých, takmer stopu širokých kožených opaskoch, povybíjaných mosadznými klincami pôsobili barbarskejšie ako ostatní. Boli obutí do vysokých čižiem, do ktorých mali zakasané nohavice, a tváre im zdobili dlhé čierne vlasy a ťažké čierne fúzy. Vyzerajú veľmi malebne, ale nepôsobia príťažlivo. Kdesi na divadelnom javisku by ich určite uviedli ako akúsi orientálnu tlupu banditov. Povedali mi však, že sú neškodní a nepriebojní.“

To je len úvodný opis Slovákov, ku ktorým niekedy autor akosi pozvoľna priraďuje aj Čechov. Hlavná postava Jonathan Harker opisuje Slovákov a Čechov ako akýsi dvojnárod. Zdôrazňuje ich malebné kroje, ovčie kožuchy, dlhé valašky a pobožnosť. „Tu i tam kľačal pred kaplnkou nejaký sedliak alebo dedinčanka, ale ani sa za nami neobzreli; vo svojom zbožnom rozjímaní zrejme nemali oči ani uši pre vonkajší svet.“

Pripomeňme, že spoločný štát bol vzdialený 21 rokov. Navyše Česko bolo späté s Rakúskom a Slovensko s Maďarskom. Napriek tomu však Stoker vníma Slovákov a Čechov ako k sebe prináležiacich.

Nedávajme však Stokerovi priveľký etnologický kredit. Ako totiž píše literárny vedec Kristián Benyovszky: „Povybíjaný opasok, dlhé čierne vlasy a dlhé fúzy sú pre mladého Angličana odstrašujúcimi znakmi, čo ešte dopĺňajú dlhé valašky. Na nás však tento opis môže pôsobiť skôr ironicky, ak si uvedomíme, že fúzy a vysoké čižmy patria do repertoáru stereotypných vlastností Maďara, t.j. príslušníka národa, od ktorého sa Slováci usilovali najviac odlíšiť. To, čo je pre Slovákov stereotypným dištinktívnym znakom Maďara, je v očiach Západoeurópana slovenským národným špecifikom.“

Stoker prezentuje Slovákov ako posluhovačov upíra. Keď hlavný hrdina Harker upadá do panického strachu a začína tušiť, že jeho hostiteľ Drakula pred ním niečo tají, naskytne sa mu nasledovná scéna:

„Natešene som sa ponáhľal k oknu a uvidel som, ako do dvora vchádzajú dva veľké rebrináky, každý z nich ťahaný ôsmimi statnými koňmi a na čele každého záprahu kráča Slovák v širokom klobúku, vybíjanom opasku, špinavom ovčom kožuchu a vysokých čižmách. V rukách mali dlhé valašky.“

Slováci však nie sú najviac dehonestovaným etnikom v Stokerovom diele. Ešte oddanejšími sluhami pána temnôt sú Rómovia. Alebo ako ich v súlade s vtedajším univerzálne prijatým jazykom Stoker nazýva, Cigáni. Práve s nimi sa zvedie aj posledná bitka, keď sa hrdinovia príbehu snažia získať rakvu grófa Drakulu.

V modernej literárnej vede sa prízvukujú rasistické prvky Stokerovho diela. Anticiganizmus je zjavný, pri „slovakofóbii“ sa zase poukazuje na vtedajšie obavy Angličanov z rastúcej moci Ruska a jeho schopnosti využiť slovanské národy v Rakúsko-Uhorsku a v Turecku vo svoj geopolitický prospech.

Stokerove predsudky, ktoré v jeho dobe zdieľalo 99 percent anglickej spoločnosti, by nás však nemali odlákať od majstrovskej kvality, ktorá je aj po vyše 120 rokoch stále očividná.

Vzťah Drakulu a Slovenska pritom stále môže mať pozitívny charakter. Netreba byť na predsudky z konca 19. storočia precitlivený, ale naopak, Drakulu by Slováci mohli využit vo svoj prospech. Málo sa napríklad vie, že už prvý film o Drakulovi sa nakrúcal u nás. Šlo o nemecký expresionistický nemý film, ktorého hlavná postava Nosferatu dodnes pôsobí desivo. Táto prvá adaptácia diela Brama Stokera sa nakrúcala v roku 1921 v Oravskom Podzámku.

To všetko znamená, že na Slovensku máme „drakulovské“ dedičstvo, ktoré má potenciál prilákať turistov. Slovensko by ho mohlo viac využívať.