Pohľad do spätného zrkadla napomáha úspechu pôstnej jazdy

Skúsenosť nás presviedča, aký dôležitý je spätný pohľad pre ucelený obraz danej situácie. Kým sa nachádzame v „oku tornáda“, nie vždy vidíme súvislosti jasne. Časový odstup dokáže spôsobiť, že aj krušné chvíle hodnotíme s pokojom, či dokonca s úsmevom. Zavše až odstup času umožní poskladať časti mozaiky osobného príbehu tak, že ho môžeme uložiť do archívu spomienok na správne miesto.

Na podobnom princípe vznikali aj príbehy evanjelia. Udalosti, ktoré apoštoli so svojím Učiteľom zažili, si najprv odovzdávali klasickým dobovým spôsobom: ústne. A význam niektorých Ježišových slov a skutkov plnšie pochopili až pri spätnom pohľade a hodnotení. Optickým ohniskom bola Ježišova smrť a vzkriesenie.

Konkrétne si to môžeme overiť na udalosti premenenia Ježiša Krista. Pán Ježiš vystúpi na horu Tábor s tromi svojimi apoštolmi – Petrom, Jakubom a Jánom. A tu sa stane zvláštny jav. Jeho tvár i odev prežiari svetlo. Zjavujú sa pritom dve starozákonné postavy, Mojžiš a Eliáš, ktorí s Ježišom vedú rozhovor.

Výsledky ankety v novom svetle

Pri spätnom pohľade sa to celé apoštoli snažia pochopiť. Prečo sa toto Ježišovo premenenie vlastne odohralo? Čo nám chce tento príbeh povedať? Prečo sú tu práve Mojžiš a Eliáš? Len nedávno im Ježiš položil otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“(Mt 16,13)A prichádzajú odpovede ako z ankety:

Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za proroka Jeremiáša alebo za jedného z prorokov. Keďže sa pri udalosti premenenia s Ježišom zhovárajú tieto dve postavy, je ukázané jasne: Tento Ježiš nie je ani Mojžiš, ani Eliáš. Ale kto je to potom? Táborské svetlo dopĺňa hlas zreteľný hlas Otca: „Toto je môj milovaný syn.“ (Mt 17,5)

Dorovnaní a prekonaní

Okrem toho spätne vidíme, že Pán Ježiš sa s Mojžišom a Eliášom družne rozpráva. Cirkevný spisovateľ Origenes v tom vidí indíciu, že Ježiš si dobre rozumie so židovskou tradíciou – teda so Zákonom, ktorý tu zastupuje Mojžiš aj s prorokmi, za ktorých je prítomný Eliáš.

Spätné hodnotenie ďalej prichádza k záveru, že Mojžiš zomrel prirodzenou smrťou ešte pred vstupom do zasľúbenej zeme, kým Eliáš bol zasa vzatý na ohnivom voze do neba. Tieto dve postavy teda chcú podľa cirkevných otcov naznačiť aj to, že Ježiš Kristus je Pánom nad mŕtvymi i živými.

Pri ďalšom uvažovaní objavíme aj iný typologický obraz. Starý zákon hovorí, ako Mojžiš vyviedol Izraelitov z egyptského otroctva; Nový zákon zachytáva Krista, ako vyvádza každého človeka z otroctva hriechu a smrti. Eliáš kedysi vzkriesil syna sareptskej vdovy tým, že sa v modlitbe nad neho trikrát sklonil. Tak má teraz Ježiš vzkriesiť ľudské pokolenie, keď sa k nemu na tri dni sám skloní do smrti. Tieto predobrazy zo Starého zákona sa teraz stretajú s Obrazom, ktorý ich má naplniť, s Ježišom Kristom.

Hlbší význam „exhibície“ na Hore

Ježiš sa pár dní pred svojou smrťou ukazuje v úplne novom svetle. Apoštoli ho takto doteraz nevideli. Až spätným uvažovaním prišli na to, čo sa tu vlastne odohralo. Dokonca až generácie po nich si uvedomili, že na hore Tábor sa udialo niečo veľmi dôležité: predzvesť nášho konečného naplnenia, ktoré spočíva v dokonalej jednote s Bohom.

Cirkvi byzantskej tradície prišli spätným pohľadom k osobitnej modlitbe, ktorá hovorí, že učeníci mohli uvidieť slávu Ježiša Krista preto, „aby mohli pochopiť aj jeho utrpenie, až bude ukrižovaný.“ K akému výsledku tu dospeli? Že premenenie Pána mohlo pokojne zostať len Ježišovým „špeciálnym efektom“ na navodenie híkavého stavu.

Čo by to však znamenalo pre nás? Keby svetlo Kristovho premenenia nežiarilo do tmy smrti, nepremenilo by noc smrti na večný deň života. A v tomto môžeme vidieť hlavný dosah Kristovho premenenia.

Boh neumenšuje moje ja. Napĺňa ho

Premenenie Pána je ozajstným evanjeliom. Je radostnou zvesťou o tom, že spojenie s Bohom nezničí našu prirodzenosť, nezničí našu individualitu. Kresťanstvo nehlása zánik zlého sveta a hriešneho tela, ale vidí jeho konečnú premenu, ktorá spočíva v spojení s Bohom.

Otcovia cirkvi to neskôr vyjadrili vyznaním viery v Ježiša Krista, v ktorom sú ľudská a božská prirodzenosť neoddelené, ale ani nezmiešané. (Chalcedón 451) V tomto naoko chladnom výroku je vyjadrená pravda, ktorá zažiarila na hore Tábor v Ježišovi Kristovi.

Práve svetlo Premenenia nám ukazuje, že dokonalé spojenie Boha a človeka je možné a že toto spojenie neznamená zničenie človeka. Neznamená to, že sa rozplynieme v Bohu a naše ja bude zničené. Práve naopak. Až v spojení s Bohom môžeme existovať naplno.

„Čarovný prútik“ nášho premenenia

Ako paradox preto vyznieva zmienka o strachu apoštolov, ktorú zachytáva evanjelista Marek. (Mk 9,6) Niektorí autori ho prirovnajú k strachu učeníkov po Ježišovom vzkriesení. Mohol to byť strach, aby sa to celé neskončilo. Alebo je v tom strach, či to nie je len výplod ich zbožnej fantázie? Preto sa Peter ponáhľa stavať tri stánky, aby celú tú situáciu mohol zakonzervovať. Namiesto toho však počuje hlas nebeského Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ (Mt 17,6)

Peter chce tento okamih zvečniť. Boh ho však pozýva na vlastnú cestu premenenia. Do ruky mu nedáva čarovný prútik, ale živé Slovo, ktoré má počúvať. Príliš jednoduché? Veď v jednoduchosti je krása, ale aj sila. Pred výstupom na Golgotu je preto potrebný výstup na horu Premenenia. A to nielen pre Ježiša.

Preto je občas doslova bytostne dôležité obzrieť sa späť. Práve tento spätný pohľad nás môže urobiť inými bytosťami. Ak nám dodá odvahu pozrieť sa do ďalšieho dňa s nádejou Božích dcér a synov.