Pandemickí alarmisti by sa mali ospravedlniť. A prevziať zodpovednosť za chyby

4. schôdza vlády SR v Bratislave Hlavný hygienik Ján Mikas (vľavo) a minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský. Foto: Martin Baumann/TASR

Uzatvoreniu kapitoly pandémie na Slovensku ešte niečo chýba – vyvodenie osobnej zodpovednosti za zlyhania tých ľudí, ktorí pri covidových manévroch držali opraty. Na hrubú čiaru a úplnú amnestiu neexistuje dôvod.

Nemecký minister zdravotníctva a vyštudovaný lekár Karl Lauterbach pred niekoľkými dňami skritizoval niektoré pandemické opatrenia v posledných rokoch ako prehnané a idiotské.

„Mnohé z toho, čo sme urobili, bolo správne, ale idiotské boli veci ako behanie v rúškach alebo pravidlá pre pobyt vonku. To sa prehnalo,“ priznal v tamojšej televízii ZDF.

Skutočnosť, že tieto slová už zazneli aj od predstaviteľa vlády v najvýznamnejšej európskej krajine, opätovne otvára priestor na hlbšiu reflexiu aj na Slovensku.

S odstupom času totiž vieme, že mnohé hlavné línie slovenskej protipandemickej politiky boli tak mimo, že by na ne nestačili ani slová ako „idiotské“ a „prehnané“.

Len sa na malý moment rozpamätajme.

Hovoríme o enormnom mocenskom tlaku na očkovanie, ktoré sa nielenže neukázalo ako spoľahlivá ochrana voči nákaze a prenosu, ale stala sa z neho zrejme až škodlivá záležitosť, napríklad pri mladších ročníkoch.

Hovoríme o zvrátených obmedzeniach pohybu, pri ktorých sa stali prechod do susedného okresu a prechádzka vo vyľudnenom lese ilegálnou činnosťou.

Hovoríme o extrémnom plytvaní verejnými financiami na experimenty s nulovým alebo veľmi obmedzeným výsledkom. Spomenúť možno plošné testovanie, očkovací bonus, lotériu či stovky tisíc nevyužitých dávok vakcín.

A pokračovať možno dlho…

Kto vo svetle týchto hlúpostí ponesie zodpovednosť za útok na ľudskú dôstojnosť, likvidáciu malých podnikateľov, zanedbanú školskú dochádzku, vedľajšie účinky očkovania, zhoršenie psychického zdravia či trhanie rodín pri takých dôležitých udalostiach, ako sú svadby, pohreby či pôrody?

Iste, možno namietať, že po bitke je každý generál a že vtedajšie emócie a niečo, čo bývalo označované ako „vedecký konsenzus“, kompetentných zbavuje viny. Tento princíp však nemôže platiť bezvýhradne.

Autority totiž sedia vo svojich kreslách preto, lebo majú vedieť racionálne uvažovať aj pri nezvyčajných až bezprecedentných udalostiach a majú mať odvahu kráčať hoci aj proti celosvetovému myšlienkovému prúdu – ako napríklad Švajčiari a Švédi, ktorí dokázali udržať balans medzi individuálnou slobodou a ochranou kolektívneho zdravia.

Fungovanie modernej spoločnosti je predsa podmienené aj tým, že každý za svoje zlé a neprimerané rozhodnutia nesie adekvátnu zodpovednosť. Je to forma osobného trestu a výstraha pre ostatných, čo slúži tomu, aby sa chyby v budúcnosti neopakovali.

Platí to pre predavačku, ktorej v obchode mizne tovar, platí to pre statika, ktorý zle naprojektuje budovu, platí to pre vodiča autobusu, ktorý nedodrží pravidlá cestnej premávky a spôsobí tým nehodu.

Ale neplatí to pre tých, ktorí mesiace až roky kontrolovali celé naše životy a majú byť pri vyvodzovaní zodpovednosti vzorom? Prečo sme ľudí z rezortu zdravotníctva, vlády, krízového štábu či úradu hlavného hygienika amnestovali bez akejkoľvek diskusie?

Keď už sme hrdinsky ponaháňali popletených šíriteľov správ o genocídnych čipoch vo vakcínach a vystavili ich hanbe priamo na facebookovej policajnej nástenke, asi nastal čas pozrieť sa vyššie. Alebo pri nich sa to končí?

Ak namietate, že nad chaosom treba mávnuť rukou a povzniesť sa nad to, lebo je akosi premlčaný a dnes žijeme v normále, ani toto tvrdenie neobstojí. Chaos totiž sčasti pokračuje.

Napríklad, len koncom minulého roka TV Markíza zistila, že štát pre nežiaduce účinky očkovania poškodeným zatiaľ nevyplatil ani jeden-jediný cent. Štátny úrad pre kontrolu liečiv (ŠÚKL) pritom do konca roka 2022 vyhodnotil, že až 1 759 hlásení nežiaducich účinkov vakcín bolo závažných.

Vyvodzovanie osobnej zodpovednosti je absolútna nutnosť pre obnovenie dôvery v štát. Samozrejme, nemá sa tak diať po vzore divokého západu, ale cestou personálnych obmien, primeraných pracovnoprávnych postihov či v krajom prípade spravodlivých súdov.

Ale nepredbiehajme. Začať treba najprv úprimným „prepáčte, mýlili sme sa a prehnali sme to“.

Po troch rokoch by sme sa mali dočkať aspoň toho.


Ďalšie články