Premýšľala nad rehoľným poslaním, neskôr sa zaľúbila do ateistu

unnamed Bernadeta Cifrová so svojím manželom Danielom Cifrom. Foto: archív Bernadety Cifrovej

„Po odchode z domu rehoľných sestier som sa pýtala Boha, aký má so mnou plán, pretože keď nejdem zasvätenou cestou, chcela by som niekoho spoznať, nie? Nebudem takto predsa vegetiť celý život,“ hovorí s humorným podtónom o príbehu svojej životnej cesty dnes už vydatá žena, matka troch detí a špeciálna pedagogička Bernadeta Cifrová. Boha, ktorý stojí denne pri mne, by som pre neveriaceho partnera nepoprela, aj keby vedľa mňa stál Brad Pitt, dodáva.

Vo veku čerstvej dospelosti ste sa rozhodli skúsiť rehoľné povolanie. Aké bolo pozadie vášho odhodlania?

Keďže som vyrastala v totalite a bola som dieťa, veľmi som nerozumela tomu, čo sa deje, no moja mama bola pre mňa veľkým vzorom. Žena, ktorá nám odmala hovorila, že aj keby sa všetci postavili proti viere, my sa musíme dať na druhú, správnu stranu. To bolo u nás silné. Keď deväťdesiat percent detí nešlo na náboženstvo, my sme chodili. Nebrala som to ako povinnosť, pretože mi mama odjakživa rozprávala príbehy o svätých.

Ťahalo ma to tiež preto, že mám dve sestry, ktoré boli kedysi tajnými rehoľníčkami. Od detstva som mala doma knihy ako Jozef a jeho bratia, Dávid a Goliáš, za ktoré mohli mamu kedykoľvek zavrieť, keby nám prehľadali byt. Biblia pre deti bola moja prvá kniha, ktorú som prečítala, lebo mala obrázky, inak by som ju absolútne nečítala. Mamina sestra mi tiež stále hovorila o svätej Terezke a o tom, že stačí, ak poviem Bohu každý deň, že ho mám rada. Toto išlo stále so mnou. Vždy som v sebe mala mamkine slová o tom, že viera je to, na čom budem v živote stavať. Nefascinovali ma náboženské alebo duchovné spoločenstvá, skôr druhý svet, ísť napríklad aj na diskotéky. Aj s takými ľuďmi som sa stretávala. Nemala som rada, nechcem povedať, že pokrytcov…

Máte na mysli, povedzme, konzervatívnych kresťanov?

Áno, dá sa povedať, konzervatívnych kresťanov. Preto som si hľadala skôr rebelský život. Keď prišla revolúcia, došlo mi, čo sa vlastne stalo, otvorili sa hranice. Vtedy prišiel na návštevu do Vajnor Svätý Otec Ján Pavol II. a ja som tam chcela veľmi ísť. Mala som už aj vybavené ubytovanie v kláštore. Pamätám si, že som sa v noci zobudila a pýtala som sa, aký má život vlastne zmysel, čo bude ďalej? Došlo mi, že jediným zmyslom človeka tu na zemi je prežiť život tak, tých smiešnych osemdesiat rokov, v lepšom prípade, aby mal zmysel a hodnotu. Keď sa mi to všetko v hlave poskladalo, vyšlo mi z toho, že obetovať život Bohu bude to najlepšie, čo môžem urobiť. Necítila som žiaden hlas, len toto. Následne som to povedala svojej mame.

Svätý Otec Ján Pavol II. na prvej návšteve Slovenska na letisku vo Vajnoroch. Foto: archív Bernadety Cifrovej

Ako reagovala? Keďže vás viedla k viere, predpokladám, že mohla byť aj nadšená, alebo nie?

Ako veľmi silno veriaca žena to prehltla, rozumiem, čo to pre ňu ako mamu znamenalo, ale ani slovom mi v tom nebránila. Bolo ľudské sa s tým vyrovnať, to chápem, keďže som už sama mamou. Tak som teda išla ako kandidátka do kláštora.

Poďme pekne poporiadku. Aký veľký časový úsek si môžeme predstaviť od zlomovej noci po nástup do formačnej kandidatúry?

Bolo to približne do troch mesiacov od toho momentu, ktorý sa mi v tú noc stal. Prišla som do Bratislavy, kde nás bolo asi jedenásť kandidátok. V čase po revolúcii to bol nával. Bola to začínajúca cesta odriekania. Nie to, čo chceš ty, ale ak ti na tom celom záleží, musíš podstúpiť „vyšší level“.

V kandidátke ste ale nakoniec nezotrvali. Kedy prišiel ten zlom a rozhodnutie, že toto nie je pre vás správna cesta?

Zlomový bod prišiel, keď ma poslali do istého charitatívneho domu. Bolo tam vyše osemdesiat sestričiek v pokročilom veku. Robila som tam všetko. Naučila som sa rýľovať v záhrade, dostala som na starosť celú práčovňu a ďalšie podobné veci. Nemám vzťah k domácim prácam, bola to pre mňa „škola“. V Báči bola predstavená, ktorá mi povahovo nesadla. Opakovala som si, že to nevadí, musím počúvať. Bola tam krásna záhrada, v ktorej som sa často prechádzala. Uvedomila som si, že sa cítim ako vtáčik zatvorený v krásnej klietke, inak to neviem vyjadriť. Necítila som slobodu. Začala som sa modliť, že ak tu nemám byť, nech to Boh zariadi. Všetko sa to vyriešilo do týždňa, keď za mnou prišla predstavená.

Čo vám povedala?

Že na toto povolanie asi nemám, že by som mala byť niekde inde. V duchu som sa potešila a povedala som si, že to Pán Boh vyriešil za mňa. Potom som sa vrátila domov.

Nebol to pre vás na druhej strane pocit sklamania, že ste cítili niečo, čo tak nakoniec zrejme nebude?

Nie, vôbec. Vnútorne som chcela odísť. Pochopila som, že to asi nie je moja cesta. Rozumiem, čo sa chcete opýtať, ale nebolo to o tom, že mi nesadla konkrétna sestra, tak som premýšľala o zmene rehole. Zrejme to nenaplnilo moje očakávania. Áno, v niečom určite, ale v niečom nie. Prijala som to s vedomím, že keď sa predstavení takto rozhodli, asi to má tak byť.

Aký bol po polroku príchod domov?

Keď som sa vrátila, mamka sa ma opýtala, čo som vyviedla. Začínala som od začiatku. Tým, že som študovala v Prešove a moje rodné mesto je Bardejov, nemala som doma veľa kamarátov, ale aj to sa postupom času menilo, tvorilo sa tu spoločenstvo Pelegrínov, spoznávala som čoraz viac nových ľudí. Napriek odchodu z kandidátky som ostala verná pravidelnej modlitbe vešpier, liturgii hodín a pravidelnej každodennej svätej omši. Cítila som to ako kyslík pre dušu.

Poďme ale k príbehu s vaším manželom. Nebudem prezrádzať viac, ale tiež to nebolo „tradičné a jednoduché“ zaľúbenie.

Po odchode z domu rehoľných sestier som sa pýtala Boha, aký má so mnou ďalší plán, pretože keď nejdem zasvätenou cestou, chcela by som niekoho spoznať, nie? (Smiech.) Nebudem takto predsa vegetiť celý život. Začala som predávať v kníhkupectve s kresťanskou literatúrou, knižné tituly sme ponúkali aj na tržnici a hodoch, kdekoľvek. Tam si ma všimol aj môj budúci manžel. V jeden deň ma oslovil, to bolo ale na kúpalisku, a vtedy ma to zasiahlo ako blesk z jasného neba.

Bol ale neveriaci, paradoxne. To vám ako silne veriacej žene „v silnom rozkvete vášho vnútorného prežívania“ neprekážalo?

Je pravda, že bol absolútne presvedčený ateista napriek tomu, že mal sviatosti. Zaujala ma jeho osobnosť, nielen výzor, ale aj to, čo z neho vyžarovalo. Popravde, lákalo ma aj to, že je iný ako ostatní. Samozrejme, bola by som radšej, ak by svoju vieru žil, ale cítila som, že je to on. Pozval ma na naše prvé stretnutie, ale povedala som mu, že idem na omšu. Opýtal sa ma, či je tam nejaký fešák kňaz. Reagovala som, že do kostola predsa nechodím kvôli kňazom.

Ako to pokračovalo ďalej?

Romanticky sme si začali písať listy a viac sme sa rozprávali o viere. Mala som pred ním rešpekt, bol veľmi sčítaný a vedel argumentovať to, prečo je neveriaci. Ja som si, naopak, ešte viac začala študovať kresťanskú literatúru, aby som ho mohla konfrontovať. Veľakrát som si naštudované veci písala, pretože som ich nevedela presne zopakovať, až sa z toho stala tradícia, že mi každý večer do schránky hodil list  a ja jemu tiež. Paradoxne, po týždni sme sa rozišli.

Prečo? Povedali ste predsa, že vaše presvedčenie o ňom bolo veľmi silné.

Povedal mi, že ak by som nebola taká silne veriaca a on silne neveriaci, máme perspektívu. Vraj nie je človek, ktorý by vieru hral.

Predpokladám teda, že sa skončilo aj písanie listov a vaša vzájomná komunikácia.

Práve naopak, to napriek rozchodu ostalo. Vždy som sa na to tešila, pretože som bola stále veľmi zaľúbená. Bola to taká „nitka“, ktorá to celé držala. On bol starší o deväť rokov, viac racionálny a tým, že žil sám, aj jeho tieto listy tešili. Myslím, že aj zaujímali. Neskôr som začala pracovať v Bazilike svätého Egídia v Bardejove ako sprievodkyňa, celé dni som trávila pri sviatosti a sprevádzala turistov. Daniel, tak sa volá môj manžel, sa vtedy vyjadril, že do kostola nikdy nevstúpi.

Ale vstúpil.

Je to tak. Najprv opatrne, prišiel sa so mnou niekedy porozprávať, spočiatku len do chodby kostola, potom bližšie a bližšie. Som si istá, že Pán Boh tam napriek tomu pôsobil. Pokračovalo to kamarátstvom a vzájomným „presviedčaním“ o viere. Ja som mu tvrdila, že je veriaci viac ako ktorýkoľvek iný môj známy, len si to neuvedomuje, pretože vyznáva hodnoty a on mne naopak, že ešte nestretol človeka, pre ktorého by bola viera taká dôležitá ako pre mňa. Celé obdobie nášho stretávania s niekoľkými opätovnými rozchodmi trvala asi tri roky.

Prišlo po troch rokoch niečo výnimočné?

Vždy sa ma ako čerstvo vyspovedanej pýtal, kde som bola. Zrejme som na neho dokázala preliať emóciu svojho šťastia, toho, že žiarim. Raz, keď som bola opäť čerstvo po spovedi, za mnou prišiel a povedal mi, že by ten pocit chcel zažiť tiež.

Na fotografii Bernadeta Cifrová. Foto: archív Bernadety Cifrovej

Išiel teda na svoju prvú spoveď?

Áno. Povedal, že to z jeho strany nebolo nič silné, skôr išlo o zvedavosť. Druhýkrát, vedel by uviesť presný dátum, to už bolo podľa jeho slov ozajstné. Jednoducho milosť. Určite to nie je moja zásluha, ale zásluha viacerých ľudí, ktorí sa modlili za jeho obrátenie. Pán Boh vedel, že toho muža veľmi chcem. Získal si ma okrem iného aj kvôli tomu, že ma nedržal nakrátko. Ja som totiž taký dobrodruh. Naozaj som si na ňom veľmi vážila, že ma nikdy nechcel vlastniť. Nikdy ma nepostavil pred rozhodnutie, práve naopak, nechal mi slobodu. Okrem iného je aj múdry a spoľahlivý. Bolo pre mňa dôležité mať pri sebe človeka, muža, ku ktorému vzhliadam, ktorého si vážim, to som povedala už niekoľkokrát. Mamke som druhý deň potom, ako som ho spoznala, povedala, že ak sa raz vydám, tak len za Daniela.

Aká bola jej reakcia? Predsudky kresťanských kruhov, ale aj rodín, vedia byť voči takýmto situáciám alebo skôr vzťahom veľmi vyhranené.

Samozrejme, vypočula som si, že deti budú robiť to, čo otec, keď nepôjde do kostola a podobne, ale vysvetlila som jej, že má také charakterové vlastnosti, ktoré som nevidela ani u jedného veriaceho chlapca, ktorého som stretla.

Viem si predstaviť, že väčšina mladých žien zareaguje v stave veľkého zaľúbenia inak ako vy. Nepôjde do kostola, pretože ich predsa vytúžený muž pozval na stretnutie, možno radšej vedome ochladne vo viere, pretože ich to môže pripraviť o človeka, ku ktorému niečo cítia. Strach, že ho stratia. Vy ste takto nikdy nepremýšľali?

Je to o človeku. Ak je pre vás Boh na prvom mieste a viete, čo ste s ním zažili, ste na to hrdí. Je to kamoš, ktorý stojí denne pri vás a nepopriete ho, aj keby vedľa vás stál Brad Pitt. U mňa to bolo určite podmienené aj tým, čo som už spomínala vyššie. Mojou mamou, ktorá mi stále hovorila, že sa za svoju vieru nemám hanbiť, aj keby mi ktokoľvek a čokoľvek hovoril, toto je niečo, čo nesmiem poprieť. To isté mi hovorila aj o úcte ku kňazom. Môj muž zrejme vycítil, že je to pre mňa niečo veľmi dôležité.

Vráťme sa ale späť k obdobiu po obrátení vášho manžela. Ako ďalej pokračoval váš vzťah s už veriacim partnerom?

Po svojom obrátení začal robiť to, čomu ja hovorím malé, jednoduché a veľmi milé skutky lásky.

Aké?

Napríklad navštevoval chorých alebo dával deťom cukríky. To mu ostalo doteraz. Taktiež sme začali navštevovať spoločenstvo Pelegrínov, čo nás vo viere len utvrdzovalo a Daniela zasiahol celý tento „náš“ svet. Chcel veľmi veľa vedieť, tak som mu posúvala mnohé moje knihy a čím viac sa do poznávania viery ponáral, tým viac ho to fascinovalo.

Potom sa ale začala ďalšia etapa skutočného života. Zobrali ste sa. Aké to bolo? Viacerí čitatelia si môžu pomyslieť, že zaľúbený a silne veriaci pár – to predsa muselo ísť „ako po masle“.

Nebolo to jednoduché, no to nemá asi nikto. Musím ale povedať, že som nikdy necítila žiadnu manželskú krízu. Každý hovoril, že príde po siedmich rokoch, čakala som a nič. Prišlo jedno, potom druhé a tretie dieťa, prišlo kadečo. Bolo aj obdobie, keď sme boli obaja nezamestnaní, teda ja na materskej, Daniel nezamestnaný. Priateľky sa ma vtedy pýtali, ako môžem vydržať s chlapom, ktorého mám celý deň doma. To bolo ale najkrajšie obdobie. Mali sme stovku na týždeň, ale keď nám z nej niečo zostalo, išli sme s deťmi do cukrárne, veľa času sme strávili pri hre, spoznávali sme všetky zákutia nášho krásneho mesta.

Išli by ste do manželstva s Danielom, aj keby sa pred svadbou duchovne neobrátil?

Určite áno. Viera nebola moja podmienka, on videl, ako ma to napĺňa, a tiež, že by som asi nebola šťastná, ak by som ju nemohla prežívať s niekým ďalším.

Rozumiem tomu tak, že ste ho od začiatku prijali takého, aký je, a nechceli ste ho meniť. S tým dnes do vzťahu vstupuje málokto.

Nikdy som ho nechcela zmeniť, pretože už by to nebol ten človek, do ktorého som sa zaľúbila. Pekne to povedal Chalíl Džibrán v knihe Prorok. Manželstvo opísal ako dva stĺpy, ktoré držia budovu, no každý z nich musí stáť osobitne. Ostávame sami sebou a vedľa seba napriek tomu, že sme spolu. Dôležitá je sloboda a Daniel mi ju dostatočne dáva dodnes. V živote ma tiež vždy podržal a podporil. Doslova pri mne vždy stál v dobrom aj v zlom.

Chcem sa ale dotknúť vašich detí a ich vzťahu k viere. Predpokladám, že poznajú váš osobný aj manželov príbeh. Ako to vnímajú?

Starší syn bol aj je rebel. Ale ľúbim ich všetkých troch presne takých, akí sú. Aj napriek tomu, že ani jeden zo synov do kostola pravidelne nechodí. Vidím ale, že uznávajú hodnoty, ktoré sme do nich odmalička vštepovali.

Na fotografii Bernadeta Cifrová. Foto: archív Bernadety Cifrovej

Vidíte v nich vášho manžela v začiatkoch?

Keď prídeme s manželom v nedeľu z omše, samozrejme, že ma ako matku trápi, že nie sú so mnou, pretože viem, čo to človeku dáva a ako to v živote pomáha. Nadväzuje na to ale, naopak, veľmi krásny rozhovor o viere. Hovorím im, že Boh nekladie podmienky, ale pozýva a čaká. Musím ale rešpektovať slobodu našich detí, to si uvedomujem. Od mala sme ich k niečomu viedli, modlili sme sa, myslím, že nemôžu povedať, že sme im dali zlý príklad alebo farizejstvo, no musím ich nechať ísť, čo je pre rodiča asi to najťažšie. Musia tiež fungovať hranice, možno nie som dosť prísna matka, neviem, ale dieťa musí cítiť, že rodič hranice dáva preto, lebo ho má rád, nie preto, že chce mať moc. Verím ale, že to, čo sme do nich zasiali, jedného dňa vzklíči.

Čo vnímate v rodičovstve ako najťažšie?

Nevnímam rodičovstvo ťažko, pre mňa je obrovským darom byť matkou. Náročné je prijať, že je dieťa vlastná osobnosť a nie vždy sa zhodnete. Pre mňa je dôležité, aby boli naše deti čestní a charakterní ľudia, aby žili radšej vieru ako len kresťanstvo. Napadlo mi ale, ťažké je, keď idem spať a nie sú doma. Rozmýšľam, čo robia, je to istý pocit nezatvorených dverí.

Našli ste už odpoveď na to, prečo bolo v konečnom dôsledku správne nebyť rehoľnou sestrou a žiť toto manželstvo? Niekto totiž na podobné otázky hľadá odpoveď aj celý život.

Určite som sa mala stretnúť so svojím mužom, určite som si mala prehĺbiť s Bohom vzťah v kláštore, asi ma musel vyzbrojiť, pretože vedel, čo bude potom, a určite sme mali mať deti, ktoré verím tomu, že budú prínosom pre iných. Aj keď to s nimi bolo ťažké, vo svojej práci špeciálnej pedagogičky to vnímam ako obrovskú devízu navyše. Viem pochopiť rodičov, ktorí majú problémy s deťmi. Tiež neodsudzujem ľudí inej viery, každý nám má čo ponúknuť, pretože prínosom nám môže byť každý človek v našom živote.


Ďalšie články