Súčasná podoba života Cirkvi na Slovensku je definovaná mnohými vecami – a fenomén kresťanských spoločenstiev je jednou z nich. Na Slovensku by sme počiatky spoločného prežívania viery mohli hľadať už v socializme. A od jedného z velikánov slovenskej tajnej Cirkvi, Silva Krčméryho, vedie priame spojenie k jednému z najstarších – Spoločenstvu pri Dóme sv. Martina. Spoločenstvo deklaruje, že jeho členovia v roku 1993 počas duchovných cvičení vo Francúzsku zažili vyliatie Ducha Svätého a odvtedy ich môžeme rátať medzi charizmatikov. Dómske aktivity mali krátko po prelome milénií naozaj celoslovenský dosah – pouličné evanjelizácie s názvom Kampaň pre Ježiša navštevovali vždy počas leta aj provinčné slovenské mestečká ako napríklad Trebišov.
Martindom je tak „spoluzodpovedný“ za kultivovanie a popularizovanie nielen chválovej hudby, ale celej tejto kultúry. Hoci opraty v tomto smere neskôr prebrali iné zoskupenia, napríklad momentálne veľmi dominantný projekt Godzone, dómske spoločenstvo aj mimo svetla reflektorov fungovalo a tvorilo. Výsledkom tvorby jeho chválového tímu, nazvaného Martindom Worship, je ich historicky prvé CD: Jediný skutočný Kráľ.
Tu je potrebné urobiť malú odbočku. Worshipová hudba sa za posledných niekoľko rokov vyvinula do plnohodnotného žánru s vlastnými pravidlami a postupmi. Prím v nej hrajú veľké zahraničné kapely, ktoré v určitom bode prirodzene prekročili svoje pôvodné poslanie – sprevádzať bohoslužby hudbou –, a dnes majú nakročené smerom ku globálnej kariére. To, aké postupy a aký zvuk sú v žánri momentálne populárne, je premenlivé. Sčasti to kopíruje trendy v sekulárnej hudobnej sfére, napríklad popularita hip-hopu a urban music sa prirodzene premietla aj do kresťanskej hudby. Výsledkom týchto trendov je však občas to, že interpreti znejú veľmi podobne a šablónovito – hoci súčasne.
Toto nie je úplne prípad Martindomu. Piesne pripomínajú dobu pred niekoľkými rokmi, keď boli chvály viac pesničkami než nápevmi spievanými do veľkých hudobných plôch. Každá z jedenástich piesní na albume je kompaktným a rozoznateľným dielom so stopážou okolo päť minút; dlhšie ťahavé hymny, veľmi typické pre dnešnú worshipovú produkciu, sú na albume v menšine. Aj tie sú však šikovne prešpikované malými nápadmi, vďaka ktorým sa poslucháč nenudí, napríklad gitara na konci piesne Pri Tebe, Ježiš. Zo stereotypu vyruší aj niekoľko husľových partov, čo sa tiež dnes veľmi nevidí, teda nepočuje.
