Presvätá Trojica alebo čo s vykosteným kresťanstvom

Uplynulú jeseň sa v niektorých médiách objavili fotografie hlavy Ruskej pravoslávnej cirkvi patriarchu Kyrilla z jeho moskovskej rezidencie v Moskve, na ktorých stojí pred známou ikonou Presvätej Trojice od ikonopisca Andreja Rubleva. Značná skupina reakcií na tento patriarchov počin ho označila ako neprimerané vyjadrenie prehnanej seba-dôležitosti.

Odsúdenie velikášskeho nároku stať sa súčasťou ikony Presvätej Trojice nasledovala záplava internetových mémov umiestňujúcich patriarchu Kyrilla na strop Sixtínskej kaplnky či medzi hostí Da Vinciho Poslednej večere.

Vynechajúc morálne hodnotenie kontroverzne vnímaných postojov hlavy Ruskej pravoslávnej cirkvi však tento projekt zrkadlí hlbšiu skutočnosť, ktorá sa ako obyčajné velikášstvo odpísať nedá. Práve naopak. Niektorí historici umenia tvrdia, že súčasťou Rublevovej ikony Presvätej Trojice bolo kedysi zrkadlo. Malo byť umiestnené v jej prednej časti pri stole, teda na neobsadenom mieste, ktoré zaujal aj patriarcha Kyrill. Zodpovedalo by to symbolickej výpovedi ikony, na ktorej sa zhoduje väčšina duchovných autorov.

Zrkadlenie

Na známej ikone Presvätej Trojice je okrem osôb Otca, Syna a Svätého Ducha sediacich pri stole jedno miesto voľné. Zrkadlo umiestnené v tejto časti ikony malo byť explicitnou pozvánkou: Voľné miesto pri stole lásky Boha patri každému, kto ikonu kontempluje. Pozornosť kontemplujúceho človeka je súčasne upriamená na dôležitý fakt, ktorý stretávame na mnohých úrovniach života – zrkadlenie.          

Štandardný príklad nás pri tejto téme pozýva nazrieť do miestnosti, kde sa hrá asi ročné dieťa a z úzadia ho pozoruje jeho mama. Aká bude jeho reakcia, keď do miestnosti vstúpi veľký pes? Keď ho dieťa zbadá, jeho ďalší pohľad smeruje k mame. Reakcia matky je pre dieťa rozhodujúca. Panika alebo pokoj matky sa stáva panikou alebo pokojom dieťaťa v jeho reakcii na veľkého psa.

Tento jav poznáme ako zrkadlenie a v neskoršom veku môže pomôcť odhaliť a pochopiť skryté príčiny reakcií získaných v detstve. Okrem toho umožňujú zrkadlové neuróny korekciu či nadobudnutie žiadaných reakcií v každom období i oblasti života.

Jeden alebo v Trojjediný. Čo sa tým zmení?

Oblasť náboženstva nie je výnimkou. Pohľad človeka na Boha ovplyvňuje jeho pohľad na všetko ostatné. Identita človeka sa zrkadlí v pohľade Boha, ktorému verí. Kresťanstvo je špecifické tým, že odhaľuje pohľad na Boha, ktorý je síce Jeden, ale v troch Osobách.

Na mieste je preto otázka, nakoľko sa tento obraz Boha ako Trojice zrkadlí v životoch kresťanov a aký konkrétny dopad spôsobuje.

Odpoveď na ňu býva spojená s kritikou, že skutočnosť Svätej Trojice sa v histórii i súčasnom kresťanstve značne podceňuje, najmä v jeho západných formách.

Známy nemecký teológ Karl Rahner tvrdil, že ak by v Bohu neboli tri Osoby, viera mnohých kresťanov by tým neutrpela žiadne následky. Mnohým je vraj prakticky jedno, či veríme v jedného Boha, alebo v jedného Boha v troch Osobách. Pohľad na Boha ako na Trojicu Osôb mal zmeniť všetko, ale nestalo sa tak, lebo bol ako rušivá abstrakcia odložený do teologického archívu.

Podstata na úkor vzťahu

Kritici dokonca hovoria o „vykostení kresťanskej teológie“, z ktorej zostala len mäkká schránka sentimentálneho svetonázoru. Zo strachu pred obvinením z polyteizmu sme sa príliš sústredili na podstatu Boha. Na to, že je len jeden.

Pri tomto sústredení sa na podstatu Boha sme však zabudli na to podstatné – vzťah. Z tohto uhla pohľadu je večný život životom Presvätej Trojice, ktorá otvorila kruh nekonečnej lásky pre človeka. Udalosť Nanebovstúpenia pripomenula toto tajomstvo: Ježiš Kristus sa do neba vrátil ako Boh a človek a do života Trojice tak „prepašoval“ človeka.

Kresťanský autor C. Baxter Kruger to vystihol slovami: „Tá úžasná pravda je, že tento trojjediný Boh sa s nádhernou a štedrou láskou rozhodol otvoriť kruh a zdieľať trojičný život s ostatnými. To je jediný, večný a presvedčivý dôvod stvorenia sveta a ľudského života.“

Voľné miesto na ikone Presvätej Trojice nie je pozvaním k velikášstvu. Je pozvaním do vzťahu bezpodmienečnej lásky, ktoré má trvalé následky: Robí z nás dcéry a synov trojjediného Boha.